Skrze teba, Matko, sme priputovali k tvojmu Synovi.
Ty si ho počala.
Ty si ho nosila vo svojom lone.
Ty si ho priviedla na svet.
Ty si ho sprevádzala jeho životom,
aby si nám ho priniesla a darovala.
Aby si nám tiež ukázala,
ako ho človek môže niesť a rozumieť mu,
ako môže svoj život vložiť do života tvojho Syna,
aby ho od neho prijal.
Aby si nám zprostredkovala dar jeho detských rokov prežitých u teba,
dar rokov jeho verejnej činnosti i čas jeho utrpenia.
Všade si bola tak blízko,
že všetko, čo zdieľala jeho prítomnosť,
bolo prijaté skrze teba, Matko.
Nie kvôli tebe samej, ale pre nás.
Svojím „áno“ si sa dala Otcovi, Synovi a Duchu natolko k dispozícii,
že nás trojjediný Boh skrze teba daroval Synovi.
Ty si nás k nemu viedla,
ale bola si vždy tak veľmi v Bohu,
vo vnútri poslania a vo vnútri svojho vlastného „áno“,
že si chcela všade vystupovať len ako prostredníčka,
a nie ako tá, ktorá sama dáva.
Predsa sa práve tak toto prostredníctvo stalo darom,
ktorý pochádza z tvojej pokory
a ktorý nám tvoju pokoru dáva.
Je to dar pre nás,
ale tiež dar Bohu.
My by sme ťa dnes radi poprosili,
aby všetko, čo tvorí náš život,
radosť, ale tiež obete,
cesty, ktorými kráčame, i tie, ktoré sme nepředvídali,
aby to všetko bolo znovu zahrnuté do tvojho „áno“,
aby sa nám tak tvojím prostredníctvom opäť
podarilo preniknúť k Synovi
a aby sme skrze teba,
ktorá si tak skvele vedela konať Synovu vôľu,
nyní tiež my sami novo prijali všetko,
čo on v Otcojej vôli pre nás ustanovil.
Ale tiež skrze teba, spoločne s tobou,
chceme znovu byť vďační za to,
že všetko, čo si učinila,
sa udialo úplne vo vnútri jeho poslania.
Keď nás naša obeť stojí viac, než sme si mysleli,
keď je ťažšia, než koľko možno zniesť,
potom si chceme pripomenúť,
že ty si sa nezľakla pred žiadnou obeťou
a všetko si vykonala v radosti svojho „áno“.
Chceme ťa prosiť,
aby si sa nás u Otca, u svojho Syna a u Ducha tak zastala,
aby sme smeli žiť z tvojej sily,
aby sme skrze teba naozaj došli k tvojmu Synovi
a konali v ňom to,
čo si pre neho odjakživa urobila ty sama.
A keď uzrieš svojho anjela, Matko,
potom si spomeň,
že jeho zjav ti darovalo istotu cesty.
Popros ho,
aby z lásky k tebe obklopil aj nás takou starostlivosťou,
s akou sa ujal teba samotnej,
aby sa za nás prihováral tak,
ako sa prihováral za teba,
a vo svojom zjavení ti dal silu povedať
vo viere voči všetkému svoje „áno“.
...
(Adrienne von Speyr /1902–1967/,
Bei Gott und bei den Menschen. Gebete.
Preklad Robert Svatoň)
