Matka nesie dieťa v náručí do chrámu. Je to Mesiáš, jej Boh. Ale jej vzťah k nemu sa zmenil. V čase tehotenstva ho nosila v sebe a dávala mu k dispozícii všetko, čo mala. Teraz, keď Syna porodila, sa cíti osamotená, takmer opustená. Predtým sa nedalo jej poslanie rozlíšiť od poslania jeho. Teraz sa poslanie dieťaťa osamostatnilo: začína ísť svojou vlastnou cestou. (…)
Takto predstupuje pred Simeona. Starček ju i dieťa prijíma, v Duchu svatom poznáva ju i dieťa, porovnáva poslanie Syna a Matky a spozoruje medzi oboma nové puto. Svojím pohľadom a svojím požehnaním pomáha naviazať toto puto novo a nezrušiteľnejšie. … Vidí budúcu cestu Syna. Vidí i ťažkosti, ktoré vzniknú pre opravdivo veriacich tým, že Boh už v budúcnosti nebude vzdialenou vznešenou bytosťou vo vzdialenom nebi, ale dieťaťom, človekom, trpiacim medzi nimi. Vzájomné vzťahy ľudí sa úplne zmenia, odstup a blízkosť sa budú určovať inak. … Od teraz, keď naviažeme podstatný alebo nepodstatný vzťah k druhému človeku, nebudeme nikdy vedieť, či nemáme už čo do činenia s Božím Synom, či sme v onom človeku nezasiahli alebo snáď nezranili niečo večné, nepohŕdli niečím večným. Lebo teraz sa Boh stáva hrozivo blízkym a všetko ľudské je postavené do bezprostredného svetla k osvetleniu pohanov. Tým, že to Simeon vidí, chápe tiež, že medzi Pánom a ľuďmi bude nutné zprostredkovanie a že táto úloha môže pripadnúť len Matke. Ona bude udávať mieru pre odstup a pre blízkosť. V tom spatruje Simeon pokračovanie jej poslania.
(Adrienne von Speyr /1902–1967/, Služobnica Pána)
