Sr. M. Zdislava od Srdca Ježišovho OCD
Karmel sv. Jozefa, Praha
Vo svojich spisoch sv. Terézia z Lisieux sama rozpráva, ako vnímala udelenie každej zo sviatostí, ktoré vo svojom živote prijala. Z jej slov, v súvislosti s celou jej náukou „malá cesta“, môžeme vyčítať, čo pre jej život každá zo sviatostí znamenala a ako z nich Terézia žila. Pre jej prístup k sviatostiam sú charakteristické dva základné rysy: stretáva sa s Bohom, ktorému sa navždy odovzdáva a od ktorého dostáva silu trpieť, a prijíma účasť na jeho pláne – darovať človeku spásu. Najstručnejšie a najvýstižnejšie to sama vyjadruje slovami, ktorými začína úkon obetovania milosrdnej láske1 a ktoré tak často opakuje, predovšetkým v listoch svojim duchovným bratrom: Milovať Boha a prinášať, aby bol milovaný.
Dátum jej vlastného krstu, 4. januára 1873, objavujeme na zozname dôležitých životných dát, ktorý Terézia zhotovila pre abbé Bellièra, jedného zo svojich „bratov misionárov“.2
Sviatosť krstu priamo spomína Terézia vo svojich spisoch zriedka; tieto odkazy sú však veľmi významné. Držíme-li sa jej svedectva, rozpoznáme u nej trojité vnímanie sviatosti krstu, ktoré zodpovedá trom etapám jej života: detstvo, rehoľné zasvätenie (sľuby) a misionárske povolanie.
Povolanie k svätosti
„Kristovi nasledovníci, povolaní od Boha nie na základe svojich skutkov, ale z jeho rozhodnutia a milosti a ospravedlnenia v Pánovi Ježišovi, sa stali pri krste viery naozaj Božími deťmi a účastníkmi Božskej prirodzenosti, a tým pádom skutočne svätými.“3
Krst nás pripodobňuje Kristu. Boh vo svojej láske „spechá“4 človeku v ústrety a sám naplňuje základné povolanie, ktoré mu dal, povolanie k svätosti: „Budete svätí pre mňa, lebo ja, Hospodin som svätý. Oddelil som vás od každého iného ľudu, aby ste boli moji.“5
V detstve Terézia skutočnosť krstu vníma v spojení s týmto povolaním k svätosti. Uvedomuje si atmosféru milosti a svätosti, v ktorej jej Boh dal vyrastať, „milosti, ktoré mi Pán Boh udelil“6 a „pozornosti, ktorých sa jej dostalo od Ježiša“:7 „To on dal, že sa narodila vo svätej zemi, ktorá bola celá ako presýtená panenskou vôňou.“8
Práve toto ovzdušie, ktoré vdýchla od svojho narodenia, ju istým spôsobom zaväzuje, aby celou svojou dušou túžila po svätosti. Tak ona sama vykladá svoje gesto s košíkom plným šatičiek na bábiky a pekných kúskov látky, ktorý jej a Celíne dala ich sestra Leonie: „Môj Bože, vyberám si všetko! Nechcem byť svätá len napoly.“9
V pozadí tejto voľby je krstné odriekacie sa moci zlého ducha, ktorého sa „duša vo stave milosti“10 nemusí báť. Toto odriekacie stvrzuje sľubom, že „chce slúžiť len Ježišovi“. Tak to neskôr líči svojej sestre Márii, ktorá bola jej krstnou mamou: „Ste dvojnásob mojou sestrou. Vy ste mi požičali svoj hlas a sľúbila ste mojím menom, že chcem slúžiť len Ježišovi.“11
Upútali ju deti: „Boh mi dal útěchu, abych mohla pozorovať zblízka duše detí.“ Měla příležitost starat se o dvě děvčátka během nemoci jejich matky a byla svědkem jejich prostoty: „Zabývala jsem se jimi celý den a bylo pro mne velkým potěšením, jak prostince věřily všemu, co jsem jim říkala. Svätý krst zrejme vkladá do duší veľmi hlboký zárodek božských cností, keď sa prejavujú už od detstva a keď nádeje v budúce dobra stačia, aby súhlasili s obetiami.“12
Prepojenie s Ježišom
„V cirkevnej tradícii sú rehoľné sľuby chápané ako jedinečné a plodné prehlbenie krstného zasvätenia, pretože ich prostredníctvom tesné spojenie s Kristom, ktoré pri krste začína, prerastá do daru zreteľnejšieho a plnejšieho pripodobnenia sa Kristovi sľubom evanjeliových rád.“13
Vo zhode s dlhou duchovnou tradíciou Terézia hovorí o svojich rehoľných sľuboch ako o „druhom krste“, ktorý duši vracia „rúcho nevinnosti“. Všetko svoje úsilie chce sústrediť na to, „aby neposkvrnila svoje krstné rúcho“. Preto v dňoch pred svojou profesiou hovorí svojej rodnej sestre Pavlíne, na Karmeli sestre Anežke: „Povedz mu (Ježišovi) tiež, aby ma odvedol v deň mojej profesie, keby som ho mala neskôr uraziť, lebo by som sa chcela dostať do neba bez akýchkoľvek škvrn na bielom rúchu môjho druhého krstu.“14
Takisto sa zveruje Panne Márii: „Maria, moja milovaná Matka, daj mi milosť, aby som nikdy neposkvrnila rúcho nevinnosti, ktoré mi dáš v deň mojej profesie“ (z jej modlitieb). Nakoniec, v deň svojich sľubov, prosí Pána: „Ježišu, môj božský Snúbenec! Kiež nikdy neztratím svoje druhé krstné rúcho.“15
O niekoľko rokov neskôr, pred sľubmi jej sestry Celiny, jej Terézia popisuje rehoľné sľuby ako „deň svadby“ s Ježišom, ako dôverné „sjednotenie“ s ním a s Nejsvätejšou Trojicou: „Nejsvätejšia Trojica zostúpi do duše mojej milovanej Celiny a úplne si ju privlastní, keď jej dá žiaru a nevinnosť ešte väčšiu než pri krste.“16
Jej strach, aby neztratila „krstné rúcho“, možno pozitívnejšie vyložiť takto: Terézia si vrúcne preje byť dôverne zjednotená s Ježišom skrze sľuby evanjeliových rád. Rehoľné sľuby sú pre ňu „darom Trojice“,17 ale zároveň aj programom jej života, „výzbrojou, ktorú prijala od Všemohúceho“, aby „sa po jeho boku vrhla do boja a dobývala pre neho kráľovstvo sŕdc“,18 „aby ľudia mohli poznávať úchvatnú silu Božej krásy a túžbu po nej“.19
Povolanie k misii
„Dôvod misijnej činnosti spočíva v Božej vôli. Boh chce, aby sa všetci obrátili a došli k poznaniu pravdy. Je totiž len jeden jediný Boh a len jeden jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi: človek Kristus Ježiš, ktorý vydal sám seba ako výkupné za všetkých, a v nikom inom nie je spásy. Je teda treba, aby sa všetci obrátili k nemu a k cirkvi, ktorá je jeho telom. Kristus totiž sám výslovne zdôrazňuje nutnosť viery a krstu a potvrdzuje zároveň aj nutnosť cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom ako bránou … Členov cirkvi (k misijnej činnosti) povzbudzuje láska k Bohu a ku všetkým ľuďom, s ktorými sa túžia podeliť o duchovné dobra prítomného i budúceho života.“20
Krstom prijímame povolanie k misii – poslanie „oznamovať, aké veľké veci vykonal ten, ktorý nás povolal z tmy k svojmu podivuhodnému svetlu“.21
Takto žila Terézia svoje misijné povolanie v cirkvi. Túžila prispieť k spáse duší a obetovať ich Ježišovi ako dar z lásky:
„Hľadám a chcem pre teba poupata jari,
vylej na ne vodu svojho krstu, Pane,
a potom príď a utrhni si ich!“22
V liste z 31. januára 1897 ju P. Bellière žiada, aby bola krstnou mamou „prvého čenouška“, ktorého pokrstí, „lebo bude váš, vy ho získate pre Boha viac než ja.“ Terézia tento návrh vďačne prijíma.23 Neskôr, už na konci svojho života, myslí „na všetko dobré, čo by chcela robiť po svojej smrti: dávať krstiť malé deti“,24 „brániť tomu, aby malí divoši umierali nepokrštení“.25
Ona sama si ako vyvrcholenie svojho vlastného krstu nepraje nič iné, než aby raz mohla mať účasť na sláve a žiare pokrstených detí: „Tak aj ja pôjdem k malým deťom, ktoré boli práve pokrstené…“ (25. 6. 1897). Nechce, aby sa po jej smrti utrácali peniaze za vence, ale „na vykúpenie černouškov“.26
Malá cesta duchovného detstva
„Krst je najkrajším a najveľkolepejším z Božích darov … Nazývame ho darom, pretože je daný tým, ktorí nič nemajú; milosťou, pretože je udeľovaný aj vinníkom, krstom, pretože hriech je pochovaný do vody …“27
Celá „malá cesta“ sv. Terézie z Lisieux je vo svojej podstate jedinou správnou odpoveďou na tento veľkolepý Boží dar. Odpoveďou dôvery a lásky Božieho dieťaťa, ktoré chce všetky svoje sily, celú svoju schopnosť žiť a milovať vynaložiť na to, aby spôsobilo Bohu radosť. „Ako ľahké je spôsobiť Ježišovi radosť a uchvátiť jeho Srdce! To jediné, čo má človek robiť, je milovať Ježiša, zabudnúť sám na seba a nepreskúmavať príliš svoje chyby … Zásluha nespočíva v tom, že veľa robíme a veľa dáme, ale skôr v tom, že veľa dostávame a mnoho milujeme.“28
„Ach nie, nie som vždy verná, ale nikdy nestrácam odvahu, odovzdávam sa do Ježišovej náruče.“29 K tejto odovzdávanosti nevedie Teréziu to, že by sa nedopúšťala chýb a neverností, ale to, že „miluje svoju maličkosť a chudobu, slepá dôvera v Božie milosrdenstvo“.30 Preto sa môže tešiť, aj keď sa stále znova presviedča o svojej slabosti, keď sa dopúšťa chýb, keď ju vyvedie z miery hlúposť, ktorú povedala alebo urobila … A keď ju poklesok, ktorého sa dopustila, trápi a je zo svojho pádu smutná, môže dokonca obetovať Bohu tento pocit smútenia – ako skúšku, ktorú jej Boh posiela z lásky – a tešiť sa z toho, že ju necháva ležať na zemi.
Teréziin postoj nemá nič spoločné s rezignáciou nad vlastnou slabosťou. Je to stále hlbšie prežívanie krstného zasvätenia: slobody Božieho dieťaťa, ktorú prijímame ako dar, keď sa pri krste zriekame hriechu a sľubujeme, že chceme slúžiť Bohu a jeho svätej cirkvi.
Pri krste vyznávame svoju túžbu, aby nás hriech nikdy neovládol. Stále nová skúsenosť so zákonom hriechu v nás31 nám môže brať odvahu a viesť k strachu, smúteniu, malomyseľnosti. Sv. Terézia k tomu píše: „Ako málo je známa Ježišova dobrotivosť a jeho milosrdná láska! Aby sa človek mohol radovať z tohto pokladu, musí sa pokořiť a uznať svoju ničotu, a to je to, čo toľko duší nechce urobiť.“32
Pri krste sme svliekli starého človeka a „obliekli sme sa v Krista“.33 Aby sme to dokázali prijať ako dar, musíme v sebe stále viac narážať na toho starého človeka, ktorého podobu vzal Kristus na seba, až pri pohľade na naše rany a choroby34 dojdeme k vyznaniu: „Hľa, človek!“35 Potom už nemôžeme povedať: „Som bohatý, mám všetkého dosť, nič nepotrebujem,“ lebo už sme prežili, „že sme ubohí, politovaniahodní, slepí a nazí“36 a svojim sebedarovaním si od Boha „kupujeme zlato prečistené ohňom, aby sme zbohatli, a biely šat, aby sme sa obliekli, masť k potretiu očí, aby sme prehliadli.“37
To je nasledovanie Krista, ktorý „hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme my zbohatli z jeho chudoby“.38 Dokonalá veľkosť jeho chudoby sa prejavuje v tom, že daruje Otcovi všetko, čo je jeho.39 „Milovať znamená všetko dať a dať seba samého.“40 Oprávnenosť tohto nášho sebedarovania vytvára nielen hĺbku nášho spojenia s Bohom, ale vedie nás aj k láske a službe druhým tým, že sa vzdávame všetkých súkromných záujmov.41
„Pochopte, že aby človek miloval Ježiša a bol obetou jeho lásky, potom čím je kto slabší, chudý na túžby i na cnosti, tým viac v ňom môže pôsobiť táto láska, ktorá stravuje a premieňa … Zostaňme teda veľmi ďaleko od všetkého, čo sa blýska, milujme svoju maličkosť, milujme, že nič necítime. Tak budeme chudobní v duchu a Ježiš k nám príde a pokiaľ sme ďaleko, premení nás v plamene lásky …“42
„Malá cesta“ sv. Terézie z Lisieux nás učí žiť z milosti krstu: žiť vo slobode Božích detí, lebo Kristus nás oslobodil od hriechu, žiť v radosti, že nás nič nemôže odlúčiť od lásky Kristovej, lebo keď nám Boh daroval svojho Syna, ako by nám spolu s ním nedaroval všetko ostatné, žiť v dôvere, že sa smieme chlubiť svojimi slabosťami a že sám Duch prichádza na pomoc našej slabosti, ukazuje nám všetko, čo nám Boh daroval, a stále viac a viac nás premení k žiarivej podobe Syna. „Vidím krásu a spatřuji jas, záři tvé lásky zvěstuji a v nadšení hledím na toto nevýslovné světlo. Nořím se do své mysli a uvažuji o sobě: vidím, jaký jsem byl a čím jsem se stal. Ó věc podivuhodná!“43
Použitá literatúra:
Ciro Garcia, En el corazón de la fe, el „camino“ de Teresa de Lisieux, Editorial Monte Carmelo, Burgos 1996, str. 12–16.
