P. Emanuele Boaga, O.Carm.
V tomto krátkom texte by sme chceli poukázať na vzájomné vzťahy svätého Karola Boromejského, ktorého sviatok sa slávi 4. novembra, s Karmelom.
Titulárny kardinál a kardinál-protektor
Sv. Karol bol 31. janúara 1560 pápežom Piom IV. (strýcom z materskej strany) menovaný kardinálom s titulu jáhna rímskeho kostola svätých Víta a Modesta.1 4. júna toho istého roku získal (namiesto toho) titul kardinála – presbytera pri rímskej bazilike San Martino ai Monti, teda pri kostole karmelitánov.2 Tu jeho štědrosť dodnes dokladá dobre patrná pamiatka – zlatený strop hlavnej lode. Avšak pre svoju úctu k stĺpu, pri ktorom bol údajne bičovaný Pán Ježiš, uctívanému v blízkej bazilike svätej Praxedy, preniesol svätý Karol 18. novembra 1564 svoj kardinálsky titul práve na tento kostol.
 |
| Podobizeň sv. Karola Boromejského, otištená v knihe z r. 1762 v historickej knižnici kláštora v Kostelnom vydří |
S karmelitánmi zostal naďalej spojený ako protektor rádu.3 Túto funkciu zastával – od 5. mája 1563 – takmer desať rokov, až do 5. februára 1573, kedy sa jej však zo zdravotných dôvodov musel vzdať.
Úzke priateľské vzťahy s ním udržiaval generálny predstavený karmelitánov Giovanni Battista Rossi (či Rubeo), pochádzajúci z Raveny a známy viac pre vzájomnú úctu, ktorá ho spájala so sv. Teréziou z Avily. Kardinál Karol Boromejský sa osobne podieľal na vypracovaní pápežských dokumentov, ktorými bol P. Rossi menovaný apoštolským komisárom pre (celý) rád (1562)4 a potom mu bola zverená realizácia tridentskej reformy v ráde, ktorú požadovala generálna kapitula konaná v roku 1564. P. Rossi zachovával Karlovi Boromejskému hlbokú vďačnosť. To vysvetľuje, prečo po smrti titulárneho kardinála karmelitánov, Giacoma du Puy, požiadal pápeža, aby do tohto úradu menoval práve sv. Karola.
Mimoriadna náklonnosť
Deň po svojom zvolení generálnym predstaveným, v nedeľu 21. mája 1564 o slávnosti Seslania Ducha Svätého, sa P. Rossi vybral s procesiou rehoľníkov, aby vzdal poctu pápežovi. Pri tejto príležitosti nechal svätý Karol vo vatikánskej bazilike vystaviť „rúcho sv. Veroniky“, aby ju mohli uctiť. Počas audience, ktorá nasledovala popoludní, zveril pápež záujmy karmelitánov do starostlivosti kardinála Karola Boromejského, ktorý bol na audiencii tiež prítomný.
Na svojej ceste do Milána ešte toho istého roku navštívil P. Rossi 4. novembra 1564 kardinála Karola Boromejského. V nasledujúcich dňoch sa zúčastnil kajúcich procesií, ktoré svetec viedol. Ten ho v sobotu 9. novembra pozval na obed, ktorého sa zúčastnil aj vévoda Gabriele d’Albuquerque, miestodržiteľ španielskeho kráľa a vládca Milána. Sekretár P. Rossiho pri tom zdôrazňuje zvláštnu úctu, vlídnosť a srdečnosť, akou svätý Karol i vévoda karmelitánskemu generálnemu priorovi prejavovali. Ten tejto príležitosti využil, aby kardinálovi-protektorovi odovzdal okrem iných dokumentov „predovšetkým dekret obsahujúci listiny Karmelitánskeho bratstva“. Tieto posledné slová viedli niektorých autorov k domnienke, že svätý Karol prijal (karmelitánsky) škapulár, čo však nemožno potvrdiť.
V Ambroziánskej knižnici v Miláne sa uchováva korešpondencia P. Rossiho s Karolom Boromejským. V kláštore karmelitiek v Careggi vo Florencii dodnes opatrujú originál rukopisu štatút tohto kláštora, revidovaných a schválených v Ríme roku 1564, s vlastným podpisom svetca. Kardinál-protektor „mal osobitne rád“ karmelitánsky kostol v Miláne; navštívil tiež kostoly v blízkej Carnatě, v Cremone (1575) a v Luinu (1574), kde uctil ostatky zakladateľa, jímž je Jacopino Eleuterio Beltrame, karmelitánsky laik svätej povesťa.
Vďačnosť a pamiatka
Karol Boromejský bol vyhlásený za svätého v roku 1610. Počas generálnej kapituly karmelitánskeho rádu v roku 1613 bol vznesený požiadavok, aby jeho sviatok bol zaradený do karmelitánskeho liturgického kalendára. V roku 1614 bol svätému Karolovi v rímskej bazilike San Martino ai Monti postavený oltár (upravený do dnešnej podoby až roku 1693), s obrazom od Filippa Gherardiho.
Tento príklad bol následovaný v celom ráde. V dalšom rímskom karmelitánskom kostole Santa Maria in Traspontina bol roku 1626 zriadený oltár na počesť sv. Karola s obrazom od Giulia Cesare Procacciniho (dnes v Národnej galérii v Dubline), nahradeným v roku 1673 obrazom od Carla Maratty (teraz sa nachádza v kláštore).5 Z rovnakých rokov sú oltáre v Carmine Maggiore v Neapole, v Benátkach, v Miláne. Táto úcta sa príkladným a charakteristickým spôsobom rozšírila v Belgicku, kde každý karmelitánsky kostol mal oltár i bratstvo na česť svätého Karola: roku 1636 sa tak stalo v Bruseli, 1646 v Gand a Valenciennes, 1647 v Brugách a v Ypres, 1648 v Antverpách, 1657 v Malines. Od roku 1615 si reformovaní karmelitáni vo Francúzsku zvolili svätého Karola za svojho patróna spolu so sv. Jozefom.
Nikoliv bez príčiny jeden autor z konce 17. storočia, keď písal o sv. Karolovi Boromejskom, uviedol, že: „Karmelitáni ... sa ukázali ako šíritelia jeho slávy.“
Nakoniec by sme radi pripomenuli, že do radu kardinálov – nástupcov svätého Karola na milánskom arcibiskupskom stolci a jeho nástupcov v titule rímskej baziliky San Martino ai Monti patrili aj pápeži Pius XI. a Pavel VI., ako aj kardinál bl. Alfréd Ildefons Schuster. Ten nechal v roku 1937 v Miláne vybudovať farný kostol svätých Silvestra a Martina, aby bol viditeľnou pripomienkou rímskeho kardinálského titulu nástupcov svätého Karola.6
Z taliančiny preložila Vlaďka Marie Polišenská,
poznámky doplnil P. Gorazd, O.Carm.
