P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Naši biskupi nás vyzvali k trojročnej príprave na 1150. výročie príchodu svätých Cyrila a Metoděja na Veľkú Moravu, ktoré budeme oslavovať v roku 2013. Ako základné téma prípravy boli zvolené tri iniciačné sviatosti: krst, birmovanie a eucharistia. V roku 2011 má byť naša pozornosť zameraná na krst, rozjímanie o ňom, prehlbovanie nášho vzťahu k tejto sviatosti. Pre nás karmelitánov môže byť podnetom na zapojenie sa do tejto prípravy aj tá skutočnosť, že svätý Cyril a Metoděj sú patrónmi našej delegatúry. Preto sa chcem nad krstom teraz zamyslieť spolu s Vami a túto úvahu som nadpisoval citáciou z čl. 20 Ruchu karmelitánskych terciárov: „Sviatosť krstu je terciár povolaný k svätosti.“
V karmelských tradíciách sa o krste hovorí veľmi málo. V roku 1998 sme v našom časopise (v prvom čísle tohto ročníka) uverejnili článok bosých karmelitiek sestry Zdislavy „Vnímanie sviatosti krstu u sv. Terézie z Lisieux.“ Okrem toho písala o krste aj Edith Stein, ale zaoberať sa jej textom by pre nás bolo pre túto chvíľu zložité a príliš náročné a taktiež nie je dostupný v slovenskom preklade. Prečo svätci Karmelu o krste hovoria tak málo? Nejspíš preto, že v ich dobe bol krst niečím úplne samozrejmým. Celá spoločnosť bola tvorená ľuďmi pokrstenými (okrem židov), a to pokrstenými už záhy po narodení.
V tejto súvislosti zmiňme, že už od doby sv. Jeronýma bolo zasvätenie sa Bohu k špecifickej forme života podľa evanjelia (askétov, kresťanských panien) považované za akýsi „druhý krst“ a bolo tak nazývané. Takto sa potom na ne pohlížalo aj nadále, stretávame sa s tým ešte u sv. Terézie z Lisieux. Rehoľné sľuby boli veľmi často prirovnávané ku krstu, čo my by sme dnes už asi neurobili. Na jednej strane to ukazuje, že krst bol stále dobre v povedomí, ale na druhej strane to prezrádza, že neopakovateľná sila krstu nebola považovaná za nesrovnateľnú...
V súčasnosti je náš pohľad na krst vďaka vývoju teológie a zbožnosti takým spôsobom obnovený, že nič iné sa s krstom nesrovnávame. Krst je jedinečná udalosť v živote kresťana. Ale predtým po stáročia bolo vnímanie krstu zoslabnuté. I skutočnosť, že sa vstupom do rádu prijímalo nové meno, s tým súvisela. Vzpomínam si ešte z doby svojho pôsobenia vo Frýdlante nad Ostravicí, kde vedľa nás žila komunita sestier Misionárok práce Donum Dei, že tieto sestry, ktoré pochádzali z Afriky a z Oceánie, mali každá dve mená.
Jedno v domorodom jazyku svojho kmeňa, tj. „pohanské“, ktoré poznala len ich rodina, a potom meno kresťanské, ktoré dostali pri krste a ktorým boli bežne oslovované na verejnosti. Takto sa ešte v ich rodnom prostredí dotýkala kultúra predkresťanská a kresťanská viera. Svätý Pavol píše: „Keď sa teda niekto stal kresťanom, je to nové stvorenie“ (2 Kor 5,17). A ak pri vstupe do rádu bolo prijímané nové meno, prejavoval tým dotyčný človek jednak zrieknutie sa seba samého (odloženie doterajšieho občianskeho mena; jednotlivé doklady tohto zvyku siahajú do 6. storočia), jednak všeobecné vtedajšie presvedčenie, že rehoľná profesia má podobné účinky ako sviatosť krstu...1
Náš pohľad na krst je dnes veľmi prehĺbený. Myšlienky, ktoré teraz zmienim, som prevzal z knihy, ktorá bola napísaná v dobe II. vatikánskeho koncilu, teda pred takmer päťdesiatimi rokmi.2 Ale mnohé, o čom píše, je aktuálne stále, i dnes.
Keď sa zameriame na úsilie o duchovný život, všimneme si, že rôzni svätci a veľké postavy duchovného života uplatňovali svoje spôsoby modlitby a svoje dôrazy v zbožnosti. Sv. Františka Rímska mala veľký vzťah k svojmu anjelovi strážnemu, svätá Terézia z Avily bola veľkou ctiteľkou svätého Jozefa, atď. My, ktorí usilujeme sa od svätcov učiť, zbierame tieto podnety a snažíme sa pridržiavať sa ich – čo možno všetkých zároveň. Pridávame jednu modlitbu k druhej, snažíme sa obsiahnuť mnoho. Ostatne veď autorita cirkvi mnohé tieto jednotlivé modlitby, litanie, formy zbožnosti oficiálne odporučila a navyše obdarila odpustkami...
„Je pochopiteľné, že zmienené pridávanie nadobúda v živote prostého veriaceho mnohokrát podivné podoby. (Taký človek) stojí za všetkým, čo učí katolícka viera, plní všetky kresťanské povinnosti, chodí na omšu a k príjmaniu, ale zároveň ešte s obavami a svedomitosťou vyhlíži, či je možné niekde dosiahnuť väčšiu istotu: [a tak] koná každú novú pobožnosť, patrí do viacerých bratstiev, nosí škapulíř rôznych rádov, usiluje získať každý dosiahnuteľný odpustok, zaujíma sa o najnovšie vízor a zjavenia, poduja sa na dlhé cesty, aby z úst nejakej mysticky obdarenej dievčiny lapil nejaké smerodajné slovo... – a žije pritom v neustálej úzkosti, či jeho duša bude spasená. A potom je len prirodzeným dôsledkom, že tu úplne chýba nejaká proporcionalita a že nemožno hovoriť o nejakej jemnocitnosti v oblasti zbožnosti.“
K tomuto jemnocitu myslím patrí práve schopnosť rozlišovania, čo je dôležité a čo je pridané. Čoho sa musím držať, a čo naozaj nie je nevyhnutné obsiahnuť. Kresťania prvých storočí svoj duchovný život, svoje prijatie evanjelia a poznanie Krista uchopili ako celok, nerozkladali to na dielčie pobožnosti. A našou úlohou je, aby sme vo svojom úsilí o dôkladný duchovný život nepokračovali cestou „prídavkov“, ale cestou „koncentrácie“ – zamerania sa na stred. Na to, čo je jadrom. Tak to prorocky vnímal J. A. Jungmann a upozornil: všeobecne platí, že len vtedy, keď je niečo vnímané vo svojich častiach (po častiach), je možný výber (z nich, medzi nimi) a sú možné prídavky. Pri vší úcte k jednotlivým prejavom a formám zbožnosti bude naďalej potrebné usilovať o koncentráciu (zameranie sa na stred, nie na ďalšie prídavky).
I keď u nás ona takto rozkošatená tradičná zbožnosť, ktorá ju vtedy obklopovala a o ktorej hovorí, bola komunizmom zotretá a taktiež, ako som povedal, uplynulo viac než štyridsať rokov, predsa nám prospeje, aby sme sa k jeho myšlienkam vracali.
To, o čom hovoríme, je dobre patrné, i pokiaľ ide o rôzne zasvätenia: Srdcu Ježišovmu, Panne Márii, Duchu svätému, Srdcu Máriinu apod. I tu je potrebná múdrosť. Inak sa vrší jedno na druhé, a pritom obsah (vážnosť) týchto úkonov sa vyprazdňuje. Áno, všetky tieto jednotlivé zasvätenia sú cirkvou schválené a odporúčané. „Ale napokon musí katolícky kresťan predsa predovšetkým myslieť na to, že jeho zasvätenie sa udialo podstatne vo sviatosti krstu a že je sviatostne posilňované a potvrdené každým uvedomelým spoluslavením obete Nového zákona, tj. eucharistie.“
„To, že nejaká pobožnosť či forma zbožnosti bola cirkvou schválená, neznamená, že sa má stať základným kameňom vo stavbe nášho života s Bohom.“ „Nemôžete kupiť viacero „základných kameňov“. Ten je len jeden – Kristus – a na ňom stojí celá stavba.“ A my smerujeme k Bohu, ako vyznávame pokaždé na záver eucharistickej modlitby: „skrze neho (Krista) a s ním a v ňom.“ Kristus je pre nás cesta, ako to sám o sebe hovorí v evanjeliu.
Teda pre nás: je dobre, že sa zasväcujeme terciárskou profesiou, je dobre, že nosíme škapulíř, ale buďme si dobre vedomí, že toto všetko len pridávame k nášmu základnému zasväteniu, ktorým patríme Kristu skrze krst. Naše zasvätenie sa Kristovi sa udialo sviatostne v krste a je sviatostne posilňované a potvrdené tým, že spoluslavíme svätú omšu.
Týmto úvodom som chcel pripraviť pôdu pre naše zamyslenie sa nad tým, že krst je naše základné odovzdanie sa Kristovi. A i keď sa pre mnohých z nás trebárs odohralo v útlejšom detstve, kam nedosahujú naše spomienky, zostáva po celý náš život niečím, na čom stavíme, čo je základným kameňom vzťahu medzi Bohom a nami.
pokračovanie
