P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Ešte jednu myšlienku J. A. Jungmanna vám predložím.1 Keby ste si otvorili staré katechizmy alebo výklady viery, môžete postrehnúť, že tieto knihy, keď hovorili o tom, čo znamená spása, ktorú sme prijali v Kristovi, zameriavali sa – odpusťte mi hovorové vyjadrenie – na to, „čo to v nás robí“. Ako sa spása prejavuje vnútri človeka a v živote človeka. Veľa sa v nich pojednávalo o milosti, o nadprirodzenom živote, hovorilo sa v nich o „niečom“. A málo sa pritom hovorilo o niekom. O Kristovi, z nehož všetko to „niečo“ vyviera. A málo sa vtedy uvažovalo o spoločenstve cirkvi, prostredníctvom ktorého sa nám spásy dostáva. Keď my potom takú knihu čítame a máme si porovnať, ako to v našom konkrétnom živote s tou milosťou je, pôsobí nám to ťažkosti. Mnoho jednoduchšie pre nás je zamerať sa na Krista a povedať jednoducho, že on nám dáva účasť na svojom živote. Náš úkol je prijať Krista. Veriť v neho, milovať ho. A on následne zmení naše vnútro. Kdežto keby sme dbali len na ono „niečo“, čo nám vléva a čo sa v nás deje, potom pritom pustíme zo zreteľa jeho samotného. Ale to on, Boží Syn Ježiš Kristus, nás priťahuje a je pôvodcom našej spásy. „Mali by sme milosť chápať ako účasť na Božom živote, ktorý Kristus priniesol na svet. Povzbudzovanie k opravdovému kresťanskému životu by teda nemalo znieť: „Musíte „mať“ spasitelnú milosť!“, ale: „Musíme sa pripojiť ku Kristovi vierou a láskou; a to si uchovávať neustále.“2
Všimnite si, ako práve takéto chápanie spásy vysvitá v liturgii, z jej starobylých zvykov. O veľkonočnej vigílii požehnávame paškál – symbol vzkrieseného Krista. Potom od veľkonočného ohňa paškál zapálime a slávnostne vztyčený je v čele sprievodu všetkých zhromaždených vnesený do kostola. Uvnitř si všetci od neho zapália svoje sviečky, a tak svetlo paškálu naplní celý kostol. A pripomeňme: v rade cudzích jazykov (v češtine nie, my tu „doplácame“ na bohatstvo svojej materinského jazyka) má jedno a to isté slovo význam ako „kostol“, tak „cirkev“ (die Kirche, church, chiesa). V týchto jazykoch rovnaké slovo označuje ako budovu kostola, tak tých, kto sa v nej zhromažďujú, teda cirkev. Svetlo paškálu zapĺňa priestor kostola a svetlo Kristovo osvetľuje naše srdcia. A my potom zapálený paškál noříme do vody, určené pre krst, aby aj ona mohla pôsobiť „osvietenie“.3 Symbolicky sa tu naznačuje: to Kristus dáva tejto vode silu! Potom sú touto vodou pokrstení katechumeni a my všetci sa touto vodou nechávame pokropiť pri obnove svojho krstného sľubu. Tým všetkým je krásne naznačené: milosť je účasť na Kristovom živote. On je zdroj, zo ktorého vychádza to svetlo, tá sila, ktorá prostupuje náš život. A následné odovzdanie horiacej sviece a bieleho rúcha tým, ktorí boli práve pokrstení, sú len ďalším pokračovaním tejto dobre zrozumiteľnej symboliky.
Druhým takým výmluvným gestom pri krstnej liturgii je pomazanie. Pri krste dospelého človeka toto pomazanie krížkom po krste je sviatosť birmovania. Pri krste malých detí toto pomazanie na temene hlavy nie je sviatočné, ale aj vtedy ide o mazanie krížkom. Historické svedectvá spomínajú toto pomazanie v rímskej liturgii už od 3. storočia, ide teda o veľmi starý zvyk. „Týmto pomazaním sa pokrstený stáva christos, pomazaný Božie; toto pomazanie ho včleňuje do kráľovského a kňazského pokolenia ľudu novej zmluvy.“ Tým jasne vyjadrujeme, že tento pokrstený človek je spojený s tým, ktorý je Christos – Mesiáš, teda s Ježišom. Je k nemu pripojený, Kristus naplňuje jeho vnútro a jeho život svojím pôsobením a on má účasť na Kristovom kňazstve, prorockom poslaní a kráľovskej moci. Teda krst nám dáva účasť na Kristovej svätosti; na bohatstve života, ktorý v Kristovi je a ktorý z neho vyviera.
Ako som spomenul, kniha J. A. Jungmanna, z ktorej tu čerpáme, vyšla v priebehu Druhého vatikánskeho koncilu. Sám koncil o krste takto hovorí. Krst je naše začlenenie do Krista: máme s Kristom jeden život. Tým zároveň máme účasť na živote Božej Trojice a na spoločenstve cirkvi. A tento Kristov život, ktorý je do nás vlečený, je láska. Tá láska, ktorú žije spoločenstvo Trojice – Otec, Syn a Duch svätý – nám je vylitá do srdca a my sme vťahovaní do spoločenstva milujúcej sa Trojice a ako cirkev sme spoločenstvom, v ktorom sa táto láska zdieľa, odovzdáva. Takto je cirkev jedno telo.
Tak teda učí o krste Druhý vatikánsky koncil a tento pohľad na krst je prevzatý i v reholi karmelitánskeho tretieho rádu, ktorá vyšla v roku 2003 a ktorú sa v súčasnosti riadime. Hoci, ako som povedal, naši svätci rozprávajú o krste málo, súčasná terciárska rehoľa rozpráva o krste viac (v čl. 1; 12; 20; 24–26; 82), pretože sa inšpiruje náukou Druhého vatikánskeho koncilu a jeho dôrazom na túto sviatosť.
A tak hneď na začiatku rehole (v čl. 1) máme napísané: „Sviatosťou krstu sú ľudia uvádzaní do božského života a stávajú sa v Duchu svätom adoptívnymi deťmi Otca a Kristovými bratmi (a sestrami).“ Majú teda účasť na živote Trojice.
Vysvetlenie, čo to znamená, že „je nám daný Boží život“, mám už niekoľko rokov spojené so zážitkom z jednej bohoslužby v našej farnosti v Liboci. Dievčatko, ktoré malo ísť za týždeň k prvému svätému prijímaniu, som vtedy pozval k oltáru a spoločne sme všetci premýšľali: stojí tu oltár z kameňa, pri ňom vo váze kytica kvetov, vedľa stojí dievčatko. Predstavme si vo fantázii, že vezmem ľudského ducha dievčiny a vložím ho do oltára. Čo to spôsobí? Potom s oltárom môžem rozprávať: hovorím naň a on ma počuje, rozumie, odpovedá. Oltár toho bežne nie je schopný, pretože je drevený alebo kamenný, ale keby mal ľudského ducha, tak by rozprávať dokázal. Stretávame sa s tým v detskej fantázii, v rozprávkach. A Boh toto robí. Nie je to rozprávka, je to tajomstvo našej viery: on svoj Boží život, ktorým žije, vkladá do nášho ľudského srdca. Takže ja, slabý a hriešny človek, mám účasť na Božom živote. Ten život, ktorý „pulsuje“ v Bohu, bol vliaty mne. Ten Duch, ktorý je v Bohu, mi bol daný. A na láske, ktorá je v Bohu, mám ja účasť. Napriek tomu, že moje srdce je nepatrné a „deravé“ a mnohokrát doň ešte natiahnem všelijakú špinu a zlobe, predsa ho Boh očisťuje a vlieva doň svoju lásku. A to lásku nie nejak „zriedenú“ proti tej, ktorá prúdi v lone Božej Trojice! Boh práve toho Ducha, ktorého má, dáva mne. Práve takú lásku, ktorú má v sebe, dáva mne. Ten pokoj, ktorý má sám, dáva mne. Na tej trpezlivosti,4 ktorú má On, dáva podiel mne... Naším úlohou je, aby sme sa tomuto bohatstvu vierou otvárali a modlitbou ho v sebe upevňovali – a krst je sviatosťným potvrdením toho všetkého. Viera znamená začiatok a krst znamená potvrdenie tejto našej účasti na Božom živote.
Božie prihováranie sa k nám má teda obrovskú silu. Boh nás všetkých naozaj volá „k plnosti kresťanského života a k dokonalé láske.“ Tak to hovorí čl. 2 našej terciárskej rehole. Ako sme citovali v podtitule nášho zamyslenia: sviatosťou krstu sme „povolaní k svätosti.“ A svätosťou sa rozumie plnosť kresťanského života a dokonalá láska. Nie nejaké pobožňárenie. Nie hromadenie prídavkov, ktoré by sme považovali za svätosť, ale plnosť kresťanského života, dokonalá láska.
A aký je význam nášho rehoľného a terciárskeho zasvätenia? Zaväzujeme sa, že k dokonalé láske budeme smerovať s pomocou tej skúsenosti, ktorú má spoločenstvo Karmelu. Skrze svätcov nášho rádu i zbožnosť prostých bratov a sestier a skrze veľké udalosti našich dejín, ktorými sme ako rodina Karmelu prešli. Toto je pre nás konkrétna škola a cesta, ktorou chceme ísť k dokonalé láske. „Profesí chce totiž terciár posilniť krstný sľub milovať Boha nad všetko a zrieknuť sa satana a jeho svodov“ (čl. 12). Náš terciársky a karmelitánsky život nie je ničím iným, než túžbou intenzívne žiť krst. Milovať Boha, milovať ľudí a dôsledne sa odrieknuť toho, čo sa tomu protiví. Preto rehoľa hovorí: „Sviatosťou krstu, ktorá každého činí údom Ježišovho tajomného tela, je terciár povolaný k svätosti. Jeho najväčšia dôstojnosť tkvie v tom, že v sebe má sám božský život a Božiu lásku, ktorú do jeho srdca vylieva Duch“ (čl. 20).
Mal som veľkú túžbu postaviť nám pri tomto zamyslení pred oči príklad svätých Cyrila a Metoděja. Ale keď som prehľadával staroslovienske písomné pamiatky, nenašiel som v nich o krste pre našu inšpiráciu nič vhodného. Dost možno za to môže len moja nešikovnosť a neodbornosť. V Lidéřoviciach v rámci našich programov, nazvaných „vetranie kostola a organ“, sme sa pred časom zaoberali sv. Ludgerom (742–809), ktorého meno potažmo tvorí základ pomenovania tejto dediny. Abych o tomto svätcovi, ktorý bol misionárom Sasov a prvým biskupom v Münsteri, mohol vedieť niečo bližšie, dostal som o ňom od bratov karmelitánov z Nemecka krásnu knihu.5 Píše sa v nej o pokresťančení germánskych kmeňov šíre.
V krstnom obrade, aký používame dnes, našu pozornosť upútavajú slová kňaza, ktorý pri krste hovorí katechumenovi: „Ja ťa krstím vo mene Otca i Syna i Ducha svätého.“ Kdežto v ranom stredoveku najvýraznejším jadrom celého obradu bolo vyznanie, ktoré pronášal sám katechumen. Kňaz alebo biskup mu položil otázku: „Veríš v Boha, všemohúceho Otca?“ A katechumen hlasno vyznal: „Verím.“ Ďalej sa ho pýtal: „Veríš v Ježiša Krista?“ A dotyčný opäť odpovedal: „Verím.“ A tak ďalej. Tak bolo naprosto zreteľné, že krst nie je niečím, čo „niekto na niekom vykoná“, ale že ide o životné rozhodnutie konkrétneho človeka: odriekavanie sa zlého a vyznanie kresťanskej viery.6
A stojí za to poopravit si náš pohľad na hromadné krsty. Alkvín, dvorný teológ Karola Veľkého, bol proti násilným krstom. I keď Karol Veľký k nim siahall. My sme snáď ľahko v pokušení pohoršovať sa nad tým, že staré národy alebo vtedajšie kmene prijímali krst ako celok, všetci naraz. Lenže pri bližšom skúmaní mentality vtedajších Germánov zistíme, že v tej dobe to dost dobre nešlo inak. Títo ľudia žili navzájom v tak tesnej pospolitosti, že v rámci svojho kmeňa všetci zastávali rovnaké náboženstvo. Kto by sa vo svojej viere nejako vydelil, vystavil by sa osudovému vykočeniu a riziku záhuby. Zatiaľ čo predchádzajúca antická spoločnosť bola už rozvolnená (takou je i naša dnešná) a umožňovala jednotlivcu vo veciach náboženstva samostatnosť, v stredovekej spoločnosti to možné nebolo. Vtedy boli v danom kmeni buď všetci pohania, alebo boli všetci kresťania... A nám dochádza, že vieru predkov v čase prijatia kresťanstva musíme posudzovať veľmi opatrne.7
Pripojme ešte niekoľko myšlienok, inšpirovaných súčasnosťou. Krst je pre každého z nás životné rozhodnutie. Je to môj záväzok, ktorý ma viaže, tj. poutá k niekomu. A tak zároveň predstavuje kotvu, ktorá ma drží (v búrke sveta) na jednom mieste. Toto chcem teraz zdôrazniť. Pred časom za mnou prišiel jeden z účastníkov terciárskeho stretnutia (snáď sa nebude hnevať, keď to teraz tu anonymne zmienim) a náš rozhovor ma veľmi zasiahol. Ten človek prišiel s prosbou, či by mohol složiť terciársky sľub. Pretože sme sa videli vôbec po prvýkrát, pochopiteľne som bol prekvapený a pýtal som sa, prečo chce sľub složiť. A on mi odpovedal: „Mám za sebou teraz veľmi ťažké veci, do koreňov mnou zamávalo zlo a málem zničilo môj osobný a rodinný život. A ja som spoznal, že je pre mňa veľmi dôležité sa zaväzovať. Ukotviť sa na to správne miesto, pripútať sa k Bohu a k Kristovi. A ja by som to chcel urobiť...“ Aniž by som odmietol možnosť, že sa v budúcnosti stane terciárom a složí v treťom ráde profesiu, pokúsil som sa mu predovšetkým stručne vysvetliť, že takéto ukotvenie sme preca vykonali svojim krstom.
A potom som premýšľal už všeobecnejšie: je škoda, ak nám táto stránka krstu nedochádza alebo ak na ňu zabúdame. Dnešný svet mnohokrát žije tak, že „všetko je možné“. Všetko je v pohybe a všetko je relatívne... A tak, napríklad, úplne náhodné stretávanie cudzích mužov a cudzích žien je bránené ako príležitosť k chvíľkovému partnerskému zblíženiu, po ktorom nasleduje rovnako náhly rozchod. A dá sa na takýto prístup dokonca navyknúť, jednať tak opakovane a chladnokrvne. Nedbá sa na budúcnosť, nepripúšťa sa zodpovednosť. Správanie sa odvíja podľa situácie, na základe náhodných okolností, bez hlbšej úvahy a sebareflexie. A potom sa môže stať, že nepredvídane veľmi, veľmi ublížime druhému človeku alebo poškodíme vzťah, ktorý sme dlhú dobu budovali. Len preto, že sa zjavila príležitosť a my „to neriešili.“ Konkrétnejšie príklady nie je potrebné uvádzať... A tak je veľmi dôležité, aby sme sa my do tejto pasce nechytli. Áno, mnohé okolo nás je v pohybe: autá jazdia veľmi rýchlo, ľudia na nás rozprávajú traja naraz, z rôznych strán sa na nás valí hluk, množstvo vnemov, provokuje nás to alebo ono... – ale my vieme, kde tkvie naša kotva. My, pokrstení v Kristovom mene, ideme týmto svetom ako ľudia, ktorí vedia, komu patria.
Kresťania v prvých storočiach veľmi radi používali znamenie tzv. malého kríža. Robili ich na svojich čelách, na perách, na srdci, na jednotlivých častiach svojho tela, zvlášť pri pokušeniach, a pritom si pripomínali: „To je podpis! Tento krížik je znamením, komu patrím – patrím Kristovi.“ A tak aj my si môžeme povedať: „Pokúša ťa tvoja ruka? Urob na nej kríž! Tá ruka patrí Kristovi. Pokúšajú ťa tvoje pery? Urob na nich kríž. Tie pery majú patriť Kristovi. A ty si to na krste sľúbil, že budú patriť Kristovi! Tak sa k tomu len vráť a buď tomu verný...“
V tomto zmysle krst pre nás nie je len obrad, ktorý sa stal už pred časom alebo v detstve, kedy nás do kostola priniesli ako nemluvňa. Krst je naše základné ukotvenie v búrke alebo kymácení sa sveta okolo nás. Svet nie je zlý, je v ňom mnoho krásneho a mnoho dobrého. Ale okrem toho je v ňom i zlo a spústa pokušení. A otupí-li naša bdelosť, môže sa stať, že zabudneme, komu patríme. Zreteľnou ukážkou toho sú opäť partnerské vzťahy. Mladí ľudia chodia do spoločnosti, na výlet, za zábavou. Ale ide-li tam niekto, kto má partnera, ktorý s ním práve ísť nemohol, a má ho rád, potom samozrejme on tomu vzťahu stále zostáva verný. Po celý ten výlet alebo po celú tu dobu vie, že niekomu patrí. A taký záväzok v sebe obsahuje krst.
Zvýrazním ešte, čo som naznačil. Krst ukotvuje. Je voľbou konkrétneho Spasiteľa a konkrétnej duchovnej cesty. A to znamená, že iné „spasiteľov“ nechávam stranou svojho záujmu. Ja som vsadil na Krista. A skutočné zlo len nevylučujem zo svojej pozornosti, to priamo odmietam, proti tomu sa staviame. S tým nechcem mať nič spoločného, pretože Krista uráža a vadí mu. Mám vybrané a nebudem svoj vzťah s Kristom ničím miešať. Možno ste počuli, že pri obrade krstu vo východnej cirkvi katechumen plivne smerom na západnú stranu, ktorá symbolizuje satana. Takouto razantnou „provokáciou“ vyjadrí, že so zlom nechce už od tejto chvíle mať nič spoločného...
Pred niekoľkými rokmi na veľkonoce, potom čo sme pekne prežili v spoločenstve farnosti krst troch katechumenov, sa mi pri následnom agapé jedna žena z farnosti zverila: „Tak som to tým katechumenom závidela! Prišlo mi ľúto, že si svoj krst nepamätám, a uvažovala som, či svojim deťom neškodím, že ich nechávam pokrstiť už ako malé deti...“ Ale pripomeňme si pozornejšie tradíciu cirkvi. Cirkvi krstí malé deti už od pradávna. A má to svoju cenu. Na krste malých detí je jasne patrné: krst je dar. Nie je odmenou za naše zásluhy. A jasnejšie tiež chápeme: krst je začiatok. Krstom nemôže život kresťana končiť! A predovšetkým: dar krstu otvára v našom vnútri prameň Božieho života. Tento Boží život pôsobí v dieťati ešte skôr, než začne „rozum brať“. A pri krste malého dieťaťa je ešte tiež zjavné: tento človíček nebude mať vieru, ak mu nepomôže cirkev. A nám dochádza, že tak je tomu u nás všetkých: potrebujeme cirkev. Potrebujeme spoločenstvo. Vieru v Krista si nemôžeme žiť na svoju päsť, sami pre seba. Dôvodov pre krst malých detí nám tedy vyvstáva hneď niekoľko.
Krstíme: „Vo mene Otca i Syna i Ducha svätého.“ Bývame dnes mnohdy otupení pre vnímanie sily slov. Ale to, že nade mnou pri mojom krste zaznelo meno Božie, mená osôb Trojice, to je veľká vec. Bolo nade mnou vyslovené meno pravého Boha a ja mu patrím. Už keď sme hovorili o „podpisovaní“, hovorili sme o tom, že patríme Kristovi. A aj vďaka vysloveniu jeho mena nade mnou pri krste – ja mu patrím. Keď budeme rozjímať o moci Božieho mena, dôjde nám, že krst nie je len môj záväzok – že ja napnem sily; sľúbil som to a teraz to budem robiť... Ale nade mnou bolo vyslovené meno, ktoré je plné moci. A ja sa spolieham na silu toho mena, spolieham sa na silu Kristovu. On je plný moci, chce si nás chrániť. Výroky Nového zákona v tejto veci sú veľmi silné. „Žiadny, kto sa narodil z Boha, nedopúšťa sa hriechu, pretože v ňom zostáva Božie semeno“ (1 Jan 3,9). Ján Pavel II. sa prihlásil k výkladu, že oným Božím semenom v nás je Kristus, jeho spásonosné pôsobenie v nás. V tomto zmysle potom máme rozumieť i ďalšiemu janovskému výroku: „Žiadny, kto sa narodil z Boha, nežije v hriechu, pretože Syn Boží ho chráni a zlý duch na neho nevloží ruku“ (1 Jan 5,18n.).8
Ukončime svoje zamyslenie krásnou citáciou z krstného kázania prof. Jana Hellera: „Krst nám formou symbolického deje predvádza a ukazuje, že pravý život záleží v láske a odpúšťaní. Ale nielen v ľudskej láske a v ľudskom odpúšťaní, ktoré bývajú veľmi krehké a pominuteľné, ale v pevnej a nepominuteľnej láske Božej a Božom odpúšťaní. (...) Nie je nič cennejšie než byť touto večnou a svätou láskou poznačený, obklopený a opatrovaný.“9
predchádzajúci
