Začal rok 1943 a týdny chvátaly směrem k postu. Půst mimo jiné znamená konec s dopisy – mniši ani nedostávají poštu ani nepíší. Posledná správa, ktorú som dostal pred Popolcovou stredou, bola o tom, že brat plánuje svadbu na koniec februára. Musel som si počkať do Veľkej noci, či to naozaj urobil.
V pondelok veľkonočný som sa dočítal, že sa oženil, išli s manželkou na týždeň k anglickým jazerám. Potom ho prevelili na inú základňu, ktorá znamenala nasadenie do boja. Asi dvakrát bol niečo niekde bombardovať, ale z toho, ako písal, že o tom nechce hovoriť, bolo vidieť, že je to hrozný zážitok.
Usadil som sa, aby som mu odpísal a trochu ho povzbudil, ako to išlo. Dokončil som list a bolo veľkonočné utorok a my sme boli v chóre na konventnej omši, keď vošiel otec novicmajster a dal mi znamenie „opat“. Šiel som do izby ctihodného otca. Nebolo ťažké uhádnuť, o čo ide. Keď som míňal pietu v rohu klauzúry, pochoval som svoju vôľu a svoje prirodzené city i všetko ostatné vo zranenom boku mŕtveho Krista. Ctihodný otec rozsvietil nápis, aby som vošiel, a ja som pokľakol u jeho stolu, dostal od neho požehnanie a pobozkal som jeho prsteň. Potom mi prečítal telegram, že seržant J. P. Merton, môj brat, sa 17. apríla nevrátil z akcie.
Bolo to takto: v noci v piatok šestnásty, čo bol sviatok Panny Márie Bolestnej, letel on a jeho posádka v bombardéri na Mannheim ako cieľ. Nikdy som nezistil, či sa zrútili cestou tam alebo späť, ale lietadlo skončilo v Severnom mori. John Paul bol pri páde vážne zranený, ale podarilo sa mu udržať na hladine a snažil sa dokonca podopierať pilota, ktorý už bol mŕtvy. Jeho spolubojovníci spustili gumový čln a vytiahli ho do neho. Mal ťažké zranenie, asi zlomenú šiju. Ležal na dne člna v delíriu. Trpel hroznou žízňou. Stále prosil o vodu. Ale žiadnu nemali. Cisternu sa pri páde rozbila a všetka voda vytekla. Dlhoo to netrvalo. Užil toho tri hodiny, potom zomrel. Niečo z tri hodiny utrpenia Krista, ktorý ho miloval a zomrel za neho pred mnohými storočiami, a bol znovu obetovaný, práve toho dňa, na mnohých oltároch. Jeho spolubojovníci museli vytrpieť viac, ale nakoniec ich zachránili a odviezli do bezpečia. To bolo asi o päť dní neskôr. Štvrtého dňa pochovali Johna Paula v morí.
Môj milý brat, vždycky keď nejdem spať,
mé oči sú kvety na tvoj hrob.
A keď nemôžem jesť chlieb,
môj pôst žije ako vŕby, kde si umrel.
Keď v horúčave nemám vodu na svoju žízeň,
vytryskne ako prameň pre teba, ubohý pútnik.
Kde, v akej opustenej, čadiacej zemi,
leží tvoje nešťastné telo, stratené a mŕtve?
A v akom kraji hrôz
zablúdil tvoj zarmútený duch?
Poď, v mojom namáhaní nájdi odpočinok,
v mých strastiach slož svoju hlavu,
alebo si vezmi môj život a moju krv
a kúp si lepšie lôžko –
vezmi si môj dych a moju smrť
a kúp si lepšie pokoje.
Až všetci muži vojny padnú mŕtvi
až vlajky klesnú do prachu,
tvoj kríž, a môj, budú všetkým oznamovať,
že na ňom zomrel Kristus, za nás za oboch.
V troskách tvojho apríla leží mŕtvy Kristus,
a Kristus plače v zrúcaninách môjho jari:
on vtlačí výkupné tvojich sĺz
do tvojej slabé, osamelej dlane –
kúpi ti späť tvoju zem.
A ticho jeho sĺz
dopadá ako zvon na tvoj divný hrob.
Slyš to a poď: volajú ťa domov.
(Thomas Merton /1915–1968/, Sedm stupňů hory)
