Je potrebné počítať s tým, že väčšina ľudí zmúdri len tým, čo zakusí na vlastnom tele. To vysvetľuje za prvé úžasnú neschopnosť väčšiny ľudí k akémukoľvek preventívnemu konaniu – veria, že práve oni sa pokaždé ešte vyhnú nebezpečenstvu, až je nakoniec už príliš neskoro. Za druhé otupenosť voči cudzím utrpeniam; úmerne s rastúcim strachom z hrozivo blízkeho nebezpečenstva sa prebúdza súcit.
Kristus sa vyhýbal utrpeniu tak dlho, kým nepřišla jeho hodina; potom mu však vyšlo slobodne v ústrety, chopil sa ho a premohol ho. Kristus zakúsil všetko utrpenie všetkých ľudí na sebe ako svoje vlastné utrpenie – a slobodne ho prijal. Zaiste nie sme ako Kristus a nie sme povolaní spasiť svet vlastnými činmi a vlastným utrpením, nemáme si naložiť na svoje ramená niečo nemožné a trápiť sa, že to neunesieme; nie sme totiž vládcami, ale nástrojmi v rukách Pána dejín, a utrpenie druhých dokážeme naozaj prežiť len v úplne obmedzenej miere. Nikto z nás nie je Kristus, ale chceme-li byť kresťanmi, znamená to, že sa máme podieľať na Kristovej veľkorysosti zodpovedným činom, ktorý sa slobodne chopí pravého okamihu a postaví sa nebezpečenstvu, ako aj naozajstnou účasťou, ktorá nepramení zo strachu, ale z oslobodzujúcej a spásnej Kristovej lásky ku všetkým trpiacim. Nečinné vyčkávanie a tupé prihlížanie nie sú kresťanským postojom. Kresťana nevolajú k činu a k spoluutrpeniu iba skúsenosti na vlastnom tele, ale skúsenosť bratov, kvôli ktorým trpel Kristus.
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/,
úryvok z textu Zamyslenia na prahu roku 1943, napísaného k desiatemu výročiu uchopenia moci Hitlerom;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odovzdanie, Listy z väzenia. Kalich 2023)
