– k výročiu úmrtia významného predstaveného
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Pred 450 rokmi zomrel v decembri 1562 jeden z vôbec najvýznamnejších mužov na pozícii generálneho priora rádu karmelitánov – Mikuláš Audet. Jeho život a pôsobenie sú zaujímavé aj dnes, v lecčom pre nás môžu byť zdrojom poučenia.
Mikuláš Audet (1481–1562) pochádzal z Cypru a teda z karmelitánskej provincie Svätá zem. Zodpovednosť najvyššieho predstaveného v karmelitánskom ráde prijímal úplne nečakane, aj pre neho to bolo prekvapením. V roku 1523 ho pápež Hadrián VI. menoval generálnym vikárom rádu, pretože generálny prior aj dvaja po ňom menovaní vikári počas krátkej doby náhle zomreli. Hoci sa vtedy Mikuláš Audet ocitol na čele rádu len na niekoľko mesiacov – do nasledujúcej generálnej kapituly, okamžite sa zasadil o reformu rádu. Svoju snahu vyjadril slovami, že nechce rád reformovať, ale chce pre reformu pripraviť pôdu – generálnej kapitule aj budúcemu generálnemu priorovi. Bol si vedomý toho, že nie je možné záhy zmeniť všetko. Preto usiloval požadovať len to, o čom sa domnieval, že toho možno dosiahnuť najľahšie, a čo podřízení bratia, presvedčení o primeranosti stanovených nárokov, prijmú a budú uskutočňovať ochotne.
Rád bol vtedy v tak zlom morálnom a duchovnom stave, že mnohí pochybovali vôbec o jeho budúcnosti. Mnohé komunity tvorilo len niekoľko bratov, ktorí tento biedny stav cielene udržiavali, aby podiel z príjmov kláštora, pripadajúci na jednotlivca, bol čo najvyšší. Kto mohol, hospodáril si s nejakým osobným majetkom a vyčleňoval sa tak zo sounáležitosti s komunitou. Nemálo bratov si za peniaze kupovalo akademické alebo iné tituly a pod zámienkou (takto dosiahnutého) postavenia si sami pre seba zariadili pohodlný život. Naopak skutočná vzdelanosť a mnohdy aj rehoľná disciplína a zbožnosť boli skôr výnimkou.
Navyše boli kláštory zmietaný rôznymi vplyvmi z laikského sveta. Niekedy k škode, inokedy naopak zvonku prichádzalo volanie po ich reforme, úsilie o ňu alebo dokonca hrozby ich zrušením, ak sa v nich niečo nezmení k lepšiemu. Od pápežskej kúrie sa náprava pomerov v kláštoroch očakávať nedala, pretože jej úradníci benevolentne a za úplatu udelovali tituly, dispenzácie a výhody, čo problematickým rehoľníkom poskytovalo výhodné útočište. Mikuláš Audet síce oporu rímskej kúrie pre svoje reformné zámery vedel získať a využiť, ale bolo to možné len do určitej miery. Navyše v strednej a severnej Európe mnohí rehoľníci pod vplyvom protestantskej reformácie rád aj katolícke vyznanie vtedy opustili a odišli za vidinou väčšej vernosti evangeliu, alebo odišli – trebárs aj na základe ponuky od biskupov – z rehole a pôsobili ako diecézni kňazi na farách, ktorých farári odpadli k protestantizmu.
Generálny vikár Mikuláš Audet nielen k reforme rádu vyzval, ale hneď sa pustil do práce. Po niekoľkomesačnej príprave rozoslal do všetkých kláštorov súbor pokynov, ukladajúci všetkým členom rádu konkrétne kroky k náprave a nově definujúci požiadavky karmelitánskeho rehoľného života. Nazval ho Isagogicon.
Vyvstala ešte iná obtiaž. V máji 1524, keď sa v Benátkach konala generálna kapitula, zišli sa francúzske provincie na vzdorokapitule v Montpellier. V Benátkach bol zvolený generálnym priorom Mikuláš Audet, ale francúzska kapitula zvolila iného generálneho priora. V ráde nastalo schizma, ktoré sa Mikulášovi Audetovi podarilo odstrániť až po troch rokoch.
Generálna kapitula v Benátkach sa pod vedením generála Audeta ihneď pustila do diela obnovy rádu. Požiadavky, ako má reforma prebiehať a v čom má spočívať, boli stanovené v dokumente Caput unicum continens modum reformationis. Základným cieľom reformy bola obnova spoločného kláštorného života vo všetkých komunitách. Okrem toho kapitula vydala ďalšie dekréty, predpisujúce rôzne požiadavky k obnove rádu, a prepracovala do novej podoby stanovy rádu, ktoré sto rokov predtým vydal generálny prior bl. Ján Soreth. Všetky tieto dokumenty, spolu so spisom Isagogicon, boli v roku 1524 vydané knižne. Program reformy bol stanovený, teraz bolo potrebné ho uskutočniť.
Mikuláš Audet presadzoval reformu prostredníctvom svojich vizitácií jednotlivých provincií a kláštorov. Za príklad toho, do ak nesnadného diela sa pustil, môže slúžiť slávny karmelitánsky kláštor vo Florencii. Napriek všetkému úsiliu sa Audetovi nepodarilo dať do poriadku ekonomické záležitosti kláštora. Novici, ktorí nemali predpísaný vek, poslal preč. Nechal dostavať múry a všetky dvere opatriť zámkami, aby do kláštora či z kláštora nemohol ktokoľvek a kedykoľvek. Napriek tomu, akonáhle odtiaľ odišiel, múry boli opäť preborené a bratia sa vrátili k predchádzajúcim pomerom. Údajne si vtedy v tomto kláštore nemohol byť istý ani svojim životom...
Rok a pol strávil Mikuláš Audet vizitáciami najprv v severnej Taliansku. Potom si od pápeža vyžiadal ďalšie dekrety, potvrdzujúce jeho právomoci a opravňujúce ho presadzovať v ráde reformu, a potom vizitoval rok a pol v južnej Taliansku a na Sicílii. Okrem odporu vo vnútri rádu narážal mnohde aj na ťažké okolnosti vonkajšie. V Taliansku bola vtedy vojna, s ňou bolo spojené obsadzovanie kláštorov vojskami, mor, kosící aj nádejne spolupracovníkov, atď. Takto potom kadečo v skratke vzalo za svoje, čo Mikuláš Audet predtým s námahou trpezlivo budoval.
Své vizitačné pôsobenie potom Mikuláš Audet zameral do krajín za Alpami. Odkročil do francúzskych provincií a reformoval ich, vyslal odtiaľ vhodných bratov, aby reformovali kláštory v Španielsku a v Škótsku a v Anglicku. Reformou kláštorov v Sasku, Dánsku a v Čechách poveril provinciála dolnonemeckej provincie Teodorika z Goudy. Vizitoval aj jeho provincii, kde mohol nadviazať na výsledky reformy svojho predchodcu bl. Jána Soretha z doby o sto rokov skôr. Do hornonemeckej provincie vzhľadom na tamojšie politické podmienky na vizitáciu osobne nemohol. Vo Francúzsku a Nemecku strávil Audet viac ako tri roky a obnovil tam rehoľnú disciplínu vo viac ako sto kláštoroch.
Aktuálny stav rádu potom vypsal v roku 1531 v súhrnnej správe, určené pravdepodobne pápežskej kúrii alebo novému kardinálovi – protektorovi rádu, ktorým sa stal Nicola Ridolfi. (O kláštoroch v Čechách sa v nej zmieňuje ako o zničených protestantskou reformáciou.) V roku 1532 sa konala generálna kapitula v Padove, ktorá ho opäť zvolila generálnym priorom. Audet usiloval o reformu aj tých kláštorov, ktoré sa v rámci rádu už skôr vyčlenili v rôzne reformované odnože, takzvané kongregácie. Najpočetnejšia z nich bola mantovská kongregácia, ktorá vznikla ako obrodný prúd v ráde asi o sto rokov skôr. Avšak postupom času aj v nej rehoľná disciplína polevila a aj jej kláštory nyní reformu veľmi potrebovali. Tu však Audet narazil na tuhý odpor. Zatiaľ čo on sa opieral o pápežské poverenia k vykonávaniu reformy, kongregácia sa odvolávala na svoje historické privilégia. Spor sa nakoniec vyhrotil v súdnom spore pred rímskou rotou, ktorý trval šesť rokov. Záležitosť skončila tým, že obe strany od sporu ustúpili a podpísali vyhlásenie, ktoré síce uznávalo generálovu právomoc aj nad kláštormi kongregácie, ale mnohými spôsobmi ju veľmi obmedzovalo. Hnutie, ktoré samo bolo v ráde kedysi obrodné, sa teraz obrode tvrdohlavo vzpieralo a hájilo len svoju nezávislosť... Pre Mikuláša Audeta a jeho reformné úsilie to bol v podstate trpký neúspech.
Veľkú zásluhu o nový rozkvet rádu si generálny prior Mikuláš Audet získal svojou podporou štúdií. Potom, čo odňal tituly všetkým bratom, ktorí ich nezískali štúdiom, v rámci reformy kláštorov dbal na to, aby v provinciách bola založená fungujúca štúdia a aby náležitý počet bratov bol vysielaný na štúdium univerzitnému. Po niekoľkých rokoch tento jeho dôraz začal nést viditeľné a cenné ovocie. Vzdelanosť bratom napomáhala mimo iného čeliť protestantskej reformácii. Podobne dbal na obnovu liturgickej modlitby vo všetkých konventoch. Z niekoľkých členov reformovaných konventov z rôznych krajín zostavil komisiu, ktorá pripravila nové vydanie knihy rádeových liturgických obradov. Znovu boli vydané aj rádeový misál a breviár.
Audet opätovne vizitoval kláštory v rôznych častiach Talianska, pretože k obnove náležitého rehoľného života jedna vizitácia nestačila. Svolal ešte dve generálne kapituly rádu, a to v roku 1539 a v roku 1548. Obe sa konali v Benátkach, ktoré neboli toľko zasiahnuté vojnovými udalosťami. Kapitula 1548 bola zároveň prezentáciou výborných kazateľov, učiteľov a tiež hudobníkov z rôznych provincií rádu.
V každej rádeovej provincii v tej dobe už boli domy, žijúce podľa reformy. Najlepšie provincie s veľkým počtom študentov a študijných domov boli síce mimo Talianska, ale aj v Taliansku reforma postupovala. Z celkového počtu tridsiatich provincií ich však šesť v dôsledku luteránskej reformácie zaniklo. Patrilo k nim asi 120 kláštorov. Na severnej Európe karmelitánov ubylo, zatiaľ čo na juhu Európy bratov pribúdalo.
Roky 1545–1547 strávil Mikuláš Audet na prvom zasadnutí koncilu v Tridente. Keď v roku 1553 pápež Július III. podnietil prípravu koncilného dokumentu k reforme rehoľného života v celej cirkvi, Mikuláš Audet, ktorý sa tomuto úkolu venoval vo vlastnom ráde už tridsať rokov, bol požiadaný o posúdenie pripraveného návrhu textu. Jeho vtedajšie pripomienky sa zachovali. Je zaujímavé, že on, ktorý reformu tak usilovne a húževnato presadzoval, bol vo svojich názoroch umiernený a trpezlivý. Uvedomoval si, že príliš prísne stanoveným nárokom je ťažké dlhodobo dostáť. A varoval sa nebezpečenstva, že by reforma rozdelila spoločenstvo na niekoľko menších skupín.
Po roku 1550 žil Mikuláš Audet poväčšine už len v Ríme. Doliehali na neho ťažkosti chorôb a stáří. Dokončil budovanie konventu pri kostole S. Maria Traspontina, ktorý sa stal strediskom vzdelanosti a tiež protireformácie. V posledných rokoch jeho života bol generálnym vikárom rádu Giovanni Battista Rossi (ktorého poznáme ako generálneho priora zo životopisov sv. Terézie z Avily).
Mikuláš Audet zomrel 6. alebo 7. decembra 1562 v Ríme. Jeho pôsobenie v úrade generálneho priora bolo jedným z najdlhších v histórii nášho rádu. Navzdory mnohým ťažkostiam sa mu podarilo obnoviť rehoľný život v karmelitánskych kláštoroch vo všetkých provinciách z veľkého úpadku. Naše spoločenstvo môže považovať za dar Božej prozreteľnosti, že práve v tak ťažkej dobe stanul v čele nášho rádu taký rehoľník, akým Mikuláš Audet bol.
