Ak správne chápeme eschatologické texty Písma, dôvera a statočnosť budú charakteristickými vlastnosťami kresťanov poslednej doby. Vplyv kresťanského kultúrneho prostredia a tradície stratí na sile. To všetko bude patriť k onému nebezpečenstvu pohoršenia, o ktorom sa v Písme hovorí, že by „uviedlo do bludu, keby bolo možné, aj vyvolených“ (Mt 24,24).
Osamelosť vo viere bude strašná. Láska vymizne z všeobecného zmýšľania sveta (Mt 24,12). Ľudia ju nebudú chápať, ani nebudú schopní. Tým väčšiu cenu bude mať, keď bude spájať jedného osamelého človeka s druhým: bude to odvaha srdca, ktorá vyrastá priamo z Božej lásky, ako sa zjavila v Kristovi. Táto láska bude možno prežívaná úplne novým spôsobom vo svojej suverenite a pôvodnosti, vo svojej nezávislosti na svete a v tajomstve svojho posledného „prečo“. Možno, že nadobudne takú hĺbku vrelosti a vzájomného porozumenia, akú tu ešte nebolo. Že v nej bude niečo z toho, čo je obsiahnuté v kľúčových slovách Ježišovho posolstva o prozreteľnosti: že sa okolo človeka, ktorý bude hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, všetko premení (Mt 6,33).
Tento eschatologický ráz sa, ako sa zdá, výrazne prejaví v náboženských postojoch nadchádzajúcej doby. Tým nemá byť hlásaná nejaká lacná apokalyptika. Nikto nemá právo povedať, že prichádza koniec, keď Kristus sám vyhlásil, že o tom vie len Otec sám (Mt 24,36). Keď teda tu hovoríme o blízkosti konca, nie je tým myslený koniec v zmysle časovom, ale kvalitatívnom: že sa naša existencia blíži absolútnemu rozhodnutiu a jeho dôsledkom, najvyšším možnostiam i krajnému ohrozeniu.
(Romano Guardini, záver prednášok v zimnom semestre 1947/48 na univerzite v Tübingene,
knižné vydanie 1950 pod názvom Konec novověku)
