Terezie Brichtová, O.P.
Lloyd C. Douglas, Roucho,
Karmelitánske nakladateľstvo, Kostelní Vydří 2003
Málokedy sa stáva, že by niekto „zhltol“ knihu o 420 stranách takmer jedným dychom. Nuž, takúto máme pred sebou! Román, áno, ale strhujúci svojou dynamikou, svojou historickou realitou, dramatickosťou, umeleckým ztvárnením skutočností, známych každému kresťanovi.
Dielo nás prenáša do doby Kristovej. Jeho hlavnými postavami sú mladý rímsky patricij Marcellus Gallio z bohatého senátorského rodu, ktorý má vysoké postavenie u vojska. Jeho všestranné schopnosti ho predurčujú na sľubnú kariéru. Jeho verný tieň a „spoluhráč“ je jeho otrok (či skôr priateľ) Demetrius, vzdelaný Grék nevšedných mravných kvalít.
Hneď na začiatku nám kniha dáva nahliadnuť do úpadkových pomerov starého Ríma. Korupcia, mravná nevázanosť, veľkohubosť, rivalita, chamtivosť. Na vládnucich miestach sedia opilci, zhýralci alebo pomätení (starý Tiberius, Caligula…) Marcellus prevyšuje svoje prostredie svojou výnimočnou ušľachtilosťou. Raz urazí ješitnosť predpokladaného následníka trónu a zo msty je poslaný ako veliteľ posádky do zapadlého hniezda v Palestíne. To sa mu stane osudným. Jeho setnina je určená, aby vykonala ukrižovanie Ježiša Krista. Marcellus je presvedčený o jeho nevine, ale je nútený splniť rozkaz. Keď potom vojaci losujú o rúcho odsúdeného Ježiša, pripadne výhra Marcellovi. Pri večeri u Piláta ho potom opilí stolovníci prinútia, aby si rúcho obliekol. Prielomový moment. V rúchu pôsobí zvláštna sila (vzpomeňme na epizódy z Mistrovho života, keď stačilo dotknúť sa lemu jeho šiat!). Mladého tribuna tak zasiahne, že ho výčitky svedomia nad justičnou vraždou pripraví o rozum. Až po dlhom čase, keď ho už všetci pokladajú za strateného a keď si on sám chce vziať život, vzpruží ho a uzdraví obratným prispievaním Demetriovým opätovný nenadály styk s rúchom.
Keď potom dostane od cisára Tiberia dôverné poslanie preskúmať v Palestíne učenie záhadného Galilejca a on prechádza celou krajinou, zakúšame atmosféru prvej kresťanskej doby, kedy ešte nebolo kníh ani iných prostriedkov a kedy sa len od úst k ústam, potichu a potají šírili zvesti o tom, čo hlásal Ježiš Nazaretský, a o divoch, ktoré vykonal svojou zjavnú božskou mocou, a kedy už vtedajší racionalisti hľadali ich prirodzené vysvetlenie.
Z tohto pátrania a najmä zo správ, že Ukrižovaný opäť žije, vyšiel Marcellus nutne ako kresťan (keď ho v tom jeho otrok už predbehol). Radikálne a do dôsledkov berie nové učenie, najmä o láske, a premení svojím jednaním a príkladom svoje pohanské okolie.
Ale jeho nový život ho nevyhnutne vedie k tomu, aby sa rozišiel so doterajším prostredím. Tu už máme náznak, ako si Boh volil hneď od začiatku niektorých učeníkov, aby sa mu totálne zasvätili. Dievča Diana, rovnako z patricijského rodu, ktorú Marcellus miluje, ale ktorá ešte nedospela k jeho viere, mu márne namieta, že môže byť kresťanom aj tam, kde doteraz žil. Božie volanie („vyjdite zo svojej zeme a zo svojho príbuzenského…“) je príliš neúprosné a nekompromisné. Až keď sa táto mladá žena nechá tiež osloviť vanutím Ducha, prihlási sa aj ona k Marcellovej viere a ide s ním ako kresťanka na popravu, ktorú na seba jej milý uvalil svojím neohrozeným vystúpením pred cisárom.
Majstrovským spôsobom stupňuje autor napínavosť deja, keď často preruší rozprávanie v najdramatičnejšom bode a prejde k inému tématu, akoby nepokladal riešenie predchádzajúceho za dôležité! Ale vráti sa k nemu neskôr.
Nám katolíkom však chýbajú v diele protestantského pastora niektoré prvky, ako „lámanie chleba po domoch“, stretnutie s Ježišovou Matkou (hoci tu je zmienka o jej prítomnosti na Kalvárii). Taktiež v knihe nachádzame isté historické nepresnosti a nelogickosti. Veľmi naivný je predpoklad, že stačí uveriť, aby bolo vo svete nastolené kráľovstvo lásky a mier! Ale keďže sme dielo kvalifikovali ako román, iste nebudeme od neho žiadať absolútnu vedeckú presnosť. Nepochybne spĺňa svoje hlavné ciele ako poučenie a morálne povzbudenie. Něžný príbeh lásky medzi Marcellem a Dianou (ktorí nakoniec tesne pred popravou uzavrú manželstvo) je líčený veľmi decentne a jemne, bez vôle smyslnosti. A keď už by sa nám zdalo, že ide o kýčovitý „happy-end“, zabránit mu práve ona spoločná poprava. Preklad Ladislava Mikulca je výborný, živý a čítavý.
My verící sa môžeme pýtať: Medzi vtedajšou pohanskou spoločnosťou a našou dobou je úzka paralela. Ako pohlíži náš Spasiteľ po 2000 rokoch na výsledky svojej strašnej obete? Nebola to v Getsemane a na kríži jeho najväčšia bolesť? Čo sme urobili z hrivny, ktorú nám Boh v ňom ponúkol? Sú záblesky dobra v našich dejinách úmerné vzostupu zla, ktoré zachvacuje našu planétu? Sme my kresťania, a zvlášť osoby zasvätené, naozaj KVASOM, sme naozaj SVETLOM A SOLÍ?
