P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Keď 17. júna roku 1400 v Ríme zomrel Ján z Jenštejna, kedysi pražský arcibiskup, poctený neskôr z pohľadu pápeža čestným titulom latinského patriarchy alexandrijského, jeho významní súčasníci v domovine aj v cudzine ctili jeho pamiatku s veľkou vážnosťou a niektorí, zdá sa, vzhlížali k možnosti jeho budúceho blahorečenia. Bouřlivé udalosti nasledujúcich desaťročí husitských vojen a ich dôsledky však odvedli pozornosť českej cirkvi úplne iným smerom.
Nechcem tu uvádzať životopis Jána z Jenštejna. Môžete si ho vyhľadať napr. v knihe Bohemia sancta, ktorú vydala Česká katolícka charita v roku 1989 a ktorá je ľahko dostupná asi vo väčšine farných knižníc alebo súkromných knižníc kňazov. Z tejto knihy sme si ho aj čítali pri stole počas tohtoročných exercícií. Ale mohli by ste práve tak vziať do ruky aj Prehľad cirkevných dejín českých od Dr. Jaroslava Kadleca, či iné pramene. Zmienky o Jánovi z Jenštejna nájdete tiež v dielach o sv. Jánovi Nepomuckom, pretože sv. Ján bol generálnym vikárom, teda blízkym spolupracovníkom, práve tohto arcibiskupa. I mučednícka smrť Jána Nepomuckého tesne súvisí s jeho vernosťou arcibiskupovi. A nechýbalo veľa, aby Václav IV. pomohol k mučedníctvu samotnému Jánovi z Jenštejna.
Nebudem teda uvádzať životopis Jána z Jenštejna. Ale rád by som sa s Vami podelil o svedectvo, ktorým ku mne životný príbeh tohto muža prehovoril aj cez odstup šiestich storočí. Toto svedectvo sa týka niekoľkých hodnôt.
Predovšetkým ide o hlboký vzťah k eucharistii. Ján z Jenštejna sám osobne žil intenzívnou eucharistickou zbožnosťou a tiež ako pastier cirkvi ju šíril. Napísal-li pápež Ján Pavol II. pri príprave oslavy Veľkého jubilea: „Rok 2000 bude hlboko eucharistickým rokom...“,1 môžeme v rámci slávenia jubilea Vtelenia s vďačnosťou i hrdosťou spomínať na pražského arcibiskupa, ktorý v dobe vrcholného stredoveku dovolil aj laikom prijímať eucharistiu často, trebárs aj každý deň. A stojí za pozornosť – nielen pre milovníkov histórie, ale aj pre praktický duchovný život – že pritom nešlo o izolovanú osobnú iniciatívu Jenštejna, ale že tu ako pastier podporil a svojou autoritou zaštítil širšie reformné hnutie, ktoré vtedy v českej cirkvi prúdilo. Podrobnejšie o tom písal Ondřej M. Petrů, OP vo svojej štúdii Najkrajší kvet českého reformného hnutia v 14. storočí.2
I my dnes vďačne prijmeme múdre slová kazateľa reformy Matěja z Janova: „Vo vzťahu k častému prijímaniu možno pozorovať v duši svätý zápas pokory a lásky: pokora od prijímania zrazuje, ukazujúc na ľudskú ubohosť a hriešnosť, láska zase spoléhá na nesmiernu Ježišovu dobrotu a jeho milosrdenstvo. Pokora sa bojí večnej záhuby za tú opovážlivosť, láska však tvrdí opak, že práve ten príde do neba, kto bude často prijímať. Ale v tomto svätom súboji musí zvíťaziť láska, pani všetkých cností, takže – podľa slov Písma – láska von vyženie bázeň.“3
Pán odmenil svojho služobníka arcibiskupa Jána tým, že ho prijal pred svoju tvár práve na sviatok Božieho Tela roku 1400.
Druhým výrazným rysom duchovného života Jána z Jenštejna je jeho mariánska zbožnosť. Prejavila sa nielen vroucim vzťahom k roudnickej madone, ale aj radou Jenštejnových latinských básní, ktoré složil pre modlitbu ofícia o rôznych mariánskych sviatkoch. Najznámejší je jeho podiel na zavedení sviatku Navštívenia Panny Márie, ale pre nás karmelitánov môže byť zaujímavé, že okrem presadzovania tohto a iných mariánskych sviatkov, na diecéznej synode roku 1385 nariadil sláviť u nás sviatok Panny Márie Snežnej a složil k nemu celé ofícium. Nakolko v tej súvislosti bol arcibiskup Ján v kontakte aj s pražskými karmelitánmi, ktorých kostol nesol titul práve Panny Márie Snežnej? Na takú otázku musia dať odpoveď odborníci historici.
Nás môže obohatiť Janovo presvedčenie, že vzťah k Márii (ale aj k Bohu, k druhému vôbec), má-li byť živý, musí sa prirodzene vyjadrovať konkrétnymi vonkajšími prejavmi. A nie jednorazovo, izolovane, ale najlepšie v určitej pravidelnosti, rytme a v určitej návaznosti. Tak ako sa každoročne opakujú a v priebehu liturgického roka sa dopĺňajú a vážia na seba jednotlivé mariánske pamiatky a sviatky. A tu snáď môže byť na mieste zopakovať, čo sme spomínali raz pri exercíciách: zdá sa, že cirkevnom rokom žijú dnes vnímavejšie iba starší veriaci, na mladšie generácie bohužiaľ ako by to bol prílišný nárok. A pritom sa prežívaním cirkevného kalendária každému z nás ponúka krásny priestor pre osobitný prístup k Bohu a pre „vynaliezavosť“ lásky, objavujúce a pojímajúce šírku i hĺbku tajomstva spásy, bohatú výmluvnosť tichého Mariina života, mnohotvárnosť príkladu svätcov i celú pestrú rozmanitosť nášho vlastného života – aby sme ho v celej tejto premene otvárali sile prítomnosti Božej.
Ale okrem toho môžeme skrze stretnutie s mariánskou zbožnosťou, ako je predkladaná Jenštejnovými životopiscami, byť vedení k premýšľaniu o najhlbších koreňoch nášho vlastného vzťahu s Máriou. Píše-li Vilém Bitnar vo svojom dielku,4 že Jenštejn sa tak vroucně obracal k Márii preto, že sa neodvažoval obrátiť sa vo svojej modlitbe ku Kristovi, môže toto vysvetlenie pochádzať od V. Bitnara samotného a prameniť teda zo zbožnosti prvej polovice nášho storočia, ale pravdepodobnejšie ide o sdelenie prevzaté z Janových životopisov starších, snáď od Petra Klarifikátora, teda byť výpoveďou pisateľa zo 14. storočia. V každom prípade my dnes zámerne usilujeme mať čo najbezprostrednejší vzťah ku Kristovi, o ktorom vyznávame, že z lásky k nám prijal naše ľudstvo a stal sa naším bratom; potom teda ani naše spojenie s Máriou nemôžeme podkladať takým dôvodom, aký spomína Jenštejnův životopisec. Náš vzťah k Márii vyrastá z iných koreňov. Z akých?... – Takto sa pýtať a usilovať dať sami sebe odpoveď bude pre nás vždy požehnané. Jenštejnův prístup nás pre to „načal“.
Na oba zmienené dôrazy, ako eucharistický, tak mariánsky, bolo v tejto situácii cirkvi a kresťanskej Európy vlastne pohlížené ako na prostriedky k záchrane! Pred skazou, ktorá sa šírila vďaka rozkolu v cirkvi. Roztrhnutie kresťanstva na dva tábory pod dvoma pápežmi cirkev vnútorne rozleptávalo, stávalo sa zámienkou pre ctižiadostivé ambície a prospěchárske chytračenie jednotlivých feudálov aj duchovných a vháňalo do malomyselnosti mnoho veriacich, pretože sa nerýsovali vyhliadky na odstránenie pohoršenia. Ján z Jenštejna sa po propuknutí schizmatu postavil jednoznačne na stranu rímskeho pápeža Urbana VI. a nedbal na to, že sa mu z Ríma nedostávalo vždy vďaku. Nenechal sa odradiť ani liknavým postojom kráľa Václava IV. či vzbúrením tej časti českého duchovenstva, ktoré stálo pri vzoropapežovi. Usiloval o poslušnosť voči pápežovi Urbanovi VI. a presadzoval rešpektovanie svojej autority arcibiskupa. Právo sa môžeme pýtať, čo ukazuje toto Jánovo svedectvo nám dnes, keď biskupi upozorňujú na polarizáciu v našej cirkvi, keď zjednotenosť a solidarita stáda veriacich povestná z dôb tlaku totality zostáva spomienkou, keď výkyvy jednotlivých osobností či skupín „doprava“ i „doleva“ sú vystavované na svícen a o mnohých z nás sa pokúša pocit zmätenia a znechutenia. Jenštejn je príkladom úsilia o jasný, statečný postoj a o rešpektovanie autority v cirkvi.
Mimochodom považujem za povzbudzujúce – aj keď to môže znieť prekvapivo – čítame-li v jeho životopise (a životopisci takéto veci nepriznávajú príliš ochotne), že v hre vtedy bola aj Jenštejnová neobratnosť v jednaniach, jeho prílišná strohosť, nedostatok zdravej diplomacie. Tak Jenštejn nedokázal ísť v stopách svojho veľkého predchodcu arcibiskupa Arnošta z Pardubic, zostal nakoniec opustený nielen kráľom a jeho prívržencami, ale aj väčšinou duchovenstva a kláštorov, ktoré sa tak usilovne snažil priviesť k reforme. Kto z nás aspoň tu a tam nezakúšame ten istý náraz na vlastnú nešikovnosť, ktorú sami maříme výsledkami svojho úsilia? Pri práci vo farnosti, pri výchove detí...
Iný prvok Jenštejnovho svedectva pre nás vidím v jeho konverzii a následnom živote veľkej askeze. I keď sú nám tu pravdepodobne vykreslené rysy, ktoré súdobí životopisci zámerne zosilňovali: radikálna zmena po svetáckom údobí života a skutky tvrdého sebezapierania (písané s podrobnosťou naháňajúcou strach), a teda dramatičnost týchto líčení budeme zmierňovať, prece správa o Janovej obrátení vplyvom ťažkej choroby, správy o tragickej smrti arcibiskupa magdeburského a myšlienky na večnosť prehovárajú úplne zrozumiteľne a podmanivo aj k človeku dnešnej doby. A Janova asketická prísnosť (jež samozrejme súvisí s celým vtedajším pohľadom na človeka, cenu ľudského života, utrpenie atď.) nás – súdim – privádza k hlbšiemu zamysleniu nad významom askezy pre kresťanský život vôbec, teda nad rámec jednej určitej historickej doby, a tak i pre postmoderný dnešok. A snáď nás zmienky o Janovej prísnosti môžu priviesť i k tomu, že aniž by sme chceli obhajovať extrémne praktiky stredovekej askezy, pristihujeme sami seba dnes v opačnom extréme. Ide téma veľmi citlivé, mohli sme sa stretnúť každý s inými prehnaniami a byť tým zasiahnutí, naše názory môžu byť rôzne a možno potrebujeme ešte triedenie dialogom s druhými alebo konfrontáciou s novými situáciami... Ale som už v tejto chvíli vďačný za to, že nám Jan z Jenštejna svojou radikalitou otázku sebezaporu vôbec stavia pred oči. Jeho pevnosť je mi vzpruhou ísť statečne do svojich zápasov.
Posledný podnet, ktorý by som chcel pripomenúť v súvislosti s výročím Jána z Jenštejna, predstavuje Janovo spojenie s roudnickým kláštorom augustiniánov a s duchovným vanutím, ktoré sa odtiaľ šírilo tiež do iných kláštorov a krajín. Po svojom uzdravení z ťažkej choroby sem arcibiskup Ján prišiel požiadať o duchovné vedenie a jeho konverzia tam pokračovala. Duchovné vedenie a zázemie v roudnickom kláštore naozaj našiel a prevor Peter Klarifikátor po Janovej smrti taktiež sepísal jeho životopis. Častejšie už bolo bádateľmi poukázané na to, že proslulá devotio moderna – „moderná zbožnosť“, ktorá v 14. a 15. storočí z Nizozemia obohatila celú Európu a ktorého najcennejším plodom je „zlatá knižka“ Následovanie Krista od Tomáša Kempenského, siaha svojimi koreňmi najpravdepodobnejšie až do českého augustiniánskeho prostredia. „Istú podobnosť ukazuje Následovanie Krista i s duchovnými spismi Petra Klarifikátora (+ po r. 1402), roudnického prevora a duchovného vodcu arcibiskupa Jána z Jenštejna.“5
Budete-li teda súhlasiť, môže nám výročie Jána z Jenštejna byť príležitosťou tiež k tomu, aby sme sa s novým očakávaním vrátili – ať už krátkym zalistovaním alebo opätovnou súvislou čítaním – k duchovnému bohatstvu útlé knižky Tomáša Kempenského. Jestliže tí, kto v dobách pred nami usilovali žiť pre Boha a s Bohom, nazývali Následovanie Krista „zlatou knižkou“, chceli tým vysloviť asi predovšetkým to, akú cenu pre nich táto knižka mala, koľko im dala. Ale dôležitou vlastnosťou zlata je práve to, že jeho hodnota ani po čase neklesá, nepodlieha skaze a rzi. Nanejvýš na ňu sadá prach, ale s tým si možno ľahko poradiť. Potěšilo ma, keď Následovanie Krista hovorí jasne a jadrovo aj o ťažkostiach, ktoré my prežívame ako bolesti našich čias a s nimiž zápasiť je pre nás natoľko obtiažne, až máme sklon sa domnievať, že naši predchodcovia o niečom takom nemohli mať ani tušenie... P. Ulrich Dobhan v článku, ktorý otiskujeme v tomto čísle nášho časopisu, hovorí o tom, že mentalita našej súčasnosti sa zameriava na výkon a užitočnosť. Pripojme k tomu slová Tomáša Kempenského.
„Ľudia sa pýtajú, koľko kto vykoná; nedbajú už toľko na to, z akého čistého podnetu jedná. Skúma sa, či je udatný, bohatý, krásny, schopný, alebo dobrý spisovateľ, dobrý spevák, dobrý pracovník; ale mnohokrát sa pomíňa, aký je prostomyslný, aký trpezlivý, mierny, zbožný a vnútorné plný.
Povaha dbá o zevňajšok človeka, milosť sa obracia k jeho vnútru. Tá prvá sa často mýli, tá druhá dúfa v Boha, aby nebola sklamaná.“6
My karmelitáni by sme nemali prehliadať, aký veľký význam malo Následovanie Krista pre sv. Teréziu z Lisieux. Hovorí sa, že ju mala takmer naspamäť, podľa jej vlastných slov predstavovala táto knižka spolu s Písmom najvlastnejší prameň pre jej duchovný život, a to aj v chvíľach vyprahlosti.
„Koľko svetla som načerpala zo spisov nášho sv. otca Jána od Kríža!... Vo veku 17 a 18 rokov som nemala inú duchovnú potravu. Ale neskôr vo mne všetky knihy zanechávali vyprahlosť, a doteraz som v tomto stave. Keď otvorím knihu sepsanú duchovným autorom (i tú najkrajšiu, najdojemnejšiu), ihneď cítim, ako sa mi sviera srdce, a čítam, takmer aniž tomu rozumiem..., alebo keď rozumiem, myseľ sa mi zastaví a nemôže rozjímať... V tejto nemohúcnosti mi prichádzajú na pomoc Písmo sväté a „Následovanie“. V nich nachádzam solídnu a celkom čistú potravu. Ale nade všetko ma udržuje vo chvíľach vnútornej modlitby evanjelium. V ňom nachádzam všetko, čo potrebuje má ubohá duša. Odhaľujem v ňom stále nová svetlá, skrytý a tajomný zmysel...“7
A snažíme-li se, aby letošný rok bol „rokom hlboko eucharistickým“, potom aj pripomeňme, že celá štvrtá kniha Následovania Krista pojednáva O sviatosti oltárnej. Poznávame-li, ako nám prospieva pripravovať sa na svätú omšu a na sväté prijímanie samostatnou osobnou modlitbou, ako požehnané je pre nás setrvať potom vďačnosti, potom v Následovaní Krista môžeme pre túto svoju osobnú modlitbu nájsť cennú potravu.
Uveďme na záver znovu slová Jána Pavla II.:
„Veľká pocta, ktorú všetky cirkvi vzdajú Kristovi na prahu tretieho tisícročia, bude demonstráciou všemohúcej prítomnosti Vykupiteľa skrze plody viery, nádeje a lásky v mnohých mužoch a ženách všetkých národov, ktorí nasledovali Krista v rozmanitých povolaniach kresťanského života.“ (TMA, čl. 37.)
V českej cirkvi k tomuto zástupu svedkov patrí tiež muž, ktorý tak tesne kráčal v stopách sv. Vojtecha – arcibiskup Ján z Jenštejna.
