P. Ulrich Dobhan, OCD
Keď Edita Steinová 14. októbra 1933 po slávnostných prvých nešporách sviatku svätej Terezie z Avily prekročila prah klauzury kolínskeho Karmelu, splnilo sa jej tým prianie, ktoré nosila vo svojom srdci dlhú dobu. Svätica toho dňa, svätá Terezie od Ježiša, jej na jej dlhej ceste na Karmel bola akoby krstnou mamou.
Prvý biograf Edity Steinovej, sestra Terezie Renata Posseltová z kolínskeho konventu, rozpráva: „Z jej študijného a pracovného kontaktu s Hedvikou Conrad-Martiusovou a jej mužom sa vyvinulo verné priateľstvo, ktoré Editu častejšie privádzalo na dlhší alebo kratší pobyt do Bergzabernu, kde jej priatelia obhospodarovali rozľahlý ovocný sad. Prihodilo sa však, že počas jednej takej prázdninovej návštevy boli obaja manželia zamestnaní inde. Než odišli, zavedla pani Conrad-Martiusová priateľku do knižnice a vybídla ju, aby si volila podľa ľubovôle. Všetko je jej k dispozícii. Edita sama rozpráva: ‚Siahla som do knižnice náhodne a vytiahla objemnú knihu. Mala názov „Život svätej Terezie z Avily“ a bola napísaná ňou samotnou. Začala som čítať, knižka ma okamžite zaujala a neopustila som ju, kým som nedočítala až do konca. Keď som ju zavierala, hovorila som si: Toto je pravda!‘ Svitálo. Edita to ťažko vnímala. Zmocnil sa jej Boh a ona sa ho už nepustila. Ráno išla do mesta kúpiť dve veci: katolícky katechizmus a misál.“1
Tento popis Editinho obrátenia sa stal svetoznámy a za tú dobu má v sebe takmer čosi legendárne. Edita sama napísala v autobiografickom spisku Jak jsem přišla do kolínského Karmelu2 toto: „Asi desať dní po návrate z Beuronu (tzn. v apríli 1933) ma napadlo: Neprišiel snáď konečne čas ísť na Karmel? Už dvanásť rokov bol Karmel mojím cieľom. Od doby, keď mi v lete 1921 padol do rúk ‚Život‘ našej svätej Matky Terezie a ukončil moje dlhé hľadanie pravé viery.“3 O presnom priebehu udalosti „v lete 1921“ Edita sama nevypráva nič. Zaujímavé je, že aj Pavlína Reinachová dosvedčuje: „Počas leta 1921, keď sa služobnica Božia chystala od nás odísť, pozvali sme ju moja švagrová a ja, aby si vybrala nejakú knihu z našej knižnice. Jej voľba padla na autobiografiu svätej Terezie z Avily. Touto podrobnosťou som si naprosto istá.“4 To ale znamená, že Edita Steinová dostala Tereziinu Vita do rúk nielen v dome Hedviky Conrad-Martiusovej v Bad Bergzabern. To, že Edita prečítala knihu počas jedinej noci, patrí teda najskôr k legende.
Význam sv. Terezie pri Editinom konvertovaní ku katolicizmu je však nepochybný. Potvrdzuje to aj P. Johannes Hirschmann SJ v jednom (doteraz nezverejnenom) liste z 13. mája 1950 vtedajšej prioristke kolínskeho Karmelu, sestre Terezii Renate Posseltovej: „Dôvodom, prečo sa – získaná pre kresťanstvo – Edita nestala evanjelikou ako jej učiteľ Husserl, jej priateľka Hedvika Conrad-Martiusová alebo sama pani Reinachová, ale katolíčkou, bola priamo čítanie životopisu svätej Terezie. Verila však, že tento krok bol pripravený vplyvom Schelera, ktorý ju oslovil zvlášť vo svojom katolíckom období.“5 Tieto „prípravné“ momenty na ceste Edity Steinovej k viere a k vstupu do katolíckej cirkvi nesmieme prehliadať. Pokúsim sa ich tu načrtnúť.
Výchozí bod pre Editino hľadanie pravdy spočíva v určitom druhu základného náboženského založenia, ktoré sa ukazovalo už v jej detstve. Edita spomína: „... v mojom vnútri bol ešte jeden, skrytý svet. To, čo som cez deň videla a počula, to tu bolo spracovávané... O všetkých týchto veciach, ktorými som skryto trpela, som nikdy nehovorila nikomu ani slovo.“6 Už ako dieťa vedela, že – povedané so svätou Tereziou – „je v nás cosi nevýslovně cennějšího, než čo sa vidí navonok.“7
Z tohto vnútorného sveta, ktorý bol pre Editu nepostrádateľný, ba priam bytostne podstatný, vyplýva, a to priamo ako dôsledok, dokonca jej rozhodnutie, ktoré učinila v 15 rokoch: „zcela vedome a ze svobodného rozhodnutí si odvyknout modlit se.“8 Navzdory hlbokej zbožnosti svojej matky si Edita zjavne nikdy vnútorné neprisvojila židovskú vieru, vnímala na nej predovšetkým to vonkajšie, čo ju skôr odrádzalo, ako to vyplýva z jej popisu strýčkova pohrebu: „Smútočné reči (...) sa ohlížali za životom zomrelého, vyzdvihovali, čo urobil dobrého (...); útšechy neobsahovali nič (...). Nestála za nimi viera v posmrtný život človeka a vo znovushledání po smrti.“9 Alebo to vyplýva aj z toho, ako Edita popisuje sviatok pesach v rodinnom kruhu: „Sviacenie sviatku vôbec trpelo tým, že zbožne sa ho zúčastnili len moja matka a menšie deti. Bratia, ktorí mali prednášať modlitby namiesto zomrelého otca, to robili spôsobom málo dôstojným. Keď nebol prítomný starší brat a rolu hlavy domu musel prevziať mladší, dával dokonca zreteľne najavo, že v duchu si z toho všetkého robí srandu.“10 Mám tu na mysli aj jej vysvetlenie relatívne častých samovrážd medzi Židmi11 a jej poznámky o talmudistických chytristikách, „ktoré ma odpudzovali.“12 Pri takejto – podľa jej skúsenosti: zprofanovanej – zbožnosti sa vo jej vnútri, z nehož ona žila svoj život, nemohlo pohnúť ani zachvieť nič. A odvyknúť si tomuto druhu zbožnosti a modlitby jej vlastne ani nemohlo prísť moc ťažko, najmä keď „tá rozhodnutia stúpala z mňa samej neznámej hĺbky.“13
Je tiež pochopiteľné, že tým, čo sa odohrávalo v tejto „hlbine“, Edita nemohla jednoducho disponovať; a to znamená, že otázka náboženstva potrebovala zodpovedajúci časový okamih. Tak o svojom prvom zoznámení s evanjeliom – v rámci štúdia starej hornej nemčiny na vratislavskej univerzite čítala Wulfilov preklad biblie – píše: „Tenkrát ma to po náboženskej stránke nezaujalo; (...) a – keby sa nás dotkli – boli by sme o náboženských otázkach debatovali rovnako otvorene ako o iných.“14 A pri líčení svojej cesty na univerzitu nám prezrádza: „Do krásnych kostolov som nevstupovala. Veď som tam nemala čo hľadať.“15
Pri Editinom typickom a výraznom dare vcítenia, ktorý prejavovala už od detských rokov, by sa dalo sotva očakávať niečo iné, než že to budú stretnutia s druhými ľuďmi, čo ju posunú ďalej – taktiež v náboženskej otázke – ako len nadíde správny čas. Stretnutie s Edmundom Husserlom, Adolfom Reinachem a predovšetkým s Maxom Schelerom v nej spôsobilo obrat. Píše o tom: „Bol to môj prvý dotyk s doteraz úplne neznámym svetom. Ešte ma nevedol k viere, ale otvoril mi oblasť ‚fenoménov‘, ktoré už som nemohla len slepo míňať. Ne nadarmo nám stále vštiepovali, že máme na všetky veci pohlížet bez predsudkov a odhodiť všetky ‚klapky‘ z očí. Ba riéry racionalistických predsudkov, v ktorých som – aniž by som to vedela – vyrástla, padly a svet viery stál náhle predo mnou. Ľudia, s ktorými som sa denne stýkala, k nimž som vzhlížala s obdivom, žili v ňom. Určite stáli aspoň za vážne zamyslenie. Zatiaľ som sa ešte nezačala otázkami viery zaoberať systematicky, na to som bola ešte príliš naplnená inými vecami. Spokojila som sa s tým, že som do seba bez odporu prijímala podnety z okolia, a to ma – takmer nepozorovane – postupne pretransformovalo.“16 Videné spätne, toto bol v živote Edity Steinovej veľmi rozhodujúci moment, čo mimochodom ona sama musela nejako tušiť už pri lúčení vo Vroclavi, lebo „v najhlbšom srdci som však mala – ako asi i ona (t.j. maminka) – tajomné tušenie, že je to lúčenie zasahujúce hlbšie.“17 Bol to zároveň začiatok bolestnej a dlhej cesty, lebo do krstu v Bad Bergzabernu uplynie ešte dobré štyri roky. Ale teraz bola Edita vnútorné tak ďaleko, že „na všetky veci pohlížala bez predsudkov“.
Uvedomujeme-li si tento jej postoj, je pochopiteľné, že tri vetrom pocuchané stromy na jednom holom kopci v okolí Göttingen jej „stále pripomínali tri kríže na Golgote,“18 že postrehla trojité vyzváňanie zvonov zo St. Albani, aniž znala jeho význam,19 že – ako píše – „som sa v Göttingen naučila úcte k náboženským otázkam a veriacim ľuďom“ a „dokonca som so svojimi priateľkami niekedy zašla do protestantského kostola.“20 a že sama počas služby v lazarete v Hraniciach na Morave v roku 1915 bola voči náboženským „fenoménom“ otvorená: „Keď som triedila tú trochu majetku, vypadol mi z poznámkového zošita zomrelého (t.j. vojaka) lístok: stála na ňom modlitba za zachovanie jeho života, ktorú mu dala jeho žena. To ma nesmierne hlboko zasiahlo. Až teraz som pocítila ľudský rozmer tohto úmrtia.“21 Takáto vnútorná dispozícia dáva tiež zvláštny význam skôr nepatrným zážitkom, aké Edita Steinová mala v lete 1916 vo Frankfurte nad Mohanom: „Vstúpili sme na niekoľko minút do dómu, a zatiaľ čo sme tam pobudli v úctivom tichu, prišla nejaká žena z trhu so svojím košom a pokľakla do lavice ku krátkej modlitbe. To bolo pre mňa niečo úplne nové. Do synagóg a protestantských kostolov, ktoré som navštívila, sa chodilo len na bohoslužbu. Ale tu prišiel niekto zprostred všedných záležitostí do liduprázdneho kostela ako k dôvernému rozhovoru. Nemohla som na to nikdy zabudnúť.“22 Alebo návšteva Liebiegovho múzea, kde stojí Myrónova Aténa: „Ale skôr než sme sa dostali k nej, prišli sme do miestnosti, kde boli vystavené štyri postavy z vlámskeho ‚Ukladania do hrobu‘ zo 16. storočia: Matka Božia a Ján uprostred, Magdaléna a Nikodém po stranách. Korpus Krista tu už nebol. Výraz týchto postáv bol tak podmanivý, že sme sa odtiaľ dlho nemohli odtrhnúť. A keď sme odtiaľ došli k Aténe, shledala som, že je len veľmi pôvabná, ale nechala ma chladnou (...) Až o mnoho rokov neskôr pri opakovanej návšteve som k nej našla prístup.“23
Po týchto „prípravných“ skúsenostiach tomu ani nemohlo byť inak, než že stretnutie s Annou Reinachovou, ktorej muž padol v roku 1917 vo Flandrech, spôsobilo v Editě hlboký prevrat. Ako prvý sa o tom zmieňuje P. Jan Hirschmann SJ vo vyššie citovanom liste z 13. mája 1950 sestre Terezii Renate Posseltovej: „Rozhodujúcim podnetom k jej konverzii ku kresťanstvu bol, ako mi sama rozprávala, spôsob, akým jej priateľka pani Reinachová v sile tajomstva kríža niesla obeť, ktorá jej bola uložená smrťou jej manžela na fronte prvej svetovej vojny. V tejto obete zažila dôkaz pravdivosti kresťanského náboženstva a otvorila sa mu. Pobývala vtedy po Reinachovej smrti v ich dome, aby prehlédla jeho pozostalost“ (viď vyššie). Autorka Editinej biografie zapracovala toto sdělenie do 7. vydania (1954) svojej knižky, pričom necháva premlúvať samotnú Editu: „Bolo to moje prvé stretnutie s krížom a Božou mocou, ktorú kríž dáva tým, kto ho nesie. Po prvýkrát som priamo hmatateľne pred sebou videla cirkev zrodenú z Kristovho vykupiteľského utrpenia v jej víťazstve nad ostňom smrti. Bol to okamih, v ňomž sa zhroutila moja nevera, židovstvo vybledlo a kresťanstvo zazářilo: Kristus v tajomstve kríža.“24 Nelze přehlédnout sklon k přikrášlení zprávy, čímž je ovšem zpráva také nepřesná, vždyť Editino židovství vybledlo už dávno.
O tejto premene svedčia tiež spisy, ktoré v týchto rokoch (1918–1921) Edita napísala, hoci nepojednávajú priamo o náboženských témach, a rovnako aj jej listy z tejto doby. F. J. Sancho Fermín o tom hovorí: „Je nepochybné, že Edita teraz až do istej chvíle prežíva dramatickú situáciu: chce veriť, a predsa to nedokáže; viera prichádza a opäť jej uniká; intelektuálne tuší, že pravda je v Bohu, ale ešte ju nezažíva v živote; cíti, ako ju viera priťahuje, ale ešte jej nie je úplne preniknutá.“25
Po tom všetkom by bolo bývalo veľmi blízko ku konverzii k protestantizmu, zvlášť keď rôzni priatelia z kruhu okolo Edmunda Husserla tento krok urobili a keď naopak konverzia ku katolicizmu musela pre jej rodinu, predovšetkým pre jej matku, znamenať tragédiu ešte väčšiu. Napriek tomu sa Edita obracia ku katolíckej cirkvi. Aj toto rozhodnutie, k nemuž dala iste podnet čítanie Tereziinej autobiografie, bolo „pripravené“. Edita píše: „zmiešavanie politiky a náboženstva, ktoré tam (t.j. v protestantských cirkvách) prevažovalo, ma však nemohlo priviesť k poznaniu čistej viery a taktiež ma často odpudzovalo.“26 Na jej ceste ku katolicizmu nemožno tiež podceniť význam čítania Möhlerovho výkladu dogmatických rozdielov v katolíckom a protestantskom poňatí viery, Augustinových Vyznaní a Exercicií Ignáca z Loyoly.27 Napriek tomu však až stretnutia s Tereziou z Avily v lete 1921 priviedli Editu Steinovú k presvedčeniu, že našla „pravdu“, a nakoniec k rozhodnutiu nechať sa pokrstiť v katolíckej cirkvi.
Prevzaté z časopisu Karmelimpulse, ročník 9, 1999/I, str. 16–21.
Z nemčiny preložila sestra M. Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.
