Sr. M. Milada od Spasiteľa sveta, OCD
V tento rok si celá katolícka cirkev pripomína sté výročie zjavenia Panny Márie vo Fatime, a to pre nás môže byť príležitosťou, aby sme sa hlbšie zamysleli nad významom tejto udalosti pre cirkev a celý svet. Nemalo by nám však ísť len o to „pripomínať si veci minulé“ – chcela by som sa spolu s vami zamyslieť nad posolstvom a výzvami, aké Fatima môže prinášať pre náš prítomný duchovný život a takisto nájsť súvislosti, ktoré existujú medzi fatimským zjavením a karmelitánskou spiritualitou.
Priebeh fatimských zjavení
Najprv si stručne pripomeňme priebeh fatimských udalostí: tie začali v roku 1916 trojím zjavením anjela súrodeneckým deťom Martovým – osemročnému Františkovi a šesťročnej Hyacinte – a ich sesternici, deväťročnej Lucii Santosovej. Po tejto duchovnej príprave prijímali deti každý mesiac od 13. mája do 13. októbra 1917 zjavenia Panny Márie. Tento cyklus šiestich zjavení bol ukončený slnečným zázrakom, ktorý sa odohral pred zrakmi sedemdesiatich tisíc ľudí.
Panna Mária deti naliehavo žiadala, aby sa modlili, zvlášť ruženec, a činili pokánie za spásu hriešnikov. Zjavila im tri tajomstvá: prvým bolo videnie pekla, druhé obsahovalo pokyny Panny Márie, ktoré sa týkali záchrany ľudí i celého sveta, tretie, ktoré bolo odtajnené až v r. 2000 na podnet sv. Jána Pavla II., vyzývalo k pokániu a prorockým spôsobom zobrazuje dejiny cirkvi, zvlášť 20. storočia.
Mariánske zjavenia vo Fatime boli po dôkladnom teologickom vyšetrovaní uznané cirkvou ako pravé dňa 13. októbra 1930. Súrodenci František (1908–1919) a Hyacinta (1910–1920) sa stali obeťami epidémie španielskej chrípky; blahorečený boli vo Fatime pápežom Jánom Pavlom II. 13. mája 2000 a v ten istý deň boli aj svatořečení pápežom Františkom vo Fatime. Ich sesternica Lucie (1907–2005) sa stala rehoľnicou a ako bosá karmelitka prijala meno sestra Lucie od Ježiša a Neposkvrneného Srdca. V současnosti prebieha jej beatifikačný proces.
História mariánskych zjavení
Aspoň zbežne si môžeme načrtnúť úlohu súkromných mariánskych zjavení v živote cirkvi.1 Je zaujímavé, že tento jav v priebehu storočí silne narastal.
V prvom miléniu bola táto zjavenia veľmi zriedkavá, v každém storočí je ich historicky dostupných nie viac ako päť. Väčšinou bola spojená so vznikom nejakej mariánskej svätyne (napr. v Zaragoze a Ríme) alebo slúžila k oslave nejakej populárnej svätca (sv. Martina, sv. Ambroža).
Od 10. do 18. storočia je mariánskych súkromných zjavení zaznamenaných v každém storočí už niekoľko desiatok a často sú spojené s počiatkami rehoľných rádov (sv. Dominik, sv. František z Assisi, sv. Šimon Stock) alebo veľkými mystickými postavami stredoveku (napr. sv. Bernard z Clairvaux, sv. Gertruda z Helfty, sv. Brigita Švédska, sv. Ludvík Maria Grignion z Montfortu). Zjavenie v tejto dobe slúžili zvlášť (okrem osobného prínosu pre samotných ich príjemcov) k postupnému definovaniu mariánskych dogmat (neposkvrneného počatia a nanebovzatia).
V 19. storočí sa uskutočnilo uznaných zjavení už 106, a v 20. storočí dokonca 426. Je teda patrný strmý vzostup ich počtu, ktorý má istotne celú radu príčin – medzi iným je to nedostatok zachovaných záznamov v prvom miléniu, vzrast mariánskej úcty v stredoveku a v 20. storočí možnosť ich veľkej medializácie.
Predsa v nich môžeme pozorovať istý zlom či posun: od r. 1830, keď sa Panna Mária zjavila svätej Kateřine Labouré a odovzdala jej svoju zázračnú medailku, začína veľká séria mariánskych zjavení 19. a 20. storočia (k nimž patrí zvlášť tie, ktorých dejiskom boli tieto miesta: La Saletta, Lurdy, Fatima, Banneux, Amsterdam a Kibeho), ktorá môžeme nazvať „zjaveniami modernej doby“. Aj táto zjavenia majú – tak ako tie predchádzajúce – svoju mystickú stránku, vizionárom sú oznamované tajomstvá pre ich duchovný život; do popredia sa však dostáva ich charizmatický význam – sú službou pre dobro cirkvi, a ich veľký sociálny dosah – prostredníctvom masmédií sa správy o nich rýchlo šíria, a ona tak svojim posolstvom zasahujú celý svet.
Tieto zjavenia sa tak stávajú jedným z významných prvkov spirituality našich čias a sú predmetom kultu na celom svete (sochy Panny Márie Lurdskej sa nachádzajú v mnoha kostoloch; vzniká fatimský apoštolát atď.).
Úloha Panny Márie
Právo sa môžeme pýtať, prečo sa vo väčšine táto nadprirodzené zjavenia týkajú Matky Božej. Odpoveď môžeme hľadať v jej poslaní, ktoré jej pod krížom dal jej Syn – jedná sa o konkrétny prejav Mariinej materskej starostlivosti o cirkev.
Mariina materská služba sa nevyčerpala za pozemského života Krista, ale pokračuje v dejinách jeho mystického tela. Vo zjaveniach Mária vystupuje podobným spôsobom ako v Písme – teda ako tá, ktorá nesie ľuďom Krista a ktorá ho znovu rodí v ľudských dušiach. Tak ako vtelený Boh prišiel do tohto sveta skrze Máriu, tak prostredníctvom Márie Boh znovu svojím slovom zasahuje do diania v cirkev.
Mária teda vo zjaveniach vykonáva svoju funkciu Matky. Je tu zosobnením poslania cirkvi – ktorá svojím učením a duchovným vedením má takisto byť pre jednotlivých veriacich matkou a učiteľkou.
Účinky zjavenia v živote cirkvi
To všetko nám môže pomôcť správne pochopiť úlohu a význam mariánskych zjavení: Boh nám ich nedáva preto, že by sme k svojej spáse potrebovali počuť ešte niečo nové. Skôr ich môžeme prijímať ako určitú „aktualizáciu“ toho, čo už poznáme z Písma a čo nám povedal Ježiš.
To nás učí už svätý Ján od Kríža:
„To, čo kedysi dávno skrze prorokov hovoril Boh našim otcom mnohými spôsobmi, nám teraz nakoniec, v týchto dňoch, povedal všetko naraz vo svojom Synovi. Tým nám dáva pochopiť, že Boh zostal akoby nemý a nemá už, čo by povedal, lebo to, čo predtým hovoril po častiach prorokom, povedal už vcelku, keď nám dal Všetko, čo je jeho Syn. Preto ten, kto by sa chcel teraz Boha na niečo pýtať alebo by chcel nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil hlúposť, ale krivdil by Bohu tým, že neupiera svoje oči úplne na Krista. Preto by mu Boh mohol odpovedať tak, že by mu povedal: »Ak som ti už povedal všetko vo svojom Slove, ktorým je môj Syn, a nemám iné, čo ti môžem teraz odpovedať alebo zjaviť viac, než to? Upni svoje oči iba na neho, lebo v ňom som ti všetko povedal a zjavil a v ňom nájdeš dokonca viac, než čo žiadaš a po čom túžiš. Počúvaj jeho, lebo ja už nemám, čo by som vám o viere zjavoval, ani ďalšie veci, ktoré by som odhaľoval.«“ (2V 22,4–5)2
Nie je to teda tak, že by bolo potrebné ešte niečo nové zjaviť – skôr sa nám v konkrétnej, práve prežívané realite cirkvi a sveta znovu sprítomní a „nasvieti“ nejaký konkrétny prvok kresťanskej spirituality. Tak môžeme mariánské zjavenia chápať aj ako liek proti rôznym chorobám dnešnej doby.
Skrze zjavenia môžeme živšie prežiť, že Boh je uprostred nás – nielen teoreticky, ale osobne a konkrétne. Veriacim Mária prináša povzbudenie a posilu na ceste viery a oživenie nádeje. Ukazuje sa ako Žena, ktorá nám priniesla Darcu živej vody (skrze uzdravujúcu vodu v Lurdu; Ján 4,10–14) a Žena odetá slnkom (vďaka slnečnému zázraku vo Fatime; Zj 12,1–7). Predstavuje sa ako „Panna chudobných“ (Banneux), „Pani všetkých národov“ (Amsterdam) a „Matka Slova“ (Kibeho). Tým je zrejmé, že všetky autentické mariánske zjavenia nás majú viesť k intenzívnejšiemu životu s Kristom a k plodnosti pre cirkev.
Aké konkrétne posolstvá nám teda fatimské zjavenie môže priniesť k prehlbovaniu nášho duchovného života uprostred karmelitánskej rodiny?
Videnie pekla a Božie milosrdenstvo
Prvá paralela medzi Fatimou a Karmelem, ktorá sa môže stať posolstvom pre nás, ma napadla v súvislosti s prvým tajomstvom. V ňom deti mali videnie pekla, pri ktorom im Panna Mária adresovala tieto slová: „Videli ste peklo, kam upadajú duše ubohých hriešnikov. Aby boli zachránené, chce Boh zaviesť vo svete úctu k mému Neposkvrnenému Srdcu. Ak ľudia urobia to, čo vám poviem, mnohé duše sa zachránia a navrátia sa im pokoj.“ To nám môže pripadať, zvlášť po prežitém Svätom roku Božieho milosrdenstva, veľmi znepokojujúce. Môžeme si klásť otázky, ako tieto dve posolstvá (prezentáciu Boha ako Milosrdnej Lásky voči nám a víziu pekla) možno sklobiť. Keď si však tajomstvo pozorne prečítame, zistíme, že sa nejedná o konštatovanie stavu, ale o podmienené vyjadrenie. Jedná sa o prosbu, aby k naplneniu tejto vízie nedošlo: „Aby ľudia boli zachránení...“
Podobnú skúsenosť mala aj sv. Terezia z Avily v době, keď po rokoch nejednoznačnosti prežívala svoje obrátenie a plný návrat ku Kristovi:
„Keď som jedného dňa bola na modlitbe, zdalo sa mi, že som sa ocitla v jedinom okamihu v pekle, aniž by som vedela ako. Pochopila som, že Pán chcel, abych videla miesto, ktoré mi tam démoni pripravili a ktoré som si ja sama zaslúžila pre svoje hriechy. Bolo to len na krátičku chvíľu; aj keby som však mala žiť ešte mnoho rokov, zdá sa mi, že je nemožné, abych to zabudla. Jasne som chápala, že ide o veľkú milosť a že Pán chcel, abych na vlastné oči videla, odkiaľ ma svojim milosrdenstvom oslobodil. Od tejto chvíle sa mi všetko zdalo ľahké v porovnaní s jediným okamihom, aký som vytrpela tam. Prežila som tiež veľkú bolesť z mnoha duší, ktoré idú do zatratenia, a veľkú túžbu prospieť dušiam, pretože sa mi zdá, že by som pre vyslobodenie jedinej z nich z tak ťažkých trýzní zniesla mnoho smrť.“ (Ž 32,1–8)
Terezia toto videnie prežije ako veľkú milosť, hoci zaiste dramatickú. Táto skúsenosť ju viedla (podobne ako fatimské deti) k plnému obráteniu, zameraniu sa na Krista a takisto k veľkému apoštolskému úsilí, k prosbám za spásu duší. Nejde teda o to, aby sme sa Boha báli a vnímať ho ako prísneho Sudcu, ktorý nám hrozí peklom. Jedná sa skôr o krajné prejav Božieho milosrdenstva. Boží súd je prejavom jeho lásky. Vo svojej po nás túžiacej láske nám chce pripomenúť, kde môže skončiť naša samo spravodlivosť a pýcha, to, keď vo svojom sebeckosti žijeme len sami pre seba. Zostaneme v pekle svojej samoty.
Čím nám toto všetko môže pomôcť na našej ceste za Pánom? Tým, že prijmeme správny „interpretačný kľúč“ pre všetky naše skúšky. My sme síce skúsenosť pekla neprežili, predsa však vo svojom živote musíme prejsť rôznymi ťažkosťami, niekedy aj veľmi náročnými. Svätý Ján od Kríža vo svojej Temnej noci prirovnáva všetky vnútorné očisťovanie človeka k očistcu. V týchto chvíľach môžeme prežiť pochybnosti o Bohu, o jeho dobrote a péči, o jeho láske k nám. Boh je však len jeden, neprotirečí si, je jednoduché Bytie. „Boh je Láska“ (1 Ján 4,16). Všetky naše kríže oveľa viac hovoria o nás a o našej situácii hriechu, než o Bohu. To kvôli našej neočistenosti a potrebě obrátenia zakúšame tmu, prežívame skúšky. Boh voči nám jedná ako „žiarivo milujúci“ (Ex 20,5), ktorý chce spáliť v ohni svojej lásky všetku našu nečistotu, aby sme „dorástli do jeho podoby“ (srov. Gn 1,26), podobali sa jemu. Je „sžírajúcim ohňom“ (Dt 4,24), my sme podľa svatého Jána od Kríža „dřevom“, ktoré je hodené do ohňa, aby sa stalo – podobne ako Boh – plameňom, ktorý svojou láskou zapáluje druhých.
Prímluvná modlitba a pokánie
Ďalším veľmi významným prvkom fatimského posolstva, spoločným s karmelitánskou spiritualitou, je jeho zameranie na život modlitby a zástupné pokánie. Anjel, ktorý sa deťom predstavil ako „anjel mieru“, už rok pred zjavením Panny Márie nabádal, aby sa často modlili túto krásnu modlitbu: „Môj Bože, verím v teba, klaňam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím ťa za odpustenie pre tých, ktorí v teba neveria, ktorí sa ti neklaní, v teba nedúfajú a nemilujú ťa.“ Neskôr od Matky Božej pastieri prijali mnoho výziev k modlitbe a pokániu:
„Chcete sa obetovať Bohu a znášať všetky utrpenia, ktoré na vás pošle, ako zadostiučinienie za hriechy, ktorými je urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?“ „Modlite sa každý deň ruženec, aby ste tak vyprosili svetu mier a koniec vojny.“
„Opakujte po každom desiatku: »Ježišu, odpusť nám naše hriechy, uchráň nás pekelného ohňa a priveď do neba všetky duše, zvlášť tie, ktoré tvého milosrdenstva najviac potrebujú«.“
„Obetujte sa za hriešnikov a hovorte často, zvlášť keď prinášate nejakú obetu: »Ježišu, robím to z lásky k tebe, za obrátenie hriešnikov a na odčinenie hriechov proti Mariinu Neposkvrnenému Srdcu«."
Tu nám opäť môže vyvstať otázka po zmysle a dosahu nášho konania. Vari nie je Boh všemohúci? Potrebuje k niečomu naše skutky, modlitby a obetovania? Ačkoli to neopúšťa tajomstvo, ktoré nie sme schopní úplne pochopiť a prebádať, vďaka evangeliu môžeme pravdivo povedať: áno, náš Boh sa slobodne rozhodol byť závislý na našom konaní. Vo všetkom sa podriadil princípu vtelenia: tak ako bol ako Dieťa plne závislé na svojich rodičoch a později ho ako dospelého ovplyvňovalo a na neho pôsobilo konanie jednotlivcov i celého izraelského národa, tak sa aj teraz robí spoločne závislý na našom rozhodovaní. Chce, abychom mu priniesli svoje „päť chlebov a dve ryby“ (Ján 6,9), aby sme prosili Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Lk 10,2), aby sme mu „dali napiť“ (srov. Ján 4,7). Náš Boh je pokorný, neprichádza nezvaný ako zlodej, aby uchvacoval (srov. Ján 10,1.10), je pokorný, klepe na dvere nášho srdca a čaká, či ho pustíme dnu (srov. Zj 3,20). Očakáva náš skutok a naše rozhodnutie.
Svojim konaním však nedovoľujeme iba Bohu, aby jednal, ovplyvňujeme sa i navzájom. Ako cirkev a ľudstvo sme súčasťou jedného mystického tela. Preto môže sv. Pavol vyhlásiť, že „na svojom tele dopĺňa to, čo zostáva vytrpieť do plnej miery Kristových útrap“ (Kol 1,24).
To je aj tajomstvo plodnosti Karmelu. Súčasťou sľubovej formule, ktorou sa bosé karmelitky zasväcujú Bohu, je veta: „S milosťou Ducha Svätého a s pomocou Matky Božej chcem tak ustavičnou modlitbou a sebezáporem v duchu evanjelia v službe svätej matke cirkvi dosiahnuť dokonalú lásku a oslavovať Najsvätejšiu Trojicu navždy.“ Mnohé sväté karmelitky a karmelitáni toto povolanie žili a svojim životom naplnili. Tak svätá Terezka pochopila: „V srdci svojej matky cirkvi budem láskou, tak budem všetkým“ (Rk B 3v) a svätý Ján od Kríža vyznal, že „jeden úkon čistej lásky je pre cirkev užitočnejší, než všetky diela dohromady“ (DP 29,2). Preto Terezie z Avily založila svoju reformu. Túžila, aby sa jej sestry modlili a obetovali za cirkev a za obrátenie druhých. Preto svätá Terezka na konci svojho života „sedela za stolom hriešnikov“ a zakúšala nevieru ateistov.
Z tohto dôvodu sa svätá Terezia Benedikta od Kríža ponúkla v době druhej svetovej vojny ako obeta zmierenia. Zvlášť táto žena je živým zosobnením toho, k čomu fatimské posolstvo vyzývalo pre odvrátenie metly vojny. Jeden benediktín o nej prehlásil: „Keď som sa s ňou prvýkrát stretol vo vstupnej bráne beuronského opátstva, zapôsobil na mňa jej zjav tak, že to môžem porovnať len s dojmom, aký vyvoláva starokresťanské umenie v katakombách, keď znázorňuje cirkev prosící (ecclesia orans). Nemala síce pozdvihnuté paže, ale všetko v jej zjave pripomínalo tento ranekresťanský typ. Bola úzko spojená s Kristom, prežívala slová nášho Pána: »Pre nich sa zasväcujem, aby aj oni boli naozaj posvätení« (Ján 17,19).“ A ona sama vyznala pri svojom sebeobetovaní: „Dôverujem v skutočnosť, že Pán si vzal môj život v prospech všetkých Židov. Musím stále viac myslieť na kráľovnú Ester, ktorá bola odňatá vlastnému ľudu, aby ho reprezentovala pred kráľom.“ „Již od nynějška přijímám smrt, kterou mi Bůh určil, s radostí a úplnou podřízeností jeho vůli. Prosím Pána, abych mohla přijmout svou bolest, svou smrt a svou čest a slávu za všechny potřeby svätej cirkvi.“
Tak ako je centrom života františkánov chudoba, benediktínov liturgická modlitba a dominikánov hlásania evanjelia, tak na Karmelu je ústrednou hodnotou modlitba a obeta života. Fatimské výzvy nás tak môžu znovu povzbudiť k vernosti charizmu Karmelu, ktorý sme prijali.
Úcta a zasvätenie sa Neposkvrnenému Srdcu Panny Márie
Silným zjednocujúcim bodom Karmelu s Fatimou je aj úcta a zasvätenie sa Neposkvrnenému Srdcu Panny Márie.
Pretože Karmel bol od počiatku spojený s kontemplatívnou modlitbou, preto sa v Karmelu prednostnou hodnotou a sľubom stala čistota, ktorá bola najviac chápaná ako čistota srdca: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidí Boha“ (Mt 5,8). Z tohto dôvodu karmelitáni už veľmi skoro uctievali Mariino panenstvo a Neposkvrnené počatie, i keď bolo inými rádmi odmietané.
V Najčistejšej Matke každý karmelitán vidí naplnenie svojho vnútorného života s Bohom, disponuje sa k tomu, aby mohol prežívať s Ježišom takú intímnosť, akú s ním zakúšala jeho Matka. Mária je čistá, pretože je naprosto otvorená Bohu. Jej srdce je nerozdelené a zcela Bohu odovzdané. Skrze prijatie škapulíra a skrze úkon zasvätenia sa preto každý karmelitán túži „odiezať sa v Márii“ a prijať jej cnosti.
Krásne texty na toto téma pochádzajú od svätej Terezie z Los Andes:
„Cieľ karmelitky ma uchvacuje: modliť sa za hriešnikov, celý život sa obetovať, aniž by videla plod svojej modlitby a obetovania. Spojiť sa s Bohom, aby v nej kolovala krv vykúpenia, a tu dodávať cirkvi a jej údům, aby sa posvätili. Není tohle právě to, co neustále dělala nejsvětější Panna, náš nejdokonalejší vzor? Nežila stále v neprerušovanej modlitbe, v mlčaní, v zabudnutí na (veci) pozemské? Jak zachraňuje duše? Skrze modlitbu, prosbu, obetu. (Dp 40)
„Náš Pán mi povedal, že mám rozjímať o čistote Panny Márie. A ona ku mne začala hovoriť, aniž by mi čokoľvek povedala. Povedala mi, abych si zapísal to, čo hovorila o čistote: 1) Byť čistá v myslení, abych mohla žiť v nepretržitej prítomnosti Boha. 2) Byť čistá v mých prianiach, abych si mohla priať každým dňom patriť viac Bohu. 3) Byť čistá v skutkoch; činiť ich čo najlepšie pre Boha, nie preto, aby ma videli ľudia. Inými slovami, aby celý môj duch bol natolik ponorený do Boha, abych na seba úplne zabudla. Ona takto žila... (Deník 51).
Fatimské posolstvo prichádza s naliehavou výzvou zaviesť vo svete úctu k Neposkvrnenému Srdcu Panny Márie a zasvätiť našu Matku seba i celé národy. Navzdory všetkému zlému, prežitému vo 20. storočí, Mária prehlasuje: „Moje Neposkvrnené Srdce nakoniec zvíťazí.“ A Lucii, ktorá ako jediná zostáva „vo svete“, povzbudzuje: „Moje Neposkvrnené Srdce bude tvojím útočišťom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.“ Pri poslednom zjavení 13. októbra 1917 sa Mária na konci zjavenia pasáčkom ukáže ako Panna Mária Karmelská.
Prečo nám Boh ukazuje tento prostriedok, ktorý má podľa neho „vnútornú silu“ odvrátiť nás od pekla, zla a vojen, ktoré nám hrozia? V Mariinom Srdci bolo stálé „áno“ voči Bohu a jeho úradkom. Nepřítel našej spásy nad ňou nikdy nemal žiadnu moc. Môžeme povedať, že zo všetkých ľudí, ktorí kedy na svete žili, je po Kristovi Mariino ľudstvo najviac naplnené Bohom. Bola celkom priezračná pre pôsobenie Ducha Svätého v jej duši. Je počiatkom cirkvi a jej dokonalým modelom.
Skrze zasvätenie sa jej Neposkvrnenému Srdcu dovoľujeme Ježišovi, aby mohol plne prísť do nášho srdca. I tu Boh rešpektuje princíp vtelenia: ako v plnosti času prišiel na tento svet skrze Máriu, tak sa chce vteliť a žiť v nás opäť skrze svoju Matku. Zasvätenie sa jej Srdcu môžeme teda chápať ako určité naplnenie nášho krstu.
Prorocké poslanie
Fatimské posolstvo je veľmi silne spojené s darom prorockého – Panna Mária žiadala zasvätenie Ruska jej Neposkvrnenému Srdcu, poukazovala na začiatok ďalšej vojny, ak sa ľudia neobráti a nebudú činiť pokánie, predpovedala prenasledovanie cirkvi a Svätého otca. V tretím tajomstve bola tajomne predzvestená história celého dvadsiateho storočia.
Svojím krstom sme všetci prijali účasť na kňazskom, kráľovskom a prorockom poslaní Krista. Vďaka prorokovi Eliášovi, nášmu „duchovnému otcovi“, je na Karmelu prorocké poslanie jeho členov dokonca súčasťou nášho charizmu. Vďaka všetkým veľkým karmelitánskym postavám Hans Urs von Balthasar vyhlásil, že „poslednou dobou, ako sa zdá, nie je žiadny rehoľný rád, ktorý by bol viac ako Karmel poctený zvláštnymi milosťami s charakterom »poslania«.“3
Obnovu nášho rádu svätá Terezia začala preto, že dokázala prorocky čítať „znamenie svojej doby“ v 16. storočí – roztrhnutie jednoty cirkvi a vznik obrovského poľa misií objavením Ameriky. I jej zásluhou sa náboženské nepokoje nerozšírili do jej vlasti. Svoje sestry vyzývala: „Stále upierajte svoj pohľad na rod, z ktorého pochádzame, na ony sväté proroky: koľko svätých už máme v nebi, ktorí nosili náš habit! Majme onu svätú trúfalosť, aby sme s Božou pomocou boli aj my ako oni“ (Z 29,33).
V prorockom poslaní pokračovali aj ďalšie karmelitky: svätá Magdalena de’ Pazzi a svätá Miriam od Ukrižovaného svojimi prorockými darmi zasahovali do diania v cirkev, svätá Terezie z Lisieux vo svojom prežívaní prorocky predjímala rozšírenie ateizmu a svojim učením bola v mnohém predchodkyňou II. vatikánskeho koncilu, svätá Alžbeta od Trojice svojou spiritualitou obnovila v cirkev pozabudnuté učenie o přebývaní Boha v duši ospravedlneného (pokrsteného) človeka, svätá Terezia Benedikta prorocky predjímala dôsledky Hitlerovho nástupu k moci a už na počiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia napísala list, v ňom prosila pápeža o vydanie encykliky o fašizme.
Byť „prorokom“ však neznamená len predvídať budúcnosť, ale predovšetkým do hĺbky pochopiť prítomnosť, rozpoznať „znamenie doby“ a vo svetle evanjelia ich interpretovať. Toto poslanie sa týka nás všetkých. Toto poslanie však nie je možné naplniť bez toho, že by sme sa stali ľuďmi modlitby a hlbokého poznania Písma. Ako vyhlásila svätá Terezia Benedikta od Kríža, „je potrebné, aby sme po mnohé hodiny naslouchali Božiemu slovu a dovolili mu v sebe jednať. Až potom nás dovedie k okamžiku, kedy ponesieme ovocie v obeť chvály i v obeť činov.“ „Keď ľudia zasvätení Bohu tiše rozprávajú so svojím Pánom, pripravujú sa udalosti cirkevných dejín s veľkým dosahom.“
Život vizionárov
Paralely medzi Karmelem a Fatimou môžeme nájsť aj v samotnom živote všetkých troch pasáčikov. Súrodenci Martovi, František a Hyacinta, zomreli ešte ako deti. Odpoveď ich života na výzvu Panny Márie bola radikálna. Vo veľmi krátkom čase, za menej než tri roky, dosiahli svätosť. Naplnilo sa tak na nich Božie slovo: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevejdete do Božieho kráľovstva“ (Mt 18,3). Podľa vicepostulátora ich procesu, otca Kondora, charakterizujú ich spiritualitu tri hlavné body: potreba naplniť každodenný život modlitbou, osobitná láska k cirkev a ku Svätému otcovi a napokon nevyhľadávanie osobitných pokání a umrtvenia, ale každodenné prijatie všetkého, čo život prináša, v duchu obety. Ich život teda ponúka formu spirituality, ktorú by sme mohli nazvať „cestou každodennosti“. A to nám na Karmelu nemôže nepřipomenúť duchovné posolstvo najmladšej z učiteľov cirkvi, svätej Terezie od Dieťaťa Ježiša, a jej „malé cesty“.
Cesta Lucie, poslednej z pastierov, bola iná. Od počiatku bola ich „hlásateľkou“, ako jediná tiež mohla hovoriť s Pannou Máriou. Tá jej prosila, aby sa naučila čítať a písať.
V roku 1925 vstúpila Lucie do postulátu Sestier sv. Doroty v Tuy v Španielsku a v roku 1934 v tejto kongregácii složila svoje sľuby. Neskôr však, vo svojich 41 rokoch (v r. 1948), po obdržaní povolenia od Svätého otca, prestúpila na Karmel v Coimbře. Tam prežila zvyšok svojho života. Presné dôvody prestupu pre nás zostanú asi tajomstvom; zaiste ju však priťahovala samota a odlúčenosť Karmelu a takisto to, že spoznala, že spiritualita, ktorú poslaním a žila, zodpovedá najviac práve spiritualite Karmelu. Zomrela v nedožitých 98 rokoch.
Je známe, že v priebehu svojho života sestra Lucie prijala ďalšie zjavenia Panny Márie. V roce 1925 jej Panna Mária odovzdala pobožnosť prvých sobôt, ktorá je svojím obsahom veľmi podobná prísľubom, spojeným s nosným karmelitánskym škapulírom. Okrem veľkého množstva listov sa sestra Lucie napísala šesť Vzpomínek na fatimské zjavenie.
Podľa niektorých autorov tiež prežila „mystickú adopciu“ Pannou Máriou, pri ktorej ju Panna Mária prijala za svoju dcéru. Lucie pravdepodobne prežíva to, čo v histórii spirituality nazývame mystické zjednotenie s Pannou Máriou. Na Karmelu tento veľmi dôverný vzťah s Ježišovou Matkou prežívali najmä Marie od svätej Terezie (Marie Petyt; žila v rokoch 1623–1677) a jej duchovný rádca Michael od svätého Augustina (priezviskom: van Ballaert; žil v rokoch 1621–1684).
Kardinál Suenens opísal túto skúsenosť ako prežívanie zvlášť Mariina vnútornej prítomnosti v duši, kedy človek miluje Krista Mariiným Srdcom a Máriu srdcom Kristovým. Mária si tu určitým spôsobom privlastňuje aktivitu duše, a tá sa vďaka tomu postupne začína svojim myslením, konaním a milovaním podobať Panne Márii. Všetko koná pre ňu a skrze ňu.
Marie od svätej Terezie tento prežitok opísala slovami:
„Niekedy je mi ukázaný a darovaný duchovný život v Márii, odpočinok, radosť, spojenie a sjednotenie v nej. Dochádza k tomu takto: Zatiaľ čo je myseľ v prostote, oproštení a pokoji zameraná na Boha – bez obrazov, v príklone a v kontemplácii zakúša vlastnenie Boha, a to spôsobom absolútne prostým – stáva sa, že má duša zakúša zároveň prímoknutie, kontempláciu a vlastnenie Márie.“
Tento vrchol duchovného života, ktorý bol darovaný niektorým našim bratom a sestrám, môžeme vo viere a v prostote prežívať aj my všetci ostatní, ktorí patríme do rodiny Karmelu. Podľa mnohých vyjadrení sa má každý karmelitán, karmelitka i človek akýmkoľvek spôsobom pridružený k Karmelu stať „Máriou“, t. j.: spolu s ňou a cez ňu milovať Boha a ľudstvo.
Kedysi som si prečítala krásne vyjadrenie, že Karmelu bolo v cirkvi zverené poslanie plniť tú úlohu, ktorú konala Mária v cirkvi prvotnej. Kéž sa tak stane aj v našom živote. Amen.
