Sr. Mária Milena od Ježiša OCD
Sestra Mária Milena žila v Karmeli v Paríži a zemrela v povesť svätosti. Raz šla jedna spolusestra okolo jej cely do spoločnej rekreácie a zahlédla ju ako v extáze. Keď sestra Milena prišla do rekreácie, opýtala sa jej: „Čo ste práve robili?“ Ona jej odpovedala: „Počúvala som mlčanie.“ „A čo vám povedalo mlčanie?“ Ako odpoveď jej napísala toto tu.
Je to postupné utišenie, upokojenie, pokoju celého človeka. Nám je dnes slovo „mlčanie“ nezvyklé. Namiesto mlčania môžeme jednoducho povedať „pokoj“. Je to pokoj, ktorý dáva Duch svätý. Bez neho je vnútro človeka plné zmätku a hluku. „Bezbožníci nemajú v sebe pokoj“ (Iz 48,12).
Pokoj priniesol na svet Ježiš Kristus. To spievali anjeli pri jeho narodení a to bol jeho pozdrav pri jeho vzkriesení: „Pokoj vám.“ V prvej slohe básne svätého Jána od Kríža spieva duša o svojom šťastí: „Keď môj dom už v spánku odpočíval.“
V Lurde bývalo pri jaskyni plno hluku, hlasitého modlenia a piesní v rôznych jazykoch, prekričovali sa jedni cez druhých. Teraz je vidno blízko jaskyne nápisy: „Silence“ (mlčanie). Je tam zvláštna tichá atmosféra modlitby. Panna Mária miluje pokoj. „Matička pokorná, tichá.“ Mlčanie ju pripravilo na Zvestovanie.
Jedna z hlavných znakov našej doby je strata mlčania.
Dá sa povedať, že vnútorný život spočíva prevažne v tomto jediného slova: Mlčanie!
Mlčanie formuje svätých. Ono ich začína, vedie ďalej a dokonáva.
Večný Boh pronesl jediné slovo, to je Slovo. Tak by aj všetky naše slová mali obsahovať Ježiša. Aké je krásne toto slovo mlčanie!
1. Mluvit málo k tvorom a mnoho k Bohu.
To je prvý, ale nevyhnutný krok na osamelých cestách mlčania. Je to škola základných poznatkov, ktoré pripravujú na spojenie s Bohom. Tu duša študuje a prehlbuje túto cnosť, v duchu Evanjelia, v duchu rehole, ktorú prijala, v úcte k posvätným miestam, k osobám, a zvlášť k tomu jazyku, na ktorom tak často spočíva Slovo Otca, Slovo, ktoré sa stalo telom! Mlčanie voči svetu, mlčanie voči novinkám, mlčanie aj s tými najspravodlivejšími dušami: Mária sa ulekla hlasu anjela…
2. Mlčanie v práci, v pohyboch.
Mlčanie v chôdzi; mlčanie očí, uší, hlasu; mlčanie celej vonkajšej bytosti, ktoré pripravuje dušu na prechod k Bohu. Duša si zaslúži, ak je na nej, týmito prvými snahami počuť hlas Pána. Aké je toto prvý krok veľmi odmenený! On ju volá na púšť, a preto sa v tomto druhom postavení vyhýba všetkému, čo by ju mohlo rozptyľovať. Vzdialuje sa hluku, utieka sa sama k tomu, ktorý je sám. Tam ochutná prvé plody spojenia s Bohom a zakusí žiarlivosť svojho Boha. To je mlčanie uzavretosti, alebo uzavretosť v mlčaní.
3. Mlčanie obraznosti.
Táto schopnosť zaklepe prvá na zavreté dvere Snúbencovej záhrady, spolu s ňou divné pocity, nejasné dojmy, smútenia. Ale na tomto odtažitom mieste podá duša Miláčkovi dôkazy svojej lásky. Predstaví tejto mohutnosti, ktorú nemožno zničiť, krásy neba, pôvaby svojho Pána, scény Kalvárie, dokonalosti svojho Boha. Tu i ona zostane v mlčaní, bude mlčenlivou služobnicou božskej lásky.
4. Mlčanie pamäti.
Mlčanie vo vzťahu k minulosti… zabudnutie. Je potrebné nasýtiť túto schopnosť spomienkou na všetky Božie milosrdenstvá… Je to vďačnosť v mlčaní, je to mlčanie ďakovania.
5. Mlčanie k tvorom.
Aká je bieda nášho súčasného stavu! Duša, ktorú zaujímavé sa často pristihne, ako rozpráva vnútorne s tvorom, že odpovedá ich menom. Ach to poníženie, nad ktorým nariekali svätí! Tu nech sa duša stiahne do najvnútornejších hlbín onoho skrytého miesta, kde prebýva neprístupná Velebnosť vo veľesvätyni a kde Ježiš, jej Útechár a jej Boh sa jej odhalí a zjaví jej svoje tajomstvá a dá jej okusit budúcu blaženosť. Tu jej dá odpor ku všetkému, čo nie je on, a všetko pozemské jej pomaly prestane rozptyľovať.
6. Mlčanie srdca.
Ak je jazyk nemý, ak sú zmysly v pokoji, mlčí obraznosť, pamäť a tvorovia a vytvárajú samotu, keď nie okolo, tak aspoň vnútri tejto snúbeneckej duše, bude srdce pôsobiť len málo hluku. Mlčanie afektov (citov), antipatií, mlčanie túžob v tom, čo majú príliš ohnivého, mlčanie horlivosti v tom, čo je v nej nerozvážne, mlčanie nadšenia v tom, čo má v sebe prehnané, mlčanie až do povzdychov! … Mlčanie lásky v jej roznícení, nie v onom roznícení, ktorého pôvodcom je Boh, ale v tom, do ktorého sa mieša prirodzenosť! Mlčanie lásky je láska v mlčaní… Je to mlčanie pred Bohom, krásou, dobrotou, dokonalosťou!… Mlčanie, ktoré nemá nič tísnivého, núteného. Toto mlčanie poškozuje tak málo nežnosť, silu lásky, ako priznané chyby poškozujú mlčanie pokory, ako tlkot krídel anjelov, o ktorom hovorí prorok, škodí mlčaniu ich poslušnosti, ako fiat uškodilo mlčaniu v Getsemane, ako večné Sanctus škodí mlčaniu serafov!…
Mlčiace srdce je srdce panny, je to melódia pre srdce Božie! Lampa sa stravuje bez hluku pred svätostánkom a kadidlo stúpa v mlčaní až k trónu Spasiteľa: také je mlčanie lásky. V predchádzajúcich stupňoch bolo mlčanie ešte nárekom zeme, na tomto stupni sa duša pre svoju čistotu začína učiť prvú notu posvätného chvalozpěvu, ktorý je spevom nebies.
7. Mlčanie prirodzenosti, sebelásky.
Mlčanie pri pohľade na svoju pokazenosť, na svoju neschopnosť. Mlčanie duše, ktorá má záľubu vo svojej poníženosti. Mlčanie pri pochvalách, pri váženosti. Mlčanie pred pohŕdaním, dávaním prednosti, reptaním, je to mlčanie vlídnosti a pokory. Mlčanie prirodzenosti pred radosťami alebo lahodami. Kvet sa rozvíja v mlčaní a jeho vôňa v mlčaní chváli Stvoriteľa: vnútorná duša má činiť taktiež. Mlčanie prirodzenosti v súžení alebo protivenstve. Mlčanie v pôstoch, bdieniach, únavách, v zime aj v teple! Mlčanie v zdraví, v chorobe pri zbavení všetkého: to je výmluvné mlčanie pravej chudoby a pokánia, pre milé mlčanie odumretia všetkému stvorenému a ľudskému. Je to mlčanie ľudského ja prechádzajúce do toho, čo chce Boh. Záchvevy prirodzenosti nedokážu narušiť toto mlčanie, pretože ono je nad prirodzenosťou.
8. Mlčanie ducha.
Umlčať myšlienky neužitočné, príjemné, prirodzené. Len tie poškodzujú mlčanie ducha, a nie myšlienka sama o sebe, tá nemôže prestať existovať. Náš duch chce pravdu a my mu dávame lož! Podstatná pravda je Boh! Boh postačí svojmu božskému rozumu a nestačí ubohému ľudskému rozumu! Čo sa týka Božieho nazírania, stálé, bezprostredné nie je možné v slabosti tela, len z čistého daru jeho dobroty. Mlčanie v úkone vlastných duchu, vo vzťahu k viere, je spokojnosť s jej temným svetlom. Mlčanie k subtílnemu uvažovaniu, ktoré oslabuje vôľu a vysušuje lásku. Mlčanie v úmysle: čistota, jednoduchosť. Mlčanie v hľadaní seba. V meditácii mlčanie zvedavosti. V modlitbe mlčanie vlastných úkonov, tie len prekážajú Božiemu pôsobeniu. Mlčanie pýchy, ktorá sa hľadá vo všetkom, všade, a vždy, ktorá chce krásne, dobré a vznešené; to je mlčanie svätej prostoty, úplnej oproštenosti, priamej. Duch, ktorý bojuje proti týmto nepriateľom, sa podobá tým anjelom, ktorí neustále patria na Božiu tvár. Takú myseľ, vo stálom mlčaní, povyšuje Pán až k sebe.
9. Mlčanie úsudku.
Mlčanie, čo sa týka osôb, mlčanie, čo sa týka vecí. Nesoďte, neprejavujte svoje mienky. Niekedy nemajte žiadne, keď to nie je proti rozumnosti alebo láske. To je mlčanie blahoslaveného a svätého detstva, je to mlčanie dokonalých, je to mlčanie anjelov a archanjelov, keď nasledujú Božie príkazy. Je to mlčanie vteleného Slova.
10. Mlčanie vôle.
Mlčanie k prikázaniam, mlčanie k svätým predpisom rehole je, aby sme tak povedali, jednoduché vonkajšie mlčanie vlastnej vôle. Pán nás chce naučiť niečo hlbšieho a ťažšieho, mlčanie otroka pod ranami svojho pána. Ale šťastný otrok, pretože pán je Boh! Toto mlčanie je mlčanie obety na oltári, je to mlčanie baránka, ktorého zbavujú jeho rúna, je to mlčanie v temnotách, ktoré bráni dožadovať sa svetla, aspoň potešujúceho.
To je mlčanie v úzkostiach srdca, v bolestiach duše. Mlčanie duše, ktorá sa videla v Božej priazni a teraz sa cíti odvrhnutá a nepronese ani slova: prečo? dokedy? Je to mlčanie v odovzdanosti, mlčanie pod prísnym pohľadom Božím, pod ťarchou jeho božskej ruky, mlčanie bez inej sťažnosti, než sťažnosti lásky. Je to mlčanie ukrižovania, je to viac než mlčanie mučeníkov, je to mlčanie smrteľnej úzkosti Ježiša Krista. Áno, toto mlčanie je jeho božské mlčanie a nič sa nedá porovnať s jeho hlasom, nič neodolá jeho prosbe, nič nie je viac hodné Boha, než takáto chvála v bolesti, než toto fiat pod lisom, než toto mlčanie v smrteľnom zápase! Zatiaľ čo sa táto pokorná a slobodná vôľa, pravý celopal lásky, láme a ničí pre slávu Božieho mena, on ju pretvára vo svoju božskú vôľu. Nuže, čo jej ešte chýba k dokonalosti? Čo je ešte potrebné na spojenie? Čo je potrebné k dokončeniu Krista v tejto duši? Dvoch vecí: to prvé je posledný vzdych ľudskej bytosti; tá druhá je už len nežná pozornosť k milému, ktorého božský políbenie je nevysloviteľnou odmenou.
11. Mlčanie so sebou samým.
Nemlčte si vnútorne, nepočúvajte sa, nestěžujte si a ani sa neutěšujte. Jedným slovom, mlčať so sebou samým, zabudnúť na seba, ostať úplne sám s Bohom; uniknúť sám sebe, odlúčiť sa od seba samého. Hľa, to je nejobtížnejšie mlčanie, a predsa tak podstatné pre také dokonalé spojenie s Bohom, akého je schopný tak ubohý tvor, ktorý s pomocou milosti dosiahne často až sem, ale zastaví sa na tomto stupni, pretože ho nechápe, a ešte menej praktizuje. To je mlčanie ničoty. Je hrdinskejšie než mlčanie smrti.
12. Mlčanie s Bohom.
Na začiatku Boh povedal duši: „Hovor málo k tvorom a mnoho so mnou.“ Tu jej hovorí: „Už mi nehovor.“ Mlčanie s Bohom, to je priraziť k Bohu, predstúpiť pred Boha, odovzdať sa, obetovať sa mu, zničiť sa pred ním, klaňať sa mu, milovať ho, počúvať ho, rozumieť mu, spočinúť v ňom. Je to mlčanie večnosti, je to spojenie duše s Bohom.
Jedna spolusestra zahliadla sestru Máriu Milenu ako u vytržení. Potom sa jej pýtala, čo v tu chvíli robila. Ona jej odpovedala: „Počúvala som mlčanie.“
Preložil a zostavil P. Metoděj Minařík, O.Carm.
