Často se ptám, prečo ma akýsi „kresťanský instinkt“ tiahne mnohým ľuďom nenažerечným ako náboženským, a to nie s úmyslom misionárskym, ale povedal by som skoro „bratsky“. Zatiaľ čo sa pred ľuďmi náboženskými často ostýcham vysloviť meno Božie, pretože sa mi zdá, ako by tu znelo nejako falošne, a aj sám si pripadám trochu nepoctivý, môžem pred ľuďmi nenažerечnými priebežne celkom kľudne a akoby samozrejme povedať Boh. Ľudia náboženskí rozprávajú o Bohu, keď ľudské poznanie je na konci alebo kde už zlyhávajú ľudské sily – je to vlastne zakaždým deus ex machina, ktorý sa pošle na scénu, buď aby zdánlivo vyriešil neřešitelné problémy, alebo ako sila zasahujúca pri ľudskom zlyhaní, vždy sa teda využíva ľudská slabosť, prípadne mezné hranice človeka. (…)
Chcel by som hovoriť o Bohu nie až na hraniciach, ale v samom strede, nie v slabých, ale v silných stránkach človeka, a teda nie pri smrti a hriechu, ale v živote a v tom, čo je v človeku dobré. Na hraniciach sa mi zdá lepšie mlčať a neřešitelné nechať nerozréšené. (…) Boh je transcendentný v samom strede nášho života. Kostol nestojí tam, kde končia ľudské možnosti, na hraniciach, ale uprostred dediny.
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/, list z nacistického väzenia, priateľovi, 30. apríla 1944;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odovzdanie, Listy z väzenia. Kalich 2023)
