Blog

... pohľad na ňu je živým kontaktom s Kristom v tajomstve Vykúpenia

k 100. výročiu zjavenia Panny Márie vo Fatime

Jim McManus

(Téma odpustenia nás zamestnáva veľmi často. Nasledujúci text citujeme s láskavým súhlasom Karmelitánskeho vydavateľstva z autorovej knihy Pravá sebaúcta, ktorá v tomto vydavateľstve čoskoro vyjde.)

Rozhodnutie odpustiť

Odpustenie nás uzdraví a obohatí. Keď necháme odísť všetky krivdy, hnev a zlosť, zbavíme sa napätia a stresu, ktorý zraňuje naše telo, otravuje myseľ a vzťahy k druhým a okráda nás o pokoj a schopnosť sa radovať. Odpustiť a nechať si odpustiť je „zdravou voľbou“. Ale odpustenie prináša oveľa viac než terapeutický prínos na lekárskej a psychologickej úrovni.

Vo skutočnosti vôľa odpustiť a rozhodnutie odpustiť – alebo rozhodnutie odmietnuť tieto možnosti – je vždy hlboko duchovným rozhodnutím. Je to rozhodnutie, či budeme žiť svoje životy podľa konštruktívneho a tvorivého Božieho slova, či v prázdnote a nenávisti destruktívneho slova.

Odpustenie nám nikto nevnucuje: je to voľba, zmena v našich srdciach a reakciách. Dar, ktorý sa zadarmo ponúka tým, ktorí si ho nezaslúžia. Tým, že odpúšťame, sa vzdávame práva byť naštvaní či rozmrzelí kvôli zraneniu, ktoré sme nespravodlivo utrpeli. Touto voľbou otvárame svoje životy súcitu, štedrosti a láske. Z tohto pohľadu je odpustenie duchovnou milosťou. Je to niečo, čomu už dávno porozumeli všetky veľké náboženstvá: konfuciáni, židia, kresťania, moslimovia, hinduisti, sikhovia i budhisti a ďalší. Rozhodnutie odpustiť je záväzkom k novému spôsobu života.

Kresťanské poňatie odpustenia

Odpustenie je samotným srdcom kresťanského evanjelia. Týmto úžasným posolstvom nám Kristus oznamuje, že nám Boh odpustil všetko zlé, ktorého sme sa dopustili. Božie odpustenie nezávisí na našej ochote ho prijať, ani na našej ľutosti. Je tu po všetky časy, ztelesnené Kristom. Ale pokiaľ nie sme ochotní si Božie odpustenie uvedomiť a prijať ho, tak ho nezakusíme. Keď prijmeme Božie odpustenie, naše životy sa zmenia. Nemôžeme ho prijať, aniž by nás zmenilo: začneme žiť život v „odpustení“, život naplnený Duchom Svätým. Nemôžeme však prijať život v odpustení, kým sami neodpustíme. Keď sme naplnení Božou láskou a Božím Duchom, smerujeme k tomu, aby sme druhým dávali, čo sme sami prijali: bezpodmienečné odpustenie. Odpustenie je činnosť Ducha. Kristovo odpustenie k nám prichádza v Duchu a taktiež naše odpustenie druhým. Svätý Pavol hovorí: „Pretože Duch je naším životom, podľa Ducha aj jednej!“ (Gal 5,25.)

Ježiš nás vyzýva: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5,44). Odpustenie nikdy nekončí: máme odpustiť dokonca „sedemdesiatkrát sedemkrát“ (Mt 18,22). Ako hovorí Gregory Jones vo svojej skvelej štúdii:

Ti, ktorým Ježiš odpustil, sú volaní k tomu, aby toto odpustenie ztelesňovali v novom živote, ktorého prejavom je spoločenstvo s Ježišom a jeho učeníkmi. Odpustenie volá veriacich k kajúcemu životu, v ktorom sa snažia pretransformovať svoje vzťahy s druhými tak, aby sa zakladali na službe svätosti srdca a života.¹

Odpustenie je teda dôležitým teologickým pojmom. Zahrnuje to, čo pre nás hriešnych učinil Boh skrze Krista a čo kajúci hriešnici v moci Ducha ponúkajú tým, ktorí hrešili voči nim. Ježiš pred svojím nanebovstúpením povedal svojim učeníkům: „Tak je napísané: Kristus bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene bude hlásané pokánie, aby všetkým národom, počínajúc od Jeruzalema, boli odpustené hriechy“ (Lk 24,46–47). Odpustenie, Božie odpustenie pre nás, je dar spásy. Ako hovorí Gregory Jones:

Kresťanské odpustenie zároveň zaväzuje k novému životu, k životu kríža a svätosti, v ktorom usilujeme o to, aby sme sa „odnaučili“ hriechu a prispeli k cestám Božím. Zároveň je spôsobom, ako hľadať zmierenie uprostred konkrétnych hriechov, konkrétnych prípadov ľudskej porušenosti a nedokonalosti. V širšom kontexte je odpustenie spôsobom, ktorým nás Božia láska vedie k zmiereniu tvárou v tvár hriechu.²

Podstata odpustenia

Oprávdové odpustenie – v nás a nám – často prichádza pomaly a je ťažké ho prijať. Avšak naše mylné predstavy o odpustení nám situáciu ešte viac sťažujú. Preto bude iste prínosné si jasne stanoviť, čo odpustenie je a čo nie je.

Odpustenie nie je len morálna či kresťanská povinnosť, uložená zvonka pre dobro tých, ktorým je odpustené. Skôr je to naše nezciziteľné ľudské právo: naše nezciziteľné právo zbaviť sa bolesti a smútenia, nenávisti a hnevu, zbaviť sa utrpenia. Nie sme povinní túto záťaž so sebou niesť po celý zvyšok života len preto, že nás niekto zranil. Milosť odpustenia prináša uzdravenie a celistvosť tým, ktorí odpustia. Máme absolútny právo na takéto uzdravenie. Nikomu by nemalo byť dovolené nás o ne obrat. Ak nás niekto zranil, máme právo nenechať si tým zranením otráviť celý život.

Odpustenie neoslobodzuje viníka od jeho viny. Iba umožní zranenej osobe oslobodiť sa zo zlosti a horkosti. Oslobodí zranenú osobu a navráti ju späť na cestu celistvého a naplneného života.

Odpustenie neznamená, že budeme ospravedlňovať zlo alebo predstierať, že až tak zlé nie je. Oprávdové odpustenie zlo pomenuje a poctivo a dôsledne ho označí, naopak ospravedlňovanie zlo predefinuje a predstiera, že bolo vlastne prijateľné.

Odpustenie neomlúva páchateľa zla. Pri ospravedlňovaní uznávam, že daná osoba mala nejakú ospravedlniteľnú dôvod a jej čin je teda ospravedlniteľný. Ak je konanie osoby ospravedlniteľné, potom nie je čo odpúšťať. Odpustenie je opakom ospravedlňovania. Jasne prehlasuje, že bolo zlé, čo určitá osoba urobila, a že pre to nie je žiadna ospravedlnenie. Tým najzreteľnejším spôsobom, ako dať niekomu najavo, že sa voči nám previnil, je povedať, že mu odpúšťame. Vlastne hovoríme: „Nie je pre to žiadna ospravedlnenie.“

Odpustenie neznamená tolerovať zlo. Naopak, tým najjednoduchším možným spôsobom hovorí: „Čo si urobil, je zlé a zraňujúce, a ja to neprijímam. Odmietam byť tvojou obeťou.“

Odpustenie neznamená zabudnúť. „Odpustiť a zabudnúť“ nie je žiadna múdra morálna zásada ani životný cieľ. Múdrejšou zásadou je „odpustiť a nezabudnúť“, ale pamätaj si novým spôsobom. Nemôžeme zabudnúť na bolesť, ale odpustenie nám pomôže si ju pamätať bez odporu a horkosti. Odpustenie nám umožní pamätať si poučujúcim spôsobom. Nikdy nezabudneme na bolestnú skúsenosť, ale budeme sa z nej stále učiť. Naučím sa niečo o vlastnej zraniteľnosti, o nerealistických očakávaniach alebo o svojich sklonoch urážať sa, akokoľvek ma dotyčný urážať nemienil.

Odpustenie nie je zmierenie. K zmiereniu dôjde medzi vami a osobou, ktorá vám ublížila. Odpustenie sa udeje vo vás a ponúkate ho tomu, kto vám ublížil, ako dar zadarmo. Odpustenie nezávisí na tom, čo sa deje medzi vami a tým, kto vám ublížil. Môžete odpustiť z celého srdca, hoci sa druhá osoba nikdy s vami nebude chcieť zmieriť. Vaše odpustenie nezávisí na ochote druhého sa zmieriť. Keby tomu tak bolo, potom by uzdravenie vašich zranení záviselo na vrtošivosti druhej osoby. Odpustenie od vás ani nevyžaduje byť pripravený sa zmieriť. Ježiš povedal: „Milujte svojich nepriatelov.“ Nevyhlásil: „Pozvite ich domov na čaj!“ Nepřiateľ môže ostať nepriateľom, aj keď ste mu odpustili.

Odpustenie neznamená udeliť milosť. Samozrejme, máte právo požadovať odškodnenie od tých, ktorí vám ublížili. Ak je to nutné, môžete tú osobu pohnúť pred súd, aby ste sa domohli nápravy. Keď pápež Ján Pavol II. v rímskom väzení odpustil Mehmetovi Ali A?covi, že sa ho pokúsil zabiť, nežiadaal jeho prepustenie z väzenia. A?ca bol zodpovedný za svoj čin, a preto zaň pykal, a pápež bol zodpovedný za svoju reakciu na A?cův čin, takže odpustil. Neexistuje rozpor medzi tým, že útočník bol odsúdený k trestu väzenia, a tým, že mu pápež odpustil.

Odpustenie nie je slabosť. Je to niečo, čo uzdravená osoba koná v sile a moci Ducha Svätého. Iba uzdravený človek dokáže odpustiť. Odpustenie hovorí: „Som teraz uzdravený z bolesti. Odpúšťam tej osobe, že mi neumožňuje akokoľvek kontrolovať moje životy. Ponúkam jej ako dar svoje odpustenie, ktoré mi umožnilo sa uzdraviť.“ Odpustenie je sila Krista, ktorý na kríži odpustil svojim nepriateľom.

Ľudia, ktorí nesúhlasia s myšlienkou, že neexistuje nič, čo by sa nedalo odpustiť, v podstate nesúhlasia s tým, čo odpustenie nie je, nie s tým, čím naozaj je. Kto vôbec môže odmietať jedinú vec, ktorá oslobodzuje srdce a hojí vnútorné zranenie? Psychológ Gerald Jampolsky napísal:

Z pohľadu lásky a Ducha je odpustenie ochota nechať byť bolestnú minulosť. Je to rozhodnutie už ďalej netrpieť a uzdraviť svoje srdce a dušu. Je to voľba už ďalej neprikladať hodnotu hnevu a nenávisti. Je to oprostenie sa od túžby ublížiť druhým kvôli niečomu, čo už je dávnou minulosťou. Je to ochota otvoriť oči a vnímať to lepšie v druhých ľuďoch, ne ich súdiť a zavrhovať.³

Tento ucelený popis odpustenia zdôrazňuje slová „ochota“ a „rozhodnutie“. Totéž platí o definícii Roberta Enrighta:

Odpustenie je ochota opustiť svoje právo na zlosť, negatívne súdy, netečné správanie voči tomu, kto nás neprávom zranil, zatiaľ čo v sebe pestujeme nezaslúženú schopnosť súcitu, veľkorysosti a dokonca i lásky k oné osobe.⁴

Obaja psychológovia, Enright a Jampolsky, sa zameriavajú na vnútorný stav mysle počas aktu odpustenia: „ochota vzdať sa práva na rozhorčenie“, „ochota nechať už ísť bolestnú minulosť“, „rozhodnutie už viac netrpieť“, „rozhodnutie už neprikladať hodnotu hnevu či nenávisti“, „zbaviť sa túžby ublížiť druhým“, „ochota vidieť v druhých to lepšie“, „ochota pestovať lásku k tým, ktorí nám ublížili“. Proces odpustenia začína touto túžbou v nás. Dokonca i „túžbou mať túto túžbu“. Človek si v danej situácii môže povedať: „Kiež by som mohol aspoň túžiť odpustiť.“ I prianie zatúžiť po odpustení môže otvoriť dvere k procesu odpustenia. To Duchu Svätému stačí, aby mohol zahájiť svoje dielo. Táto túžba signalizuje, že chceme odpustiť. Nechceme ostať vo väzení nenávisti či pomsty. Uvedomujeme si, že takéto negatívne postoje neškodia len nášmu duchovnému zdraviu, ale i tomu telesnému. Ako hovorí dr. Jampolsky:

Výskum v oblasti psychofyziológie ľudského stresu ukázal, že myšlienky a city, ktoré chováme v mysli, sa často prejavujú v podobe fyzických symptómov či emocionálnych porúch ako úzkosť, depresia, neklid, nízke sebavedomie, bolesti hlavy, chrbta, šije, žalúdka a oslabená imunita, vedúca k náchylnosti k alergiám a infekciám. Je čas prestať útočiť na svoje telo negatívnymi myšlienkami.⁵

Preto tvrdí, že „odpustenie je najmocnejším liečiteľom zo všetkých“.

Túžba odpustiť

Odkiaľ sa túžba odpustiť berie? Mnoho vecí nás môže podnecovať k tomu, aby sme sa pokúsili odpustiť jeden druhému alebo sami sebe. Niekedy sa naše motivy zakladajú na súcite a veľkorysosti, niekedy sú oveľa prozaickejšie: chceme odpustiť, pretože cítime, že by sme to za určitých okolností mali urobiť alebo mali chcieť urobiť. Na tejto úrovni sa túžba odpustiť rozvinie v rámci myšlienok a pocitov, ktoré vytvárajú našu individuálnu psychiku.

Dôvod, prečo vôbec zatúžime odpustiť, nie je vlastne taký dôležitý ako opravdová snaha začať pracovať na odpustení ako takom. Tváriť sa, že sme odpustili, či „absolvovať všetky kroky“, aniž by sme sa skutočne oprostili od hnevu, zranenia a bolesti, nám nijako nepomôže. Ale akonáhle si naozaj prajeme dosiahnuť úplného odpustenia, všetky oslobodzujúce dary uzdravenia a zmierenia, ktoré odpustenie prináša, sa začnú v našom živote prejavovať.

Keď odpustíme alebo je nám odpustené, prichádza oslobodenie a uzdravenie, ktoré radikálne zmení naše vnímanie udalostí a ľudí, ktorí nám ublížili, a taktiež nás samých. Odpustenie so sebou prináša nové pocity voči nám i druhým. Tieto vnútorné zmeny nás úplne preniknú. Presiahli pouhú psychiku: prinášajú duchovný rast. Keď sa totiž rozhodneme odpustiť, preberáme kontrolu nad svojimi emóciami a reakciami a nie sme už nadále vydaní na milosť a nemilosť okolnostiam. To je obrovský krok smerom k vyspelému zodpovednosti za seba samého a za zmysel svojho života. Hlboko sa tým otvárame svojej duchovnej povahe. Z tohto dôvodu kresťania vždy vnímali odpustenie nielen ako mocný prostriedok k rozvinutiu duchovnej sily, ale aj ako jasný dôkaz duchovnej milosti.

Proces odpustenia

Pripraviť sa k odpusteniu

Ako vôbec začať odpúšťať, zvlášť keď je rana hlboká? Už len pripraviť sa na to, že začneme pracovať na odpustení, môže samo o sebe zabrať nejaký čas. Ako to najlepšie urobiť? Mnoho ľudí v obore navrhuje určité kroky, ktoré môžeme podniknúť, keď sa pripravujeme odpustiť:

Zamyslite sa. Premýšlajte, čo sa vlastne vtedy stalo, čo vás tak zranilo či naštvalo. Pri tom sa snažte získať si odstup a vidieť veci jasne. Boli bolestná udalosť či slovo naozaj úmyselné? Nešlo o netypickú reakciu zo strany osoby, ktorá je normálne priateľská? Možno to bola náhoda či nedorozumenie? Než začnete uvažovať nad odpustením, musíte si byť istí povahou zranenia, úmyslnosti, zámerom, s ktorým ste boli zranení. Cieľom je pochopiť to, čo chcete odpustiť.

Uvedomte si svoje pocity. Pripustite si, čo cítite pri spomienkach na ono zranenie, nech je to čokoľvek: hnev, odpor, zúrivosť, zloba, strach, pomstychtivosť... Cieľom je uvedomiť si bremeno, ktoré v dôsledku tohto zranenia nesiete.

Podeľte sa o to, čo ste predchádzajúcou činnosťou pochopili. Porozprávajte sa s pár blízkymi kamarátmi o tom, čo sa stalo a ako sa cítite. Už len to, že sa s niekým podelíte o tieto veci, často prinesie potrebné uzdravenie alebo aspoň nový náhľad na problém. Mnoho ľudí, ktorí veria v Boha alebo vyššiu moc, by zvolilo Boha či vyššiu moc ako najlepšieho priateľa, s ktorým je možné zdieľať tento druh pocitov a myšlienok, podelilo by sa o svoje bremeno s vyššou mocou a požiadalo by o silu a odvahu, o jej sprievod na ceste za odpustením.

Pomocou týchto krokov sa pripravujeme na odpustenie. Ale skrýva sa v nich oveľa viac. Ako píše dalajláma:

Pred pár rokmi ma v Tibete navštívil po svojom úteku do Indie jeden tibetský mních, ktorý strávil osemnásť rokov v čínskom väzení. Pamätal som si ho z našich spoločných dní v Tibete, naposledy sme sa videli v roku 1959. Počas nášho stretnutia som sa ho spýtal, čo vnímal ako najväčšiu hrozbu či nebezpečenstvo, keď bol vo väzení. Jeho odpoveď ma udivila. Bola výnimočná a inšpirujúca. Čakal som, že odpovie niečo úplne iné: namiesto toho povedal, že sa najviac bál, že stratí súcit s Číňanmi.⁶

Najviac si cenil vlastný súcit. Stratiť súcit s Číňanmi by pre neho predstavovalo mnohem väčšiu ujmu než stratiť v čínskom väzení osemnásť rokov slobody. Ztráta súcitu by ho pripravila o zmysel vlastnej integrity.

Súcit je kľúčom k odpusteniu a tvorí aj jadro kresťanského evanjelia. Ježiš nám hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36). Keď plne odpustíme, urobíme niečo oveľa väčšie, než len uzdravíme vlastné zranenia a obnovíme svoju zdravú jednotu: jednáme ako Boh, začíname byť ako On. Nepriateľ sa môže naďalej chovať nepriateľsky, ale my sme sa premenili súcitom a láskou. Vyjadrujeme svoju schopnosť spojenia s Bohom, schopnosť žiť k obrazu Božiemu.

Prehodnotiť svoj pohľad

Aby sme dokázali venovať svoj súcit druhým, musíme znovuobjaviť ľudskosť v tých, ktorí nám ublížili. Hlboké zranenie môže spôsobiť, že ich budeme démonizovať, vyhostíme ich z povrchu zemského niekam do temnoty. Odmietneme akúkoľvek spriaznenosť s nimi. Pokým si ich vo svojej mysli odlidštíme, nikdy sa nepriblížime k uzdraveniu a odpusteniu. Prvým krokom k odpusteniu je znovu objaviť spriaznenosť ľudstva, ktoré je nám spoločné. Nehľadiac na to, čo nám urobili, nie sú o nič menej ľuďmi než my. Musíme zmeniť svoj pohľad na nich. Nazývame to „prehodnotenie svojho pohľadu“. Joanna Northová píše:

Enright a jeho kolegovia popisujú „prehodnotenie pohľadu“ ako proces, v ktorom vnímame páchateľa v celkovom kontexte, aby sme si vybudovali súhrnný obraz páchateľa a jeho činov. To znamená, že sa snažíme porozumieť tlakom, ktoré páchateľa ovplyvnili v okamihu, keď sa činu dopustil, a súčasne uznáme jeho osobnosť akožto výsledok jeho konkrétnej životnej histórie.⁷

Zmena pohľadu na situáciu nám pomôže oddeliť páchateľa od zla, ktoré spáchal. Keď niekto urobí niečo zlé, je prirodzené vidieť na ňom len to zlé a celkovo ho vnímať ako „zlú osobu“. Ale tá osoba je oveľa viac než len „zlo“, ktoré spáchala. Nemali by sme zamieňať hriešnika s hriechom, nemali by sme ho identifikovať so zlom. Naopak, mali by sme osobu oddeliť od zla, ktoré spáchala. Kresťanským postojom je nenávidieť hriech, nie hriešnika. Odsudzujeme to zlé, ale páchateľovi odpúšťame.

Získať kontrolu nad svojimi citmi

Odpustiť znamená vzdať sa prudkých emócií. (...)

Musíme získať kontrolu nad tým, ako myslíme a cítime, ak máme odpustiť. Ak nedržíme svoje vnútorné „ja“ pod kontrolou, máme v hlave zmatek a naše emócie vybublajú pri každéj novej kríze. Nedokážeme potom rozumne reagovať v akejkoľvek konfliktní situácii. Náš problém odpustiť v konkrétnej situácii môže poukazovať na hlbší problém v našom živote: možno žijeme tak, že naše myšlienky a emócie sú úplne nekontrolované, rozkolísané pri každom sebemenšom podráždení. Na takomto základe nemôže naša vnútorná sila spoľahlivo stáť. Aby sme dosiahli hlbší vnútorný život, je potrebné precvičovať schopnosť zklidniť sa, získať sebaovládanie a odpustenie.

Pomôcť ostatným odpustiť

Odpustenie je obrovská milosť, dar, ktorého môžeme dosiahnuť pomocou duchovnej sily, pomocou vnútornej sily. Rovnako ako sebaúcta, aj odpustenie je „vnútorná záležitosť“. Znamená to, že sme bezmocní a nedokážeme pomôcť druhým v ich ceste za uzdravujúcou milosťou odpustenia? Nie.

Môžeme jeden druhému pomôcť odpustiť a uzdraviť sa. Musíme byť však veľmi trpezliví, citliví a súcitní voči druhému. Môžeme sa pokúsiť rozlíšiť, v akom štádiu zranenia sa druhý nachádza, potom prijmeme túto fázu a rešpektujeme, ako sa druhý v tejto fáze práve cíti. Prijať a rešpektovať však neznamená, že ho nevyzveme, aby sa cez to preniesol a pokročil ďalej. Môžeme mu povedať: „Vieme, že sa práve cítiš ako obeť, ale tou obetou predsa nezostaneš celý život. Boh ťa uzdraví a ty odpustíš.“ Keď zostaneme trpezlivo stáť pri trpiacich ľuďoch, keď im pomôžeme uvedomiť si, kde sú zranení, a keď sa budeme snažiť otvoriť ich pre veľké tajomstvo odpúšťajúcej lásky, ktorú Boh vlije do ich srdcí, môžeme ich jemne viesť po ceste odpustenia. A potom sa jedného dňa prebudieme a uvedomíme si, že odpustili.

Odpustiť sebe

Povedali ste si niekedy: „Toto si nikdy neodpustím“? Bohužiaľ, mnoho ľudí to nielenže hovorí, ale aj myslí. Môžeme sa dokonca sebe „mstíť“. Nejakým závažným spôsobom sme zlyhali, čo nás vnútorne zranilo. A namiesto toho, aby sme prijali svoju slabosť, ktorá nás viedla k zlyhaniu, trestáme sa a odsudzujeme sa ako hlupáci, hrozní alebo nedostatočne dobrí. Nerozčuľuje nás ani tak vlastné zlyhanie, ale skutočnosť, že sme zlyhali my ako osoby. Živíme v sebe rozhorčenie voči sebe samým. Odmietame sa prijať. (...)

Môžeme a mali by sme sa otvoriť rovnakému odpusteniu, ktoré prijímame alebo ktoré chceme ponúknuť druhým. Ak totiž neodpustíme sami sebe, ak zostaneme na seba naštvaní a budeme sa odmietať, nedokážeme vôbec prijať odpustenie, ktoré nám ostatní môžu ponúknuť, a rovnako tak nemôžeme ponúknuť nikomu odpustenie my: nie sme duchovne pripravení ani na jedno.

Ako môže človek odpustiť sám sebe? Ak voči sebe vo svojej mysli chováme hnev a rozhorčenie, sme ako „rozdelený dom“. Obaja jednotlivci – ten, ktorý zlyhal, a ten, ktorý sa hambí či je zranený kvôli tomuto zlyhaniu – žijú v tej istej koži. „Oni“ sú v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Jedinou cestou, ako sa prebojovať k zmiereniu sám so sebou, je plne prijať tento fakt. Toto prijatie je veľmi subtilné a môže mať ďalekosiahle následky, než predpokladáme. Keď totiž prijmem, že ako nedostačujúca stránka, tak aj tá, ktorá si zaslúži niečo lepšie, sú jedna a tá istá osoba, prijímam za prvé, že nie som dokonalý, a za druhé, že aj má nedokonalá stránka si zaslúži dobré zaobchádzanie: lásku. Takýto sjednotený pohľad na seba ma oslobodzuje k tomu, aby som sa mal rád vo svojej celosti, aj keď som niektoré veci pekne zvoral. Zároveň otvára dvere k odpusteniu sebe samému oveľa hlbším a viac obohacujúcim spôsobom. Práve v tomto duchu kresťania ďakujú Bohu za to, jací sú, a s dôverou sa odevzdávajú celí, bez príbor a so všetkými chybami do Božích rúk.

„Som tu pre teba!“

k svätorečeniu Alžbety od Trojice

úryvek z knihy P. Lipperta „Dopisy do kláštera“

(list, napsaný asi měsíc po odjezdu z Vydří)

dokončenie