Blog

biblická meditácia k tretímu tajomstvu ruženca svetla (1. časť)

Rozdielov v obraze o Bohu, ktorý podáva Starý a Nový zákon, je viac...

Tématické a symbolické vzťahy medzi Pannou Máriou Lourdeskou a Pannou Máriou Karmelskou

biblická meditácia k druhému tajomstvu ruženca svetla (dokončenie)

Lloyd C. Douglas, Roucho

nekrológ P. Alberta Kavku, O.Carm.

Svätý Jozef ako „karmelský svätec“

biblecká meditácia k druhému tajomstvu ruženca svetla (1. časť)

vzťah medzi úctou k Panne Márii Karmelskej, prejavovanou zvlášť skrze škapulír, a mariológiou kresťanského Východu

biblická meditácia k prvému tajomstvu ruženca svetla (dokončenie)

SM. Richardis Nováková, SCB

Presťahovali sme sa do Kostelného Vydří „na Kopeček“ do školy, kde dostal otec miesto riaditeľa (v roku 1939). Celá rodina sa radovala, že budeme blízko Panne Márii, ku ktorej sme chodievali na púť z Malého Pěčína, kde predtým otec učil. Čoskoro sme sa spriatelili s obyvateľmi kláštora, tj. s pánom prelátem Prokopom Valenou, P. Metodějom Minaříkom, s farskou gazdinou M. Srbovou, sesternicou pána preláta, s otcom pána preláta, ktorý viedol hospodárstvo, a so služobnou Annou, ktorá nebola úplne normálna a zamilovala si našu maminu, ktorej chodievala vylievať svoje srdce a žalovať na kuchárku a starého pána.

Mimo fary a školy patrila k Kopečku ešte chalupa Běhanova, Peclova, Polákova a Karáskova. Všade bolo nejaké deti, takže vo voľných dňoch bolo na Kopečku živo.

Priateľstvo medzi farou a školou malo rodinného ducha, všetci si pomáhali navzájom. Príjemnosť sa udržiavala aj častejšími besedami – večernou rekreáciou. Mali sme radijko s krátkymi vlnami na počúvanie zahraničného rozhlasu, čo bolo za vojny prísne stíhané. Ale medzi nami neboli žiadne tajomstvá.

Pán preláta Valena a P. Metoděj boli úplne odlišných pováh a schopností. Navzájom sa dopĺňali. P. Metoděja sme mali radi pre jeho milú tichú povahu, vidím ho ako stále naslúchajúceho s hlavou poněkud sklonenou, s milým úsmevom a s rukami zloženými pod škapulířom. Pochádzal zo Slavičína, kam jazdil každý rok na dovolenku. To bolo pre nás, deti, ďaleko. Pýtali sme sa ho raz, čo ho priviedlo k karmelitánom až do Vydří. Povedal, že čítanie knihy sv. Terezičky Dějiny duše.

Pretože za vojny neboli dovolené žiadne zábavy, mládež nevedela, čo s voľným časom. I začala sa pestovať kultúra a šport. Pán preláta nacvičoval, zvlášť v zimnom čase, divadelné hry, v lete sa organizovali turnaje vo volejbale. (Na futbal nebolo ihrisko.) To sa opäť veľmi uplatnil P. Metoděj, ktorý v tejto hre vynikal. Bol oporou mužstva. Hrával pri tréningu vždy v hábite, ktorý si sundaval len pri zápase s cudzím mužstvom. I bez športového oblečenia podával výkony, ktoré boli prijímané s obdivom u mužstva i dorastu, teda vyderských chlapcov. Tiež s nami po májovej hrával na „tretieho“ a rôzne chlapčenské závody vždy vyhral, v behu ho žiadny „netrhol“. To samozrejme zvyšovalo jeho autoritu medzi ministrantmi. Ale chlapci radi pokľakli aj k jeho spovednici, mali k nemu dôveru.

Nám, trom deťom riadiacim, bol pomocníkom pri učení a písaní úloh; keď v posledných rokoch vojny boli dlhé zimné prázdniny, chodili sme raz za týždeň pre úlohy, ktoré sme museli vypracovať doma. P. Metoděj sa vyznal ako v latinčine, tak vo vyššej matematike a mnohé nám dôkladne vysvetlil, takže sme sa naučili viac než v škole.

Spomínam si tiež, ako boli s pánom prelátem rozdielni aj v bohoslužbách v kostole, P. Metoděj bol nezpevák, nemal hudobný sluch. Napriek tomu musel mať o sviatkoch spievanú omšu, pretože pán preláta dirigoval na chóre spev, často pritom aj hral. Zbor bol dedinský. Veľkú časť ho pokrývala naša rodina so všetkými spevnými hlasmi. Spev P. Metoděja bol často naozaj trapný a muselo ho to veľmi ponižovať, ale on to uniesol bez výhovoriek. Rovnako tak pri kázaní mal chvíle, keď sa zadrhol a nemohol ďalej, celý zčervenal a bol v rozpakoch, zatiaľ čo pán preláta kázal ľahko, s prednesom a na akékoľvek téma. A predsa tie kázania P. Metoděja mali ľudia radšej. Sila jeho vnútorného života nahradila, čo sa vonkajšej forme nedostávalo.

Od detských rokov som mala k P. Metodějovi absolútnu dôveru a chodila som k nemu rada k svätej spovedi, vždy vedel poradiť ako priateľ.

Maminka tiež milovala svätú Tereziu od Dieťatka Ježiša a svätého Jozefa, karmelitánska spiritualita ju veľmi priťahovala. Raz pri upratovaní oratória našla reholi pre 3. rád karmelský. Ihneď sa jej chytila, veď splňoval jej túžbu po reholnom živote. Otec súhlasil, P. Metoděj radil a taktiež ju v roku 1947 do 3. rádu prijal. Bolo to nedlho predtým, než som ja odišla k boromejkám do Prahy. Boli sme s mladším bratom na jej obláčke v kostole pred oltárom Panny Márie. Prijala meno Terezie od Dieťatka Ježiša a záväzky rádu, vtedy značne prísne, s pôstom trikrát týždenne, s opaskom, ktorý neodkládala ani v noci, s dennou modlitbou malých mariánskych hodín a svätou hodinkou zo štvrtka na piatok v kostole. Mali sme kľúč od chóru, pretože chlapci chodili tam cvičiť na varhany, prípadne aj zvoniť, takže tam mohla nezávisle chodiť. Keď ma poslali za rok z kandidatury pod Petřínom na mesiac na prázdniny, chodievala som na tieto adorácie s ňou. Úderom jedenástej hodiny prichádzal sakristiou aj P. Metoděj, kľačal si na klekátku pri oltári, stiahol kapucňu cez hlavu a bez hnutí kľačal do polnoci... Keď za mnou maminka prišla prvýkrát do Prahy, oznámila mi so zármutkom, že jej P. Metoděj prísne povedal, aby už k nemu na spoveď nechodila, ať si nájde iného spovedníka, napríklad v Dačiciach v kláštore. Tak chodievala k františkánom do Dačíc, len si lámala hlavu, čo asi P. Metodějovi spravila; nebola si ničeho vedomá. Ale keď si to tak prial, spravila to. O rok prišla radostná, že už zase môže chodiť k P. Metodějovi, že jej povedal, že to bola skúška, že predsa robila noviciát. Mohla teda aj zložiť sľuby. Kedy to presne bolo, neviem. Nakolko mohla v posledných rokoch všetko dodržiavať, tiež neviem, svätú hodinku držala doma, keď museli z Vydří odísť a kostol bol ďaleko. Zomrela v šestašesťdesiatich rokoch, bola pochovaná v karmelskom hábite a všetci traja vtedajší karmelitáni boli jej na pohrebe. Bolo to v roku 1968.

Pre rôzne udalosti nasledujúcich rokov, teda päťdesiatych a neskôr, som stratila s P. Metodějom kontakt. Po roku 1968 sme otvorili noviciát v Moravských Budějovicích. To nebolo tak ďaleko od milovanej Panny Márie Karmelskej, takže som so svojimi novickami viackrát putovala na súkromnú púť do Vydří, niekedy autom, niekedy z Bílkovho pešo. Raz to bolo pred sviatkom Panny Márie Karmelskej a k mojej veľkej radosti bol vo Vydří aj P. Metoděj. Prosila som ho, aby sestričky obliekol do svätého škapulíře. Urobil to po krásnej a bohaté prednáške o Panne Márii. Hovoril plynule a spontánne a nikto z nás nezaznamenal, že to boli celé dve hodiny. Od tej doby som mu písala k sviatkom a tešila sa na odpoveď nie síce dlhú, ale hutnú, ktorá tiež pokaždé zahŕňala láskyplnú myšlienku na Pannu Máriu.

Keď mal P. Metoděj osemdesiatku, navštívila som ho v Dobrej Vode a potešila sa, že mu zdravie ešte slúži. Keď som prišla do našej komunity na Hradište, bolo Vydří zase bližšie, takže som ho niekoľkokrát navštívila. Zaujímavé bolo, že sa rozhovor s ním vždy stočil na Pannu Máriu, čo i mne bolo milé. Obaja sme si boli vedomí, že sme skrze ňu dostali mnoho milostí. Pre mňa i jeho život bol vlastne milosť.

Až keď som bola v kláštore, uvedomovala som si spätne mnoho vecí. Medzi iným i jeho až hrdinskú vernosť reholi, kedy bol, ako sa zdalo, nechápaný svojim predstaveným a ponižovaný civilným personálom na fare. A predsa si nikdy nepostěžoval. Keď bol niekedy ponížený v našej prítomnosti, zčervenal, usmial sa a robil, ako by sa nič nestalo. Ale aj pán preláta dobre vedel o jeho cnostiach. Keď bol sám asi rok pred svojou smrťou v nemocnici v Brne, boli sme ho s bratom navštíviť. Keď nás uvidel, volal s humorom jemu vlastným: „Pozri sa na mňa! Pater Metoděj bol vážne chorý, písal som do Ríma, že asi umrie, aby pripravovali blahorečenie, a on behá zdravý, zatiaľ čo ja tu ležím.“ Bolo to povedané žartom, ale bolo v tom skryté ocenenie spolubratra.

Rozkvitla-li opäť komunita karmelitánov v Kostelném Vydří, som presvedčená, že je to odmena otcovi Metodějovi za jeho vernosť reholnému povolaniu a Panne Márii. Mám v pamäti tiché vzdechy pána preláta, kedy on, veľký optimista, vyslovoval obavy, že karmelitáni v Čechách vymrú. Preto je pre mňa – a nielen pre mňa – radosť, keď vidím v presbytériu vyderského pútnického kostola radu mladých tvárí v posvätnej šatách Panny Márie.

Nech Pán bohato otcovi Metodějovi odplatí večným životom!

ktorý si prial nebýt v modlitbách zabudnutý