Práca v lazarete v Hraniciach na Morave
(Spomienky Edity Steinovej)
(4. časť – dokončenie)
Nočná služba mi bola zvlášť milá, pretože pri nej bol človek v kontakte iba s chorými, nie s inými sestrami a ostatným personálom. Na chirurgickej stanici, kde som pracovala neskôr, bola ako pomocnica jedna viedenská sochárka, ktorá slúžila iba nočné, aby sa mohla zraneným venovať bez nepríjemných konfliktov. Ja som sa pridržiavala obvyklého poriadku a spokojila som sa so svojimi dvoma týždňami.
Človek si prirodzene vydýchol, keď ráno mohol opustiť sál vydýchaný šesťdesiatimi chorými. Najprv som potom vždy zamierila do kúpeľne na stanici. Po tejto rannej kúpeľi som sa cítila poněkud očistená od bacilov. Potom som opustila jazdiareň, vo veľkej jedálni som rýchlo zjedla svoju raňajky a ponáhľala som sa von. Zvyčajne sa našla spoločníčka na menšiu alebo väčšiu prechádzku.
Raz, keď som sa v izbe pre nočnú službu prebudila zo svojho denného spánku, našla som na posteli listy a balíček z domova. Prišla Suse Mugdanová a tiše mi sem tieto pozdravy položila, aniž by ma zobudila. Ako som bola šťastná, keď som ju potom mohla pozdraviť! Hovorili sme spolu len raz vo Vroclavi a obe sme boli zdržanlivé, takže niekde inde by sme sa iste nezoznámili moc rýchlo. Ale tu sme si boli navzájom čoskoro dôverne blízko. Ó, akým požehnaním bolo vedieť, že je tu človek takej čistoty srdca, tak ryzích myšlienok, tak nežného a hlbokého citu!
Aj pre ňu to znamenalo veľkú oporu, že ma tu našla. Sama by si tu zrejme poradila ešte horšie než ja. Suse bola smoliarka. Richard Courant, ktorý ju veľmi dobre poznal a mal rád, hovoril, že je vylúčené, aby u Suse Mugdanovej niečo prebehlo bez všetkých ťažkostí, na ktoré možno len pomyslieť. To sa ukázalo aj teraz. Bola to veľká obeť, že Suse svoje neskôr započaté štúdium po niekoľkých semestroch opäť prerušila; jej príbuzní s tým absolútne nesúhlasili. Urobila to čisto z pocitu vlasteneckej povinnosti a prirodzene očakávala, že teraz bude môcť úplne nasadiť svoje sily. Namiesto toho prišla na vtedy málo využívanú stanicu vo vyššej reálke – k sestre Susi; pomocnica bola na odlíšenie nazývaná „sestra Susanne“ – a musela sa starať o zpočiatku úplne prázdny pokoj pre dôstojníkov. Keď konečne pokoj dostal jedného obyvateľa, bol to jeden lekárnik, chorý gonorrheou. S najväčšou svedomitosťou sa Suse starala najprv o nábytok a kvety v dôstojníckom pokoji a neskôr o mladého muža s tou trápnou chorobou; (žiadnu zvláštnu starostlivosť z pohľadu sestry nepotreboval; bolo treba mu len nosiť jedlo, trochu sa s ním pobaviť a povzbudiť ho); ale napriek tomu ju skľučovalo, že nebola postavená pred väčšie úlohy. Keď neskôr prišli veľké transporty ranených, zmenilo sa to.
Veľkú starosť mala Suse o svojho vroucně milovaného brata – dvojča Albrechta, ktorý bol v poli. A potom tu bolo ešte jedno bremeno, ktoré ťažko niesla: Mugdanovi boli pôvodom Židia, ale pani Mugdanová nechala po smrti svojho muža všetky svoje deti protestantsky pokrstiť: z podivuhodnej cesty materskej starostlivosti, aby zabezpečila, že sa im lepšie bude dariť. Spoznala som ju neskôr ako láskavú a dobročinnú ženu, ktorá v žiadnom prípade nemala na mysli vonkajšie výhody pre seba samu. Suse svoje matke za toto opatrenie nikdy nedakovala, jej čistá a úprimná duša sa prechod, ktorý nevzišiel z najvnútornejšieho presvedčenia, priečil. Od doby, keď dospela, často premýšľala o tom, nemala by ten krok zvrátiť späť. Ale ako sa mohla vrátiť k židovstvu, keď jej bolo úplne cudzí? Okrem toho v škole sa jej dostalo výchovy protestantskej, a i keď nebola pozitívne veriacou, predsa získala isté kresťanské pohľady a leccos si obľúbila. V lazarete sme prirodzene niekedy museli vyslúchať prejavy antisemitizmu. Suse mi priamo závidela, že som mohla proste vystúpiť s vyznaním, že som Židovka. (Pokaždé to ostatne vzbudilo veľký podiv, pretože nikto ma za Židovku nepokladal.) Keď ona k nejakej takej poznámke mlčala, pripadala si zbabrelá; a keď chcela niečo povedať, musela uviesť podrobné vysvetlenie, ktoré odcudzovalo a nebývalo pochopené.
O všetkých týchto otázkach sme spolu hovorili v absolútnej úprimnosti a srdečnosti. Neoslovovali sme sa však: „Ty,“ po celú dobu nášho pobytu v Hraniciach. Hlúpa dôvernosť, s ktorou si ostatné sestry navzájom tykali, aniž by vnútorne mali spolu čokoľvek spoločného, nás priviedla k tomu, ponechať si „Vy“ ako znak vzájomnej úcty. Stalo sa to celkom prirodzene; nemluvili sme spolu o tom ani slovo.
Keď už som bola nejakú dobu v Hraniciach, ochorela Greta Bauerová a musela sa ísť liečiť domov. „Malá obec“ ma prosila, aby som nastúpila na jej miesto, aby im do pokoja nedali žiadny rušivý element. S veľkou radosťou som súhlasila; v pokoji pre sestry vo veľkej jazdárni som sa totiž stále cítila nanejvýš nesvoja. V dennom spolužití s novými družkami som sa spriatelila zvlášť so sestrou Alwine.
Na tyfovej stanici medzitým ubylo ťažkých prípadov. Ešte dvakrát sme museli smrti prenechať jej obeť. Raz to bol malý čašník, krehký, na pľúca chorý človek. Zomrel vo dne a Dr. Pick a všetky sestry stáli u jeho lôžka. Tu ma k sebe zavolal iný chorý. „Sestro, keby som to teraz bol ja!“ šepkal vzrušene. Hezky som mu domlouvala, ale vedela som, že ani jemu už moc nádeje nezostávalo. Bol to dvadsaťročný murár s ošklivým zápalom pohrudnice. Už dlho nemal vôbec chuť do jedla a zo svojej pacientkovej porcie si nezobral skoro nič. Raz som sa ho spýtala, či naozaj nemá chuť vôbec na nič. Povedal, že by si prial pomaranč. Bohu vďaka – pomaranče boli k dispozícii v kantíne. V oných dňoch som tiež dostala poštou balíček s čokoládou. Ponúkla som mu z neho a chutnala mu. Od tej doby som ho kŕmila pomarančmi a čokoládou. To asi spôsobilo, že bol dôverčivejší. Predtým bol totiž väčšinou mrzutý a mlčanlivý – nebolo divu pri jeho tak zlom stave. Niekoľko dní po onom prípade úmrtia sme si všimli, že aj s ním to ide ku koncu. Keď som počula, že počas noci bol v dome neklid, bola by som tam rada zašla, aby som mohla tomu ubožákovi pomôcť. Ale to sme nemohli – nočnú službu mal niekto iný. Prosil, aby k nemu zavolali Dr. Picka. Mladý lekár ochotne prišiel, aj keď nemal nočnú. Nasledujúce ráno mi ešte úplne otrasený sděloval: „Ó, sestro Edito, keby ste to bola bývala videla!“ Predviedol mi, ako ten mladý človek vložil hlavu do dlaní a kričal: „Len nie zomrieť, len nie zomrieť!“ Mrtvola bola otvorená, aby sa zistila príčina smrti. Dr. Pick zase povedal: „Keby ste to bola videla!“ V hrudnej dutine sa utvorili silné pleurálne srůsty, ktoré tlačili na orgány. Nebolo divu, že žalúdok nemohol už nič prijať!
Po nejakom čase tiež nám vzali nášho lekára do iného lazaretu. Srdečne sa s nami rozlúčil a poslal nám pre náš sál krásne kvety. Skôr než odišiel, odovzdal svoje malé kráľovstvo svojmu priateľovi Dr. Flusserovi, ktorý už predtým mal III. sál a teraz pribral aj I. „Upozorňujem ťa najmä na staničný denník. Je v bezchybnom poriadku, viedla ho sestra Edita“. Začal ho sám, ale často zabúdal zapisovať. Preto veľmi uvítal, keď som prevzala zapisovanie histórií pacientov.
Dr. Flussera som predtým poznala len od vidienia a z počutia; podľa toho som nemala dobrý dojem. Ale pri spoločnej práci som nenašla žiadny dôvod si sťažovať. Voči pacientom bol dobrý a tiež voči nám sa mu nedalo nič vytknúť.
Na tyfovej stanici pracovala "sestra Edita" tri mesiace. Pretože tam postupom času ubúdalo práce, prosila vrchnú sestru, aby ju preložila inam. Ďalej slúžila na malom operačnom sále v kadetke. Šéfom stanice bol český chirurg, veľmi schopný a svedomitý. Pracoval s nimi jeden nemecký, resp. rakúsky lekár, Dr. Scharf. Ten sa raz sestry Edity spýtal, prečo prerušila svoje filozofické štúdiá. „Vysvetlila som mu, že moji kolegovia sú všetci v poli, a že nechápem, prečo by som na tom mala byť lepšie než oni.“
Aj charakter lazaretu sa postupne zmenil. Od príchodu veľkého transportu, zahŕňajúceho tisíc zranených, nabyli tu zranení prevahu nad chorými nakažlivými chorobami. Editu ďalej preložili na barák 6, kde v dvoch sálach ležalo po 50 ľahko ranených; bola zodpovedná za jeden zo sálov. Čoskoro nato znovu prešla na I. chirurgickú stanicu, kde už vypomáhala predtým. Tu ležali najťažšie prípady. Jej šéfom sa opäť stal onen český chirurg – „pan primár“, staničným lekárom bol mladý Čech – „dobrý voči vojakom a voči nám ne práve neprívetivý. Mal však nepríjemný zvyk, že s ľuďmi hovoril česky, aniž by nám svoje príkazy preložil.“
Najťažším mesiacom bol pre ňu august roku 1915, keď sa starala o chorých s komplikovanými zlomeninami a o štyroch pacientov vyžadujúcich osobitnú starostlivosť. „Bola som celý deň na nohách, že som večer mohla sotva stáť“. Okrem toho trpela nespavosťou. „Bolo mi jasné, že je najvyšší čas, aby som si doprialá odpočinok, ktorý som dva mesiace predtým odmietla ako zbytočný. Ale rozhodnutie odísť prišlo až po veľkých vnútorných bojoch. Pri mojich úvahách hrala rolu ešte niečo iné než nervózna vyčerpanosť. Znovu sa mi často vracala myšlienka, či nie je nerozumné prerušiť na tak dlho vedeckú prácu, keď pre ošetrovateľstvo bolo k dispozícii toľko pracovných síl. Na druhej strane som zvažovala, nie je to náklonnosť egoistická. Veľmi som trpela tým, že Susi Mugdanová bola práve na dovolenke. S ňou by som bola bývala o svojich pochybnostiach mohla hovoriť… Poprosila som vrchnú sestru, aby ma k 1. IX. pustila domov. Bola hneď ochotná, nechcela mi dovolenku ani dávať na dva týždne, ale nechala na mne, či a kedy by som sa chcela vrátiť. Prosila som ju, aby ma povolala, akonáhle by pokládala moju pomoc za nutnú“.
Sestra Edita nepovažovala teda svoje rozlúčenie s Hranicami za definitívne, ale čakala, že bude povolaná späť. Dobu dovolenky využila na to, aby si urobila skúšky ako pomocná zdravotná sestra; predpokladom k tomu bola totiž polročná prax ošetrovateľky. A znovu sa začala venovať štúdiu gréčtiny. Už v októbri z nej na humanitnom gymnáziu zložila doplňovaciu skúšku, potrebnú pre štúdiá na univerzite v Göttingene.
Naspäť do Hraníc sa však už nevrátila. Namiesto toho sa – počas októbra toho roku 1915 – dozvedela, že lazaret bol zrušený. Po oslobodení Haliče od Rusov mala hranická kadetka slúžiť opäť pôvodnému účelu. Edita Steinová sa znovu ponudila k dispozícii Červenému krížu, ale nebola už k ošetrovaniu ranených a chorých povolaná.
(Edith Steins Werke VII, Editions Nauwelaerts – Louvain 1965, str. 244–262, skrátené.
Vybrala a preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.)
