Inšpirácie pre náš duchovný život
Dňa 2. apríla tohto roku sme oslávili 450. výročie narodenia svätej Márii Magdalény de’ Pazzi, florentskej karmelitky (pôvodnej nereformovanej vetvy, O.Carm.), svätice a mystičky. Týmto sme na Karmeli zároveň začali jej jubilejný rok – rok, s ktorým je spojená možnosť získať v karmelitánskych kostoloch a kaplniach plnomocné odpustky; rok, ktorý potrvá až do 25. mája 2017 (kedy si pripomenieme 410. výročie jej smrti).
Chcel by som vám priblížiť Máriin život a pritom aj jej osobné charisma, pretože v porovnaní so svojou španielskou súčasnicou – o 51 rokov staršou Teréziou z Avily – alebo v porovnaní s Teréziou z Lisieux či s Alžbetou od Trojice je relatívne málo známa.
Takisto sa chcem pokúsiť o akúsi aktualizáciu pre nás a pre náš duchovný život. Mária Magdaléna je svätica, s ktorou si človek nemusí hneď vedieť rady. Svätica, ktorú rozhodne nemožno napodobniť v tom, ako ona prežívala svoj život s Bohom. A to nielen kvôli odlišnému historickému kontextu, ale predovšetkým preto, že bola naozaj mimoriadne mysticky obdarená. My svoj život viery prežívame zvyčajne inak. Určite však platí, že aj keď nie všetci kresťania (a ani nie všetci svätci, spomeňme napríklad Teréziu z Lisieux) sú povolaní k tomu stať sa mystikmi, tak každý, kto chce, môže čerpať z predchádzajúcej skúsenosti mystikov, aby ňou oživoval a prehlboval svoju vieru. V tomto zmysle nie je žiadny autentický mystik mystikom sám pre seba, ale pre druhých.
Pôvod
Mária Magdaléna sa narodila 2. apríla roku 1566 vo Florencii rodičom Márii a Kamilo a pri krste dostala meno Katarína. Florentský rod de’ Pazzi patril v meste k najstarším a najváženejším. Rodičia boli nielen veľmi zbožní, ale aj nábožne vzdelaní ľudia, o rodinu duchovne sa starali florentskí jezuiti. V tomto prostredí si malá Katarína prirodzene osvojuje citlivosť pre náboženské a duchovné veci: „Mami, ty voníš Ježišom!“ hovorila mamičke, ktorá sa vracala od svätého prijímania. Od deviatich rokov (poučená rodiným spovedníkom) praktikuje rozjímavú modlitbu, v desiatich (o slávnosti Zvestovania Pána roku 1576) prvýkrát pristupuje k svätému prijímaniu a o tri týždne neskôr (na Zelený štvrtok) skládá – na celý život – sľub panenstva. Keď sa ako dvanásťročná rozjíma nad Atanáziovým vyznaním viery (významné miesto tu zaujíma pravda o Najsvätejšej Trojici), prežíva v maminčinej prítomnosti prvú extázu. Ďalšia, veľmi silná extáza prichádza o dva roky neskôr na slávnosti Nanebovstúpenia Pána. V tom čase Katarína pobýva v kláštore maltézskych sestier, kam ju rodičia poslali na vychovanie a kde sa o ňu stará jej teta-rehoľníčka. Aj keď v tomto dome pravdepodobne pokulhával spoločný život i samotné dodržiavanie rehole, dozrieva v Kataríne túžba i povolanie stať sa tiež rehoľníčkou. Zvažuje vstup k florentským dominikánkam alebo kapucínkam, ktoré ju oslovili prísnou klauzúrou a chudobou. Nakoniec však volí karmelitánsky kláštor Panny Márie Anjelskej (Santa Maria degli Angeli), kde sa kládol veľký dôraz na spoločný život a hlavne, hlavne tu mali sestry privilegium prijímať eucharistiu každý deň. Sem teda – už, či len, šestnáťročná – vstupuje 27. novembra roku 1582 a 30. januára roku 1583 prijíma rehoľní oděv a meno Mária Magdaléna.
V kláštore
O Máriiných veľkých vnútorných zrelosti, s ktorou do kláštora vstupuje, výrečne svedčí jej vzťah k modlitbe. V dobe, keď žila u maltézských sestier, rozjímala minimálne dve hodiny denne, často sa však jej rozjímanie predlžovalo aj na dvojnásobok. V kláštore karmelitek naproti tomu bolo pre rozjímavú modlitbu vyčlenených len 20–30 minút ráno a 15 minút večer, a to ako tiché doznievanie liturgie (svätej omše, breviára). Keď sa ešte pred obláčkou pýtali, či tým nebude trpieť, odpovedala: „Myslím, že všetky činnosti, ktoré sa v ráde vykonávajú, sú neustálou modlitbou, pretože sú všetky vykonávané z poslušnosti.“ Vidíme, že modlitba – aj tá dlhá, štvoročná – pre ňu nebola záležitosťou len náklonnosti, ale predovšetkým poslušnosti. A to isté určite platí aj pre našu modlitbu: našou úlohou nie je modlit sa dlhšie, ani modlit sa krátko, ale modlit sa v poslušnosti, modlit sa tak, ako nás Duch k modlitbe vedie.
Noviciát Mária prežíva s ďalšou spolusestrou, ktorá ho začala o tri mesiace neskôr. Aby mohli skladať sľuby spoločne, rozhodne po roku matka predstavená, že sa termín Máriiných sľubov o tri mesiace posunie. Mária toto rozhodnutie prijala, avšak predpovedala, že aj tak bude skladať sľuby sama. A to sa aj naplnilo. Začiatkom marca 1584 vážne onemocnela. Kašľanie krvi a úporné bolesti na hrudi boli sprevádzané vysokými horúčkami. Aj keď sa o ňu otec – so súhlasom prevorky – dopustil zavolať k dcére štyri najväčšie florentské lekárske kapacity, choroba sa rýchlo zhoršovala. V obavách o jej život jej bolo dovolené zložiť sľuby skôr, 27. mája roku 1584, na nemocničnom lôžku, na ktorom ju preniesli pred oltár Panny Márie.
Mystický život
„Sestra smrť“ sa však nedostavila, zato začalo pre Máriu Magdalénu dňom sľubov štyridsaťdňové obdobie intenzívnych extáz. Každý deň po svätom prijímaní upadala na dve až tri hodiny do vytrženia. Zakúšala zjednotenie s Bohom, mala vízie, Pán k nej prehováral. Symbolicky prežila výmenu svojho a Ježišovho srdca, obdržala neviditeľné stigmy. Zpovedník nariadil sestrám, aby všetky tieto prejavy zapisovali. Najprv kvôli rozlíšeniu, neskôr, keď nadobudol presvedčenie, že ide o autentické milosti, aby toto bohatstvo zostalo zachované. Mária často hovorila o složitých teologických otázkach, o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Tá, ktorá mala problém v chóre správne recitovať latinský breviár, pri extázach niekedy hovorila jazykom cirkvi – plynule a bezchybne.
Máriine extázy sa odohrávali veľmi rozmanitými spôsobmi. Niekedy pri nich strnula a stuhla a zostala nehybná, inokedy vyzerala, akoby spala. Jej tvár odrážala tému extatického prežitku, zrkadlila zakúšanú krásu či utrpenie. Raz v zime prežila extázu tohto druhu pri máčaní prádla. Sestry museli najprv horúcou vodou rozpustiť ľad, aby ju – zamrznutú do nádob – vyprostili.
Jindy v extatickom vytržení tancovala, behala po kláštore a volala: „Láska, Láska, milujte Lásku ... Láska nie je milovaná“. Pri tom aj v miestach, kde sa normálne spomalí – v úzkych klikatých chodbičkách či na schodoch – sa pohybovala neobyčajne hbitě a ľahko. Keď potom hovorí o Duchu svätom a hovorí o Ňom: „nehybný, i sám pohyb...“, nemôže hovoriť zo špekulácie, ale z skúsenosti.
O sviatku Márie Magdalény de’ Pazzi sa v karmelitánskej liturgii číta evanjelium o Márii sediacej pri Ježišových nohách a Marte, ktorá sa stará (Lk 10,38–42). V Márii Magdaléně sa obidve sestry nezriedka prelnuli. Niekedy pri extáze neustávala v práci, bežným spôsobom pokračovala, a predsa boli pracovné výsledky lepšie ako za „normálnych“ okolností. Spolusestry ju tiež všelijako skúšali: zaväzovali jej oči alebo zhasínali svetlo, aby sa presvedčili, či si pri práci v extáze nepomáha prirodzeným zrakom. A prekvapené zistili, že Mária – nevyrušená a nevyrušiteľná – pokračuje v maľovaní, vyšívaní či inej ručnej práci. Jediným podnetom, na ktorý v extázach reagovala, bol hlas predstavených. Keď jej nariadili, aby sa vrátila, okamžite uposlúchla.
Vrcholem mystického obdarovania Márie Magdalény bol svätodušný oktáv roku 1585, kedy od svätodušnej vigílie 8. júna po osem dní zotrvávala v extáze vo dne v noci, okrem asi dvoch hodín denne, počas ktorých sa modlila breviár a niečo málo jedla. V týchto dňoch, vždy okolo „tercie“ (9. hodiny), prežívala rôznymi spôsobmi a v rôznych variáciách vylitie Ducha svätého, preto o Ňom môže hovoriť zo skúsenosti: „A tento Duch, rozdávateľ bohatstva uloženého v srdci Otca (...) preniká do duše s takou jemnosťou, že nebýva ani pozorovaný... a že len málo ľudí rozlíši jeho skutočnú veľkosť... Mocne i ľahko prúdi Duch do všetkých miest, ktoré sú hotové a pripravené ho prijať. Každé ucho rozeznieva svojím opätovným slovom i svojim najhlbším mlčaním. Nehybný, i sám pohyb, príbojom lásky všetko preniká.“
Bezprostredne po týchto šťastných dňoch „na hore Tábor“ Márii nastáva obdobie ťažkého utrpenia, obdobie, ktoré ona sama nazýva – podľa rozprávania z knihy proroka Daniela – „v jame levovej“. I teraz prežíva Mária extázy, ale nie sú už pre ňu prameňom duchovnej útěchy. Jej údelom propříště budú ťažké pokušenia k nevere, k zúfalstvu, k opusteniu rehoľného stavu, vyprahlosť, utrpenie fyzické (nevysvetliteľné choroby) i duchovné. Prenasledujú ju pocity zavrhnutia, pokušenia vziať si život. „Ó, môj Bože, kde je slnko Tvojej milosti? Zdá sa, že pre mňa zaniklo. Tvoja dobrotivosť a láska sa mi úplne vzdialily. Som opustená ako telo bez končatín, ktoré si nedokáže pomôcť. Som ako uschnutý strom... Nie som nič iba priepast zloby. Som vinná na všetkom zlom a na všetkých hriechoch, ktoré boli proti Bohu spáchané, takže mnohokrát nedokážem pochopiť, ako ma Ježiš a ľudia môžu na zemi strpieť.“
Ježiš Máriu na toto obdobie pripravoval vopred, povedal jej, že „s Ňou zaobchádza ako matka, ktorá kŕmi svoje dieťa z vlastných prsníkov; a keď ho neskôr odstaví, neznamená to, že prestalo byť jej dieťaťom a že už ho nemiluje; práve naopak, dieťa teraz môže konať samostatne!“
Po roku ťažkých skúšok je Mária pozvaná k dielu obnovy cirkvi, ktorá sa snaží uviesť do života reformy vzešlé z tridentského koncilu. K konkrétnym krokom burcuje pápeža Sixta V. i kardinály kurie, keď im v lete roku 1586 diktuje vo vytržení svoje listy. Florentského arcibiskupa Alexandra Medicejského vyzvala, aby ju navštívil. Mimo iného mu predpovedala (podobne ako Filip Neri), že sa stane na kratičký čas pápežom (čo sa skutočne naplnilo – zostal vo funkcii iba 26 dní). Alexander po návšteve vyhlásil: „Táto dcéra naozaj hovorila v osobe Ducha svätého“.
O Letniciach roku 1590 sa jej „jama lvová“ mení opäť na pokojné roky. Mária slúži ako sakristánka a podieľa sa na formácii mladších sestier. O päť rokov neskôr (roku 1595) si vyprošuje od Ježiša „nahé utrpenie“, také, aké On zakúšal na kríži. Chce sa Mu podobať vo všetkom. Napriek tomu aj nasledujúce roky plynú bez výrazných, dramatických skúšok. V roku 1598 je Mária ustanovená novicmistrinou. Vďaka novickám, ktoré horlivo zapisujú jej extázy, ale aj úvahy, rady a poučenia, sa nám dochovalo celých sedem zväzkov jej výpovedí. Roku 1604 sa Mária stáva podpřevorkou a predstavenou junioriek, ale tieto funkcie – stižená tuberkulózou – už prakticky nevykonáva. V júli roku 1604 zažíva poslednú extázu a pomaly vstupuje do trojročného obdobia utrpenia, ktoré si od Pána vyprošovala. Nadprirodzené prežitky ustávajú, Mária stráca aj prirodzenú schopnosť meditovať. Tuberkulóza napadne jej kosti a vyvoláva nesnesiteľné bolesti hlavy a zubov.
Smrť
25. mája roku 1607 Mária umiera. Jejho spovedníka zastihne správa o Máriin príbehu, presne keď slúži svätú omšu. Vzkazuje jej preto, aby počkala, kým jej bude môcť po skončení svätej omše priniesť sväté prijímanie. Mária na to odpovedá „Benedictus Deus“ (v zmysle „Bohu vďaka!“) a umiera poslušne až pol hodiny po tom, čo od nej spovedník odišiel.
Zhrnutie a aktualizácia
Keby sme mali osobnosť Márie Magdalény de’ Pazzi stručne charakterizovať, najvýstižnejšie by sme ju asi nazvali „mystičkou“; alebo – presnejšie – „autentickou kresťanskou mystičkou“, pretože to, čo zakúšala, čo spoznávala a o čom vypovedala, to cirkev rozlišila ako „mimoriadny spôsob prežívania“ tajomstva vykúpenia, ako ho chápe, prijíma a verí katolícka cirkev.
Mária Magdaléna akoby „prežívala všetkými zmyslami“ (vonkajšími i vnútornými) to, čo my sa dotýkame vierou. Tieto prežitky neprichádzali len „tu a tam“, sporadicky. Prichádzali veľmi často a trvali dlho. Hovorilo sa o nej, že: „väčšiu dobu pozemskej púte strávila... mimo zeme“, čo je asi prehnané, ale výstižne to vypovedá o tom, že aj medzi mysticky obdarenými ľuďmi akýmkoľvek spôsobom vyčnieva.
K čomu je to dobré, keď sú niektorí ľudia mysticky obdarení? Prečo sa takéto veci vôbec dejú? Tak sa pokojne môže pýtať racionálne uvažujúci človek a kresťan našej doby! Keď si kladiem podobné otázky, napadá ma niekoľko – iste nie odpovedí – (skôr) nasmerovaní.
Najprv je potrebné povedať, že Mária Magdaléna bola „dieťaťom svojej doby“. Jej doba počítala s podobnými prežitkami u ľudí, ktorí sa oddali Bohu a v ktorých Boh našiel zalíbenie. Ba čo viac: takéto prežitia pokladala za potvrdenie ich osobnej svätosti (ak boli rozlíšené ako autentické) a rovnako za potvrdenie pravosti ich poslania.
V tomto ohľade je sympatické, ako sa Boh prispôsobuje človeku každej doby a kultúry. To vidíme už na stránkach Písma! Aby Letnice mohli byť apoštolmi zaznamenané ako jeden z vrcholov Ježišovho vykupiteľského diela, nestačilo, aby na nich Pán po zmŕtvychvstaní dýchal a tak im predal Ducha svätého, bola nutná starozákonná epifánia so všetkými „sprievodnými efektmi“, ako to čítame vo Skutkoch apoštolov (Sk 2,1–13).
Nepochybne sa Pán prispôsobuje aj nám dnes! Každodenne hľadá spôsob, ako nás osloviť, aby sme mohli porozumieť a prehliadnuť, že je to On, kto s nami hovorí, kto nás sprevádza, kto nad nami bdí.
Pokiaľ ide o mystický život Márie Magdalény de’ Pazzi, možno najvýstižnejšou odpoveďou na každé „prečo?“ by mohlo byť Ježišovo: „Áno, Otče, tak sa Ti zapáčilo“ (por. Mt 11,26). Bohu sa zapáčilo viesť Máriu touto cestou, a preto bol pre ňu právě mystický život „šitý na míru“. Bol výrazom osobnej, jedinečnej, zároveň až márnotratne sa zdieľajúcej Božej lásky k nej.
S ohľadom na poslanie, ktoré jej Boh zveril pre nás, išlo o „mieru vrchovatú, natriasanú“, o „kalich prekypujúci hojnosťou“, pretože táto pretekajúca LÁSKA nemala ostať ukrytá v Máriinom srdci, nemala ostať tajomstvom medzi ňou a jej Bohom/Ženíchom, ale vďaka zaznamenaným svedectvám mala byť odhalená, takmer „obnažená“ aj pred nami.
Mária Magdaléna nežila svoj (rehoľný) život pre seba. Nežila ho ani len pre konvent florentských karmelitiek. Žila ho pre cirkev. Žila ho špeciálne pre cirkev svojej doby – hovorili sme o listoch, v ktorých burcovala k obnove všetkých stavov v vtedajšej cirkvi. Žila (a žije!) ho aj pre našu súčasnú cirkev, svedčia o tom vyhlásenie jubilejného roka pri príležitosti 450. výročia jej narodenia! Jej modlitby, utrpenia a skúšky, ktoré za cirkev obetovala, keď žila na zemi, rovnako ako jej modlitby, prímluvy a klaňanie premenené a zosílené vstupom do Božieho kráľovstva patria do kategórie „ovoce, ktoré zostáva“ (por. Ján 15,16).
To isté platí aj o Máriiných mystických skúsenostiach: aj ony zostávajú živé a môžu občerstviť a osviežiť náš život viery; môžu pomôcť prehlbiť a zdôverniť môj osobný vzťah s Bohom.
Áno, Máriin mystický život nám predovšetkým SVEDČÍ O DÔVERNOSTI LÁSKY, s ktorou Boh pristupuje aj k nám; o dôvernosti lásky, ku ktorej zve aj nás – iste každého inak, veď láska má mnoho podôb –, ale bez výnimky každého. „Už vás nenazývam služobníkmi, ale nazval som vás priateľmi“ – hovorí Ježiš (srv. Ján 15,15). Biblická „Pieseň piesní“ nie je vyhradená len pre určité typy kresťanov, dôverná láska je údelom všetkých obyvateľov Božieho kráľovstva, bude údelom aj naším, bude mojím osobným údelom.
Záver
Na záver mi dovoľte ocitovať sympatický text práve o dôvernosti lásky medzi medzi Ježišom a Máriou Magdalénou; lásky, ktorá sa vyjadruje aj vzájomným „škádlením“; lásky, ktorá je smelá a ktorá smie byť smelá, dokonca netrpezlivá, pretože jej jediným cieľom je viac milovať:
Hneď ako som pristúpila k svätému prijímaniu, uvidela som Ježiša. Prekvital láskou a vyzeral, že má chuť ma škádlit. Zapredol sa so mnou zamilovaný rozhovor a prehovoril ku mne prv, mierne: „Volal som ťa – a neodpovedala si mi“.
Bránila som sa: „Hľadala som ťa a nenašla.“
Znovu mi povedal: „Volal som ťa, moja holubičko, a ty si mi neodpovedala.“
A ja odvetila: „Hľadala som ťa, môj Najmilší. Túžila som po tebe, môj Najmilší. Milovala som ťa, má Lásko. Hľadala som ťa, naozaj hľadala, môj Najmilší, ale nenašla.“
Ale Ježiš, Láska, Ten, ktorého vždy nazývam Láskou, s dôrazom opakoval: „Kdepak, má nevesto, to ja ťa tak usilovne volal a ty si mi neodpovedala!“
Ja sa však nedala: „To ja ťa tak usilovne hľadala a ty si sa mi vôbec nedal nájsť, môj milý!“
Ježiš, Láska, vyhlásil: „A vieš ty, prečo si ma nenašla? Pretože si nehľadala dostatočne vytrvale.“
Namietla som: „A vieš, Lásko, prečo som ti neodpovedala? Pretože si nevolal dosť nahlas, aby som ťa zaslechla.“
Ježiš, Láska, naliehal: „Hľadaj ma bez ustania, nevesto moja, a nájdeš ma.“
Ja na to: „Krič poriadne a uslyším ťa.“
Tu zvolal Ježiš, Láska: „Je rad na tebe, na tebe, aby si ma hľadala!“
A ja, už netrpezlivá láskou, som vyhŕkla: „Počkaj, Lásko, vieš predsa, že si povedal, že kto má viac, má viac dávať. A pretože máš viac ako ja, musíš dávať ty. Dobre vieš, že si mocnejší, bohatší a silnejší ako ja, a vieš tiež, že miluješ viac ako ja. Hovoríš o sebe, že si Pravda; lenže ak si takto hovoril, Lásko, hovoril si pravdu, a ak je to naozaj tak, je rad na tebe, na tebe, Lásko, pretože si mocnejší a silnejší ako ja. Volaj ma tak hlasno, aby som počula tvoj hlas!“
A on hneď začal hovoriť: „Poď, poď, moja holubičko, má nádherná, poď.“ A celú mňa zjednotil so sebou a takto vzájomne spojení sme si spolu sladko povídali – ako dôverní priatelia – ale nedokázala by som z toho odovzdať ani to najmenšie. A keď som spočívala vo spojení s ním, šťastne som vydýchla: Teraz som ťa našla, má Lásko, teraz som tak spokojná, že som zjednotená s tebou, Lásko!!!
(Prepis prednášky P. Norberta Žušky, O.Carm.,
ktorá zaznela na celostátnom stretnutí terciárov Karmelu
v júni 2016 v Kostelnom Vydří; redakčne upravené)
