Keď čítam v evanjeliu, že Mária „ponáhľala sa do jedného judského mesta v horách“, aby preukázala službu lásky svojej príbuznej Alžbete, vidím ju kráčať tak krásne, pokojne a dôstojne, tak zamyslene vo vnútri so Slovom Božím. Jej modlitba bola vždy v súlade s modlitbou Jeho: „Hľa, tu som!“ Kto? „Služobnica Pánova“, posledná z jeho stvorení: ona, jeho Matka! Bola tak pravdivá vo svojej pokore, lebo zotrvávala v zabudnutí na seba, nevedomosti o sebe a oslobodení od seba samej, takže mohla zaspievať: „Veľké veci mi učinil ten, ktorý je mocný … od tejto chvíle ma budú blahoslaví všetky pokolenia.“
(Alžbeta z Trojice, Posledné ústranie 40)
