Eliáš je prorok žijící v samotě, který uchovává žízeň po jediném Bohu a žije v Jeho prítomnosti. Je človekom kontemplace, uchváteným žhoucim zanícením pre Božiu suverenitu, ktorého „slovo plálo ako pochodeň“ (Sir 48,1). Je mystikom, ktorý sa po dlhé a náročnej ceste učí čítať nové znamenia prítomnosti Božej. Je prorokom, ktorý zasahuje do života ľudu a vedie ľudí v boji proti falošným modlám späť k vernosti zmluve s jediným Bohom. Je prorokom solidarizujúcim sa s chudobnými a opomíjanými a bráni tých, ktorí trpia násilím a nespravodlivosťou. (Konstitúcie 1995, čl. 26)
Od vzniku Rádu v ňom karmelitáni nachádzajú inšpiráciu, jeho vplyv je prítomný v celých dejinách Rádu, takže ho zaslúžene pokladajú za svojho duchovného zakladateľa.
V čase krížových výprav sa niekoľko križiakov, priťahovaných krásou Karmelu, jeho geografickou polohou a takisto jeho spojením so menom proroka Eliáša, uchýlilo na horu Karmel. Jacques de Vitry, v rokoch 1216–1228 biskup v Akkone, spätne vylíčil duchovné znovuzrodenie Svätej zeme po krížových výpravách v 11. a 12. storočí:
Pútnici oddaní Bohu a zbožní ľudia prúdili do Svätej zeme z rôznych častí sveta... Niektorí svätí muži sa však zriekli sveta, pretože boli v nútorné puzení citmi lásky a svätými túžbami a planuli duchovnou horlivosťou; zvolili si miesta k pobyt, ktoré viac vyhovovali ich zámeru a zbožným túžbam. ... Iní, podľa príkladu a v nasledovaní svätého pustovníka proroka Eliáša, viedli pustovnícky život na hore Karmel, zvlášť v tej časti, ktorá leží nad mestom Porphyria, ktoré sa dnes nazýva Haifa, blízko pramena, ktorý sa nazýva Eliášov prameň, nedaleko kláštora blahoslavenej panny Markéty. Vo svojich skromných celách, podobných včelím úľom, ako včely Pánie vyrábali med duchovných sladkostí.
Niekedy medzi rokmi 1206 a 1214 prijala skupina latinských pustovníkov, ktorá žila „pri prameni na hore Karmel“, z rúk Alberta, patriarchy jeruzalemského (1), „pravidlá pre život“, ktoré potom roku 1226 potvrdil pápež Honorius III. Nie je isté, či na Karmel tieto pustovníky priviedla úcta k proroku Eliášovi (2). Rímsky poriadok nehovorí, že karmelitánsky spôsob života je inšpirovaný Eliášom. Ani neskôr, v spise „Ohnivý šíp“, ktorý sapsal v roku 1271 generálny prior Nicolaus Gallus v nádeji privedenia karmelitánov späť k čistému pustovníckemu životu, nie je spomínaný príklad tohto veľkého starozákonného pustovníka. Pravdepodobnejšie je, že prostá skutočnosť, že prvý kláštor sa nachádzal na hore Karmel, a neskôr vzpomienka na tento fakt prispeli k zrodu a rozvoju úcty týchto pustovníkov k sv. Eliášovi. Až v priebehu dejín sa téma „Eliáš“ stala integrujúcou časťou karmelitánskej spirituality (3). Isté narážky na legendy o pustovníckom živote, ktorý na Karmelu pretrvával od doby proroka Eliáša až do dôb krížových výprav, nájdeme v prvom oddiele konštitúcií z generálnej kapituly v Londýne v roku 1281:
Vyhlasujeme a prisaháme, že bezpochyby od času, keď na hore Karmel žili vo zbožnosti proroci Eliáš a Elizeus, svätí otcovia ako Starého, tak Nového zákona, ktoré prilákala do samoty tejto hory kontemplacie nebeských dobier, tam viedli pri Eliášovom prameni vo svätom pokání a bez prerušenia plodne povznášajúci život. Boli to ich nasledovníci, ktorých Albert, patriarcha jeruzalemský, za časov Inocencija III. spojil v jedno spoločenstvo tým, že im dal Rímsky poriadok, ktorý Inocencov nástupca pápež Honorius a mnohí ďalší pápeži po ňom svojimi prípismi s úctou potvrdili, a tak schválili tento rád. Tým, že v tejto Rímskej poriadke skládame sľuby, slúžime my, ich nasledovníci, Pánu v rôznych častiach sveta až do dnešného dňa.
Tu môžeme ešte vnímať rozdiel medzi prvými pustovníkmi z doby Starého a Nového zákona a ich nasledovníkmi v čase pápeža Inocencia III. V prvom oddiele konštitúcií z roku 1324 však sú títo nasledovníci situovaní už do doby Ježiša Krista. To preto, aby sa podporila myšlienka o neprerušenej posloupnosti existencie karmelitánskeho rádu už od doby proroka Eliáša. Toto presvedčenie povedie k smutným sporom medzi karmelitánmi a jezuitou Danielom van Papenbroeckem (4). Medzitým sa postava proroka Eliáša stáva stále významnejšou pre spiritualitu Rádu; v 15. storočí napísal karmelitán Thomas Netter z Waldenu bez ďalšieho upresnenia: „Naša profesia nás vyzýva, aby sme boli ako on.“
Zdá sa, že tým, kto ako prvý zjednotil mariánsku úctu s pamiatkou proroka Eliáša, bol John Baconthorpe († asi 1348), ktorý píše:
Podľa výrokov prorokov sa usadili mnísi na Karmelu hlavne kvôli tomu, aby uctievali Blahoslavenú Máriu... A pretože je Mária uctievána a velebená Karmelom, je tiež správne, aby sa na Karmelu, jej zasvätenom, mohli stretnúť karmelitáni, ktorí ju uctievajú zvláštnym spôsobom. Tak tomu bolo v minulosti, ako dokazujú udalosti, predpovedané v proroctve. Takisto Saul vybudoval svoj triumfálny oblúk na znak víťazstva na Karmeli, zasvätenom blahoslavenej Márii (1 Sam 15,12); na Karmeli priniesol Eliáš obetu (1 Král 18,23) a Achab po tejto obete pochopil, kto je Boh; na Karmeli sa usadil Elizeus (2 Král 4,25). Tak mali Karmelu vzťah proroci a králi, ktorí svojimi činmi uctievali „Pani miesta“, blahoslavenú Máriu.
Aby úcta k Panne Márii na jej Karmelu nepřetržite pokračovala, vznikol reholný rád karmelský. Úcta, ktorú môžeme nájsť na miestach, kde žili a zemreli svätí, má svoj pôvod vo vnímavosti pre Božie vedenie... Ale hoci všetci, ktorí mali byť vykúpení, uctievali už v dobe prorokov, podľa myšlienky sv. Augustína v dopise 29, Syna blahoslavenej Márii, ktorý mal prísť, predsa otcovia Karmelu v dobe Eliáša a Elizea, keď uctievali Mesiáša, dali súčasne počiatok svojej reholi na Karmelu blahoslavenej Panny Márie. Toto sa pripomína vo starobylých dejinách rádu.
Najúplnejšiu formu tejto eliášskej a prorockej spirituality nájdeme v „Knihe prvých mníchov“ zo 14. storočia. Tento spis bol pravdepodobne redigovaný katalánskym provinciálom Felipom Ribotom medzi rokmi 1380 a 1390. Ribot tu predkladá dejiny Rádu od Eliáša po presídlenie do Európy. Aby svojmu rozprávaniu dodal vierohodnosti, datuje tento spis do ranného piateho storočia. Výslovne sa v tejto knihe naväzuje na tradíciu otcov púšte:
Prorok Eliáš je nahlížený ako zakladateľ mníšstva. S ním začína táto prastará inštitúcia. On bol predsa ten, kto ako prvý z túžby po väčšej dokonalosti odišiel ďaleko od miest, aby sa celkom oddal kontemplacii božského. Oprostil sa od všetkého pozemského a svetského. Vedený a puzen Duchom svätým začal viesť prorocký a pustovnícky život.
V obláčku vystupujúcom nad more (1 Kr 18,44) rozlíšil prorok podľa Knihy prvých mníchov symbol Mariinho panenstva, ktorý chcú karmelitáni horlivo napodobňovať – tento obraz je prevzatý i do súčasnej liturgie slávnosti Panny Márie Karmelskej.
Skutočne významnou postavou sa stal Eliáš v živote Edith Stein. Dotýkal sa totiž veľmi citlivého miesta – jej židovskej identity. Vo vzťahu k Eliášovi Edith mimo iné píše:
Tým, že som sa stala katoličkou, som sa po prvýkrát v živote cítila ako skutočná Židovka.“
„Proroka Eliáša uctievame ako svojho vodcu a otca. Niektorí ľudia to však považujú iba za ‚legendu‘, ktorá nemá valného významu. My, kto žijeme na Karmelu a každý deň sa k nášmu svätému otcovi Eliášovi modlíme, vieme, že Eliáš nie je nejakou bájnou postavou z dávnej minulosti. Jeho duch medzi nami aktívne jedná vo živé tradícii a určuje náš spôsob života.
Súčasné chápanie „nasledovania“ proroka Eliáša vyjadrujú Konštitúcie Rádu z roku 1995 v článku 26:
Od Eliáša sa karmelitán učí byť človekom púšte, nerozdeleného srdca, stojacím celkom pred Bohom, úplne oddaným službe Bohu, človekom, ktorý si bez kompromisov zvolil Boha a planie zanícením pre Boha. Ako Eliáš, aj karmelitán verí v Boha, necháva sa viesť Duchom a Božím slovom, prijatým do hĺbky vlastného srdca, aby dosvedčoval Božiu prítomnosť vo svete – tým, že dovolí, aby Boh bol v jeho živote skutočne Bohom. A konečne vidí karmelitán v Eliášovi, spojenom s hlúčikom jeho prorockých učeníkov, vzor bratstva žitého v komunite, a učí sa spolu s ním byť prostredníkom Božej nehy voči núdznym a pokorným.
(1) Albert z Vercelli († 1214), latinský patriarcha pre Svätu zem sídliaci v Akkone, od roku 1504 uctívaný v Ráde ako svätý.
(2) Eliáš mal ničméně pre križiakov nepřehlédnutelné bojovné rysy, ktoré – zvlášť na pozadí predstáv o vazalskej službe Kristu – mohli osloviť: vzoprel sa Baalovmu kultu podporovanému kráľovnou Jezábel, oznámil kráľovi Achabovi Hospodinovu pomstu za neprávom prebraté Nábotovo vinice, priviedol izraelský ľud späť k viere v Hospodina. A takisto túžba po prorokovej skúsenosti s Bohom, po stretnutí v „tichu nežného, jemného vánku“ pritiahla na horu Karmel početných pustovníkov už v raných storočiach kresťanskej éry: z byzantskej doby máme svedectvo o kláštore grécky mníchov, ktorý bol zasvätený sv. Markétě z Antiochie, ktorej sviatok – 20. júl – sa kryje so sviatkom proroka Eliáša.
(3) Vlastná slávnosť proroka Eliáša je v liturgii doložená až v „Missale Carmelitarum“ z roku 1551.
(4) Juž od prvopočiatkov Rádu sú odkazy na proroka Eliáša, „zakladateľa“, nesené nutnosťou obhajoby samotnej existencie Rádu. IV. lateránsky koncil zakázal roku 1215 (teda pouhý rok po smrti Alberta z Vercelli, autora Rímskeho poriadku) zakladanie nových rádov. Bratia síce obdržali určité schválenie od pápežov Honória III. (1226), Gregora IX. (1229) a Inocencia IV. (1245), definitívne potvrdenie svojej Rímskeho poriadku sa však dočkali až roku 1247. Františkáni a dominikaní, ktorí v nově príchozích karmelitánoch snáď mohli vidieť neželanú konkurenciu, mali svoje všetkým známé zakladateľov (František † 1226, Dominik † 1221).
Presvedčenie o Eliášovi akožto „zakladateľovi“ karmelitánov je v 17. storočí spochybňované jezuitou Danielom van Papenbroeckem. Karmelitáni napriek tomu umínene trvajú na svojom. Keď hrozí eskalácia sporu, zakáže roku 1696 pápež Inocenc XII. jezuitom a karmelitánom písať proti sebe a o dva roky neskôr dokonca nariaďuje ohľadom pôvodu karmelitánov mlčanie.
Na začiatku 20. storočia sa aj karmelitáni oficiálne distancujú od Eliáša ako svojho historického zakladateľa, jeho osobnosti ako vzoru, príkladu a prameňa inšpirácie sa ale samozrejme držia nadále.
(Z rôznych prameňov spracoval: Norbert Žuška, O.Carm., redakčne upravené)
Někteří poutníci, kteří přišli ze Západu do Svaté země, si zvolili horu Karmel jako místo, kde mohli žít jako poustevníci v komunitě. Usadili se u pramene, nazývaného »Eliášův pramen« (1), a takto navázali na dlouhou místní mnišskou a poustevnickou tradici.
