P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Od začiatku obnovy života tretieho rádu u nás po roku 1990 sa snažíme o to, aby účasť v tretom ráde terciára nevytrhávala zo spoločenstva miestnej cirkvi a neodvádzala od zapojenia sa vo farnosti, od sounáležitosti s diecézou. Téma, ktorú by som nám chcel teraz predložiť, stojí hezky v priesečíku dvojitého zamerania: prípravy na jubileum príchodu sv. Cyrila a Metoděja k našim predkom, s ktorou je spojený „rok krstu“, a zároveň trvalého upínania pozornosti nás karmelitánov na postavu proroka Eliáša, dôležitý zdroj našej duchovnej inšpirácie. Hlavným vodítkom, ktorého sa pridržíme, nám bude kniha Bibel und Liturgie, ktorej autorom je Jean Danielou a ktorá vyšla v Mníchove v roku 1963 (presnejšie povedané jedna jej kapitola).
Ale začnime trochu z diaľky...
Jadro kresťanskej viery a krst ako jej potvrdenie
Základem našej kresťanskej viery je udalosť Ježišovho vzkriesenia ako vyvrcholenie celého jeho života. Prijatím krstu potvrdzujeme svoju vieru v Ježiša ako Božieho Syna, ako Spasiteľa – Krista. Kresťan neusiluje o to, aby sa páčil Bohu zachovávaním Mojžišovho zákona, ale mať účasť na Kristovej smrti a vzkriesení, na Kristovom živote. Ako? Vierou, láskou v Duchu svätom. Účasťou na spoločenstve cirkvi, spojením s Kristom a cirkvou skrze eucharistiu a sviatosti vôbec. A tiež účasťou na blahoslavenstve tých, „kto počujú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28).
Bol pritom potrebný, aby kresťanská cirkev prevzala Starý zákon?
Takto je otázka položená príliš filozoficky, isté je, že historicky sa to stalo. Sám Ježiš Písmo Starého zákona ctil, hovorí o ňom, že: „Písmo nemôže byť zrušené“ (Ján 10,35). A tak aj keď základný význam pre vieru cirkvi má Ježišov život, smrť a vzkriesenie, predsa fakticky nebolo mysliteľné Písmo Starého zákona proste odložiť. Prvotná cirkev ho naopak použila vo svojej katechéze, ba predstavovalo pre ňu veľký prínos. Starý zákon jej poskytol pojmy a výrazy pre vystihnutie a prehlbovanie chápania obsahu novozákonného Zjavenia. Celá náboženská skúsenosť a duchovný i morálny život kresťanov (hoci väčšinou konvertovali ku kresťanstvu z pohanstva) boli chápané a vyjadrované prostredníctvom biblického myslenia a reči.
Starý zákon bol chápaný aj alegoricky
I v neskoršej dobe sa cirkevní otcovia v antike pri výklade Písma zaoberali hlavne Starým zákonom. Novému zákonu rozumeli bezprostredne, kdežto Starý zákon potreboval výklad. A oni naň pohlížali a vysvetľovali jeho texty predovšetkým alegoricky, v prenesenom význame. Ako uvidíme nižšie, naučili sa tomu od novozákonných svatopiscov.
Viedúcou osobnosťou v tomto smere bol Origenes a s ním alexandrijská katechetická škola. Podľa ich presvedčenia každé miesto Starého zákona má svoj alegorický zmysel a je potrebné ho poznať a poučiť sa z neho. Pokladali za pošetilosť uspokojiť sa s prvotným významom biblických textov a nehľadali zmysel duchovný. (Pri inej príležitosti sme tento rok hovorili o tom, že aj žalmy pre nich predstavovali predovšetkým piesne o Kristovi, jeho slová alebo slová cirkvi vo vzťahu k nemu.)
Kresťania pritom pristupovali k Starému zákonu s hrdým presvedčením, že sú to ich posvätné spisy, pretože oni sú pravý Izrael. Starý zákon a Nový zákon tvoria jeden celok a porozumieť naozaj aj Písmu Starého zákona môžeme len my, ktorým bolo dopriané nezostať iba pri predobraze a príprave, ale prijať toho, ktorého „poslal Otec“ (Ján 5,36 a iné) a ktorý je naplnením dejín spásy a Božieho slova.
„Klasické“ predobrazy krstu zo Starého zákona
Ako sme už povedali, celý obsah viery a duchovná skúsenosť rané cirkvi boli chápané biblickým myslením a vyjadrované biblickými obrazmi a rečou. Preto aj prijatie spásy, krst, prijímaný o veľkonočných sviatkoch na znamenie prijatia podielu na Kristovom tajomstve, na jeho smrti a vzkriesení, bol premýšľaný a vysvetľovaný na pozadí niektorých udalostí zo Starého zákona, ktoré sú ľahko zrozumiteľnými predobrazmi spásy. Najdôležitejšími z nich sú stvoření, potopa a priechod Rudým morom.1
Tieto predobrazy si ale cirkevní otcovia nevymysleli, našli ich už v textoch Nového zákona. Už sv. Pavel, aniž používa výraz predobraz, hovorí o kresťanovi, že je „nové stvorenie“ (2 Kor 5,17). Potopu ako predobraz krstu uvádza 1 Peter 3,20–21. A taktiež priechod Rudým morom je spomínaný ako predobraz už v Novom zákone, v 1 Kor 10,1–6. Pavel tu síce hovorí o predobraze v zmysle napomenutia, ale vo v. 1–2 a 4 spája prechod Rudým morom a krst v Mojžišovi2 s Kristom. I v našej dobe modlitba pri požehnaní vody k krstu, ako je uvedená v obradoch veľkej noci (a v krstných obradoch vôbec), činí narážku na tieto tri udalosti z obdobia Starého zákona.
Všemohúci, večný Bože,
tvoja neviditeľná moc pôsobí,
že sviatosti sú viditeľným znakom tvojej milosti.
Stvoril si vodu
a pri rôznych príležitostiach si ukázal,
že jej účinky naznačujú náš krst.
Už na začiatku, keď sa tvoj Duch vznášal nad vodami,
vložil si, Bože, do vody život a požehnanie.
A keď si v prívaloch potopy zničil hriech,
stala sa voda znamením novej spravodlivosti a nového života.
Keď si prevádzal svoj ľud z egyptského otroctva Rudým morom,
myslel si na tých, kto budú pokrstení.
A keď bol tvoj Syn pokrstený vodou Jordánu,
pomazal si ho Duchom svätým...
Teda po troch starozákonných predobrazoch je ďalej už hneď spomenutý Ježišov krst v Jordáne, potom vytrysknutie vody z probodeného Kristovho boku na kríži a nakoniec príkaz Zmŕtvychvstalého Pána apoštolom: „Choďte teda, získejte za učeníkov všetky národy, krstujte ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého...“ (Mt 28,19).
Tieto tri starozákonné predobrazy krstu spomína aj Katechizmus katolíckej cirkvi v čl. 1217–1221. Podľa neho tieto texty stavajú krst do tohto svetla: aj krst je nové stvorenie, naplnenie životodárnym Duchom. Ako vo vodách potopy, tak aj v krstnej vode Boh spravedlivo ničí hriech a začína novú etapu života svojich tvorov. Rovnako ako priechod Rudým morom, tak aj krst je cestou záchrany, prežitia a vyslobodenia.
K tomu si uvedomme, že vtedy sa krst týkal dospelých a že mal podobu ponorenia celého človeka do krstného prameňa. Teda išlo sa – rovnako ako vo všetkých troch spomenutých biblických príbehoch – o záplavu vody, tj. obklopenie vodou a zmiznutie pod ňou!
Nadto uvádza citovaný katechizmus v čl. 1222 ako predobraz krstu ešte prechod cez Jordán (Joz 3). Okrem ďalšieho prechodu záplavou vody sa vtedy Abrahámovu potomstvu dostalo sľubovaného daru a dedičstva – vstúpili do Zasľúbenej zeme. V nej spatrujeme predobraz večného života, do nehož vstupujeme prostredníctvom krstu.
Cirkvní otcovia vykládali ako predobraz krstu ešte ďalšie starozákonné miesta. Tieto, ktorých sme si povšimli, nachádzame pripomínané v liturgii a katechéze prakticky všetkých vtedajších cirkevných obcí.
Ďalšia skupina takých starozákonných textov
Koptské a etiópske modlitby pri žehnaní krstnej vody okrem už spomenutých starozákonných predobrazoch krstu (a navyše vody v Mara3 a skaly na Chorebe) uvádzajú ešte ďalšiu samostatnú skupinu predobrazov.4
Ty, ó Pane, si za časov Jozue, syna Núnova,
zadržal mohutne vzbúrené vody Jordánu,
ty – kto by mohol obstáť pred tvojou tvárou! – prijal
Eliášovu obetu, zaliatu vodou,
a na znamenie toho si vrhol oheň z neba;
ty na slovo Elizeovo uzdravil vodu zo smrti a neplodnosti5
a spôsobil si, že Náman bol vo vodách Jordánu uzdravený od malomocenstva.
Ty všetko môžeš a nič ti nie je nemožné.
Daj tejto vode veľký dar Jordánu
a nech na ňu zostúpi Duch svätý.
Tieto predobrazy krstu spomína tiež sv. Gregor Nysský a pred ním už Origenes. Príslušné kázanie sv. Gregora je určené pre deň Zjavovania Pána, rovnako ako ony koptské a etiópske modlitby. Pri slávení tohto sviatku si totiž v alexandrijskej cirkevnej oblasti pripomínali udalosť Krstu Pána v Jordáne. Tak je pochopiteľné, že k tomu boli s obľubou zmieňované texty zo Starého zákona, v ktorých sa zmieňuje práve rieka Jordán alebo Eliáš. Veď o Jánovi, ktorý Ježiša pokrstil, sám Ježiš neskôr prehlásil, že on je ten Eliáš, ktorý mal prísť ako predchodca Mesiáša (Mt 11,14).
Cirkev v antike považovala udalosť Krstu Pána priamo za ustanovenie krstu. Sv. Gregor Nysský v kázaní o Krste Pána hovorí: „Ako jediný medzi riekami prijal do seba Jordán prvotiny uzdravenia a posvätenia a vytryskla krstná milosť ako z jedného prameňa (...) po celej zemi.“
Veľmi dôležitým textom, na ktorý sa starokresťanské katechézy a modlitby rady odvolávajú a ktorý sme už zmienili aj my, je prechod Izraelitov cez rieku Jordán pod Jozuovým vedením (Joz 3). Táto udalosť pre nich znamená zázračný skutok Boží a vstup do Zasľúbenej zeme. Oboje sa deje aj v krste.
Predobrazy krstu v cykle príbehov o prorokovi Eliášovi
V Ježišovej dobe Židia očakávali príchod Eliáša. Je to zjavné aj z evanjelií. Učeníci sa pýtali Ježiša: „Prečo teda tvrdia učitelia Zákona, že napred musí prísť Eliáš?“ (Mk 9,11) a niektorí ľudia pokladali Ježiša za Eliáša (Mk 6,15 a 8,28). Spatřovať ve starozákonním proroku Eliášovi tiež predobraz niekoho, kto príde, až sa „naplní čas“, má teda pôvod už v židovstve, nie až v kresťanstve. Teda Eliášova postava bola všeobecne považovaná i za predobraz.
My kresťania sme presvedčení, že tento predobraz už došel naplnenia. Podľa Ježišových slov (Mk 11,13) ten Eliáš, ktorý mal prísť, je Ján Krstiteľ. Ale to nie je jediný výklad. Zároveň sám Kristus je v evanjeliu sv. Lukáša v niečom podobný Eliášovi a Elizeovi. Keď Ježiš v nazaretskej synagóge narazil na neveru zo strany svojich susedov a známych, poukazoval na to, že Eliáš bol poslaný k vdove do pohanskej Sarepty (1 Král 17,19) a Elizea Hospodin poveril pomoci jedině a práve Syřanu Námanovi (2 Král 5,9). Obe starozákonné udalosti by sme mohli považovať za predobraz Ježišovho poslania otvoriť Božie kráľovstvo aj pohanom. Keď sa apoštolé zaoberali myšlienkou svolať oheň z neba (Lk 9,54), inšpirovali sa Eliášom a chceli urobiť to isté, čo on.6 A Eliášovo nanebovzatie je predobraz Kristovho vystúpenia do neba.7
Ale vráťme sa k nášmu téme. Starovekí kresťania spatřovali predobraz krstu najprv v príbehu z Eliášovského cyklu, nazývanom Eliášova obeta (1 Král 18). Tento Boží súd na hore Karmelu bol chápaný ako predobraz krstu dvojím spôsobom. Jednak čo do základného významu príbehu: Eliášovou obetou je úplne porazené pohanstvo a ľud vyznáva, že pravý Boh je Hospodin. Práve tak krst znamená definitívny rozchod s pohanstvom a naopak vyznanie pravej viery v Boha – Otca, Syna i Ducha svätého. Eliášovo trojité polití pripravené obete vodou v príbehu podľa chápania Otcov obrazne napovedá Božej Trojici. A krst sa v prvých kresťanských storočiach udeľoval trojitým ponorením katechumena alebo trojitým politím.
V druhom ohľade je táto perikopa predobrazom krstu tým, ako sa v nej spája voda a oheň z neba.
Sv. Gregor píše: „Eliáš prostredníctvom oné podivuhodnej obety zreteľne predznamenal sviatosť krstu, ktorá mala prísť neskôr. Oheň zostúpil na trikrát vylitú vodu, aby bolo zreteľné, že tam, kde je požehnaná voda, je tiež Duch...“ Teda je to predobraz vylitia Ducha svätého na tých, kto prijímajú sviatosť krstu. Vo starokresťanskej tradícii niektoré starobylé texty pozoruhodne hovoria o tom, že keď bol Pán Ježiš krstený v Jordáne, ukázal sa tiež viditeľný oheň. Sv. Justín píše: „Keď Ježiš zostúpil do vody, rozdmýchal sa v Jordáne oheň; a keď [z vody] vystupoval, vznášal sa nad ním Duch svätý v podobe holubice.“
Predobrazy krstu v príbehoch o Eliášovi a Elizeovi, spojené s Jordánom
Tieto perikopy sú v krstných katechézach zmieňované oveľa častejšie než Eliášova obeta. Prvý z nich je Eliášov prechod cez Jordán (2 Král 2,7–9):
Šlo tiež päťdesiat prorockých učiteľov a stanuli ďaleko stranou, zatiaľ čo sa tí dvaja zastavili pri Jordáne. Eliáš vzal svoj plášť, zvinul ho a uderil ním o vodu, takže sa rozdelila na dve strany a obaja prešli suchou nohou. Keď prešli, povedal Eliáš Elizeovi: Žiadaj si, čo by som ti mal urobiť, skôr než budem od teba vzatý...
Dôležitá je tu spojitosť medzi prechodom cez Jordán a následným uchvátením Eliáša do neba. „Eliáš bol vyzdvihnutý, ale nie bez vody. Keď prešiel Jordánom, hneď ho ohnivý voz odnesol do neba“ (sv. Cyril Jeruzalemský, katechéza o krste). Cyril Jeruzalemský i Gregor Naziánsky používajú pre krst mimo iné aj výraz „nebeský voz“ (grécky: ochéma). Jeho pôvod nie je jasný. Otcovia ho iste odniekadiaľ prevzali. Novoplatonici takto nazývali telo, ktoré „vezie dušu“ pri jej vystupovaní k nebu. Ale v grécky text Starého zákona (Septuaginta) sa slovo ochéma nevyskytuje, teda biblického pôvodu jeho užitia iste nie je. Môžeme sa domnievať, že otcovia si ho spájali s predstavou ohnivého voza, ktorý odviezol Eliáša; ale správnosť tejto domnienky by bolo treba preukázať.
Eliášov prechod cez Jordán znamená nový prechod Rudým morom, Eliáš je tu akoby druhý Mojžíš. Ale to špecifické a nové je tu téma vyzdvihnutia do neba. Eliáš prešiel Jordánom a bol vzatý do neba. Tak je predobrazom Krista, ktorý prešiel smrťou a potom vstúpil do neba. A kresťan krstom prechádza vodou a je spojený s Kristom, aby mu bol raz podobný aj vo vznesení do neba.
Najčastejšie býva ovšem uvádzaná perikopa, popisujúca zázračné vynoření sekery z Jordánu (2 Král 6,1–7 – český ekumenický preklad):
Prorockí žiaci povedali Elíšovi: „Hľa, miesto, kde pred tebou sedávame, je pre nás tesné. Poďme k Jordánu, vezmeme si odtiaľ každý jeden trám a urobíme si miesto, kde by sme sedávali.“ Povedal: „Choďte!“ Ale jeden z nich povedal: „Buď tak laskav a poď so svojimi služobníkmi.“ Odpovedal: „Áno, pôjdem.“ I šiel s nimi. Prišli k Jordánu a začali píliť stromy. Pri porážaní stromu sa jednému z nich stalo, že mu železná sekera spadla do vody. Vykričal a zvolal: „Ach, môj pane, je vypožičaná!“ Muž Boží sa opýtal: „Kam padla?“ Keď mu to miesto ukázal, urezal Elíša drevo, hodil ho tam a železo vyplavalo. Potom povedal: „Priťahni si ho!“ On vztiahol ruku a vzal si ho.
Toto starozákonné miesto nás vedie k tomu, aby sme na krst pohlížali v novom zornom uhle, totiž ako na očistenie. Náman bol kúpeľom v Jordáne očistený od malomocenstva. Katechumeni sú krstom očisťovaní od hriechu. Ale je tu ešte jeden dôležitý aspekt: táto perikopa symbolizuje povolanie pohanov k účasti v novom Božom ľude.
Podľa Origenovho komentára k tomuto miestu Písma predobraz Krista je sama rieka Jordán. Námanov hnev nad tým, že ho Elizeus poslal umyť sa práve v Jordáne, vysvetľuje Origenes: „pretože nepochopil veľké tajomstvo Jordánu. Vo skutočnosti nikto nie je dobrý, len jeden, Boh Otec, a tak aj medzi riekami žiadna nie je dobrá, len Jordán, ktorý dokáže oslobodiť od malomocenstva toho, kto svoju dušu vierou očisťuje v Ježiši.“ Pre Origena „ponoriť sa do Jordánu“ znamená „ponoriť sa do Krista“. Ježiš, Slovo Otcovo, je onou riekou, ktorá je „k radosti Božiemu mestu“ (Ž 46,5). Ako táto rieka dáva poznať Božiu prítomnosť, tak sa Otec dáva poznať v Synovi. Origenes pokračuje:
Preto z tých, ktorí podstúpia kúpeľ v tejto Rieke,
je sňatá egyptská potupa,
sú uschopnení byť pozvednutí do neba,
sú očistení od najstrašnejšieho malomocenstva
a sú schopní prijať Ducha svätého.
Čo sú zreteľné narážky na: prechod Jordánu za Jozua, Eliášov prechod Jordánu a očistenie Náman.
Očistenie pohana Náman od malomocenstva spomína Pán Ježiš, keď káže v nazaretskej synagóge. Origenes k tomu hovorí: „Poznaj teda, že tí, ktorí boli omytí skrze duchovného Elizea, nášho Pána a Vykupiteľa, sú očistení od špiny liter. Tebe totiž je povedané: »Vstaň a umy sa v Jordáne!« (...) Náman sa zodvihol a išiel a bol očistený (...) A jeho telo bolo ako telo dieťaťa. Kto je toto dieťa? Ten, kto sa zrodil v kúpe nového zrodenia.“
Dydimos pri výklade tejto perikopy vyzdvihuje dva nové rysy: skutočnosť, že Náman bol pohan, napovedá univerzalitu krstu (bude ponúkaný každému, kto je ochotný sa obrátiť, a to odkiaľkoľvek) a sedemkrát ponorenie do Jordánu mu pripomína Ducha svätého, jeho siedmich darov.
Jordán má v očiach starovekých kresťanov zvláštny význam. Už sme povedali: krst Pána podľa ich presvedčenia posvätil vody Jordánu a znamenal ustanovenie krstu. A od okamihu krstu Ježišovho potom Kristovu milosť prijíma každá krstná voda. Námanova kúpeľ v Jordáne je nahlížená ako predobraz tejto udalosti. Môžeme znovu ocitovať sv. Gregora Nysského: „Ako jediný medzi [všetkými potokmi a] riekami prijal do seba Jordán prvotiny uzdravenia a posvätenia a vytryskla krstná milosť ako z jedného prameňa (...) po celej zemi.“ Podľa sv. Gregora teda rieka Jordán predobrazuje ako krst, tak ustanovenie krstu.
Z katechizácií sv. Ambroža je patrné, že táto perikopa patrila všeobecne k obsahu základných katechéz. Náman je zreteľným predobrazom budúcej spásy tiež pre pohanov.
Čo z toho vyplýva pre nás?
Ožíva pred nami obrazný výklad Písma. Používal sa v cirkvi až do stredoveku. Bezesporu bol mnohými nachádzaný hlúpo a nesprávne. Ale použitý citlivo má silu zaujmout nás pre biblické texty novými, aj keď trochu inak. Spojiť aj „okrajové“ perikopy Písma so samotným jadrom zvestovania spásy. Ukázať evanjelium z ďalšieho uhla pohľadu. A texty, ktorým by sme inak venovali oveľa menej pozornosti, oživiť a nechať prehovoriť básnickou symbolickou rečou o tých najpodstatnejších veciach medzi Bohom a nami.
A tak na pozadí starozákonných textov vystupuje krst pred naším duchovným zrakom výrazne ako nové stvorenie, zničenie hriechu, záchrana z otroctva, vykročenie do slobody, rozchod s pohanstvom, vyznanie pravej viery, vylitie Ducha, pozvednutie k nebu, spásonosný dotyk Kríža, zázrak, očista od zhoubnej nákazy, povolanie pohanov k prijatiu spásy.
Nech už máme k alegorickému výkladu Písma vzťah nadšený či odmeraný, pripomenul nám, že krst je veľké a úžasné tajomstvo, zasadené v širokej súvislosti dejín spásy. Jeho obsah nikdy nevyslovíme beze zbytku. Ale každé úspešné vyslovenie obsahu tajomstva krstu, hoci len čiastočne, je nám zdrojom radosti a posilňuje našu lásku ku Kristovi a odhodlanie ho nasledovať.
