Beurey-sur-Saulx, 25. júna 1916
Drahá Marg,
už dva dni táboříme v jednej rozkošnej, hoci čiastočne vypálenej (v r. 1914) dedinke v okolí Bar-le Duc. Večer sa chodím prechádzať popri potoku s hladkými, ale mocnými vodami, ktorý preteká, tichý a silný, medzi lesmi a vysokou trávou na lúkach. Sú tu syrovo zlaté západy slnka nad ešte syrovejšou zeleňou. Vidiek vonia, ako keď som bol malý. Po Verdune je to skutočne oddych. Chýba tu iba jedna vec – tá hlavná: niekto, s kým by som si mohol otvorene pohovoriť a oddychnúť si tak od mnohých vecí. V tomto ohľade som odkázaný – dá-li sa to povedať – na nášho Pána a na korešpondentov, ako si Ty.
Sľúbil som Ti nejaké podrobnosti o mojom živote vo Verdune (1). Vlastne mám veľmi málo čo povedať, pretože náš pobyt tam bol obyčajný. Náš pluk zaujímal privilégovanú pozíciu medzi kótou 304 a Avocourtským lesom, kde nedošlo k žiadnemu útoku. Jedinkrát nás bombardovali veľkým kalibrom; našťastie však bez škôd. Skoro celý čas som strávil v temnom úkryte vyhlobenom na Avocourtskej planine. Vychádzal som, len aby som obišiel prvé línie alebo zázemie v Esnes. Seshora bol úchvatný a okúzľujúci pohľad (dohlédol som od Argonne až k Vaux), ale aký smutný! Hrebene, kde bojujeme, sú úplne rozstrieľané a akoby prašivé: podobajú sa vypáleným brehom medzi sýtozeleným zákrutom Meusy, obklopenými lesmi. Ďalej už nad tou hrôzou prevažuje malebnosť. Šíra zvlnená krajina, čiastočne zapustená vo vysokých lesoch, v níž sa križujú zásobovacie cesty a prebiehajú nespočetné tajomné telefónne drôty, má v sebe zvláštny podmanivý ráz. Všade sú patrné „stopy vojny“. Vojna túto krajinu úplne prekrýva.
Dediny v blízkosti frontovej línie sú ako hniezda diel, k nimž sa človek približuje len s chvením. Zmienil som Esnes, kde je centrum poľných nemocníc tohto sektoru (2): delové projektily sem dopadajú takmer nepretržite, trieskajú trosky na kusy a veľmi často rozdrtí niekoho živého. Predstav si, že som z výšky sledoval ostrú paľbu na cieľ, ostreľovanie našich zdravotníckych vozov, rážami 77 a 105. Pretože úniková cesta bola na jednom mieste pre Nemcov viditeľná, každé vozidlo, ktoré sa objavilo, sa ocitlo pod paľbou a sprškou striel, na ceste tam i späť. Po dvoch hodinách tejto hry nakoniec trafili do čierneho (našťastie sme boli schopní väčšinu ranených zachrániť). V končinách, kde sme sa nachádzali, tkvie nebezpečenstvo, okrem ostreľovania, v množstve malých granátov, ktoré v podstate po celú dobu namátkovo dopadali na zriedkavo rozmiestnené zlé zákopy, spájajúce zákopy s týlom. Nakoniec sme už takmer nevnímali hvízdenie veľkých či malých granátov – ak niektorý z nich nedoletel príliš blízko.
Zkrátka, nepodstúpil som žiadne zvlášť vážne nebezpečenstvo, ale možno že kvôli fyzickej či morálnej indispozícii ma tento pobyt vo Verdune (ktorého nelutujem) veľmi unavil. V takom prípade sa má človek naučiť povedať spolu so svätým Pavlom: „Pretože keď som slabý, práve vtedy som silný.“ Nie je predsa zlé cítiť, ako strácame pôdu pod nohami: tým úprimnejšie sa chytíme ruky nášho Pána. Tento piatok sa budem snažiť priblížiť čo najviac (spoločne s Tebou, to sa rozumie) Srdcu nášho Pána. Mám veľkú potrebu v Ňom opäť smočiť svoju dušu, aby som mal viac viery, viac oddanosti, viac lásky. (…)
Zbohom. Ešte Ti odtiaľ napíšem.
Pierre
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 25. júna 1916;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, 2021)
(1) Bitka u Verdunu sa predĺžila na dlhých desať mesiacov roku 1916; počet padlých prekročil 300 000 vojakov, ďalších zhruba 500 000 zostalo ťažko zranených či nezvestných.
(2) Teilhard de Chardin ako kňaz nesmel bojovať, ale celé štyri roky sa zúčastnil 1. svetovej vojny ako nosič ranených.
