Ruská vojenská mašinerie je tradične odkázaná na zásobovanie po železnici. Lenže v prípade súčasnej invázie na Ukrajinu sa jej kľúčové železničné uzly nedarí ovládnuť, čo spôsobuje okupantom problémy v logistike a brzdí ich postup do vnútrozemia.
Na projektovaní jednej z prvých ukrajinských tratí Kursk-Kyjev-Odessa sa podieľal Josef Kalinowski, neskorší bosý karmelitán, svätý Rafael od sv. Josefa.
Josef sa narodil roku 1835 v poľskej rodine, avšak v Ruskou okupovanom Vilniuse. Ako dieťa vídal následky nedávneho protiruského povstania: neustále deportácie a vykonávanie trestov smrti na trhu, ale aj „príhovor židovských detí posielaných do vyhnanstva“. Pre nadaného mladíka nebola iná cesta k vzdelaniu, než študovať na niektorej z ruských škôl (poľské boli zatvorené), a tým spolupracovať na vlastnom porušení. S veľkými pochybnosťami dokončil petrohradskú Inžiniersku akadémiu (čo so sebou vynucene nieslo aj hodnosť poručíka v carskej armáde) a bol pridelený k projektovaniu zmienenej železnice.
Roku 1863 vypuklo ďalšie protiruské povstanie. V Josefových „Pamätiach“ čítame:
„Predstava boja neozbrojeného ľudu proti ruskej nadvláde disponujúcej obrovskou a silnou armádou bola až príliš jasná. Zachovať si uniformu carskej armády, keď sa srdce chveje obavou, že obdrží rozkaz prelomiť bratskú krv, sa stalo neprijateľným. Pýtal som sa sám seba: Smím zostať nečinný, keď tak mnohí obetujú tejto veci úplne všetko?“
Osmadvacetiletý Josef – pod zámienkou zlého zdravotného stavu – obratom požiadal o prepustenie z ruskej armády, pripojil sa k povstaniu a stal sa ministrom národnej obrany na Litve. I toto povstanie bolo krvavo potlačené, Josef bol odsúdený na trest smrti. Carský režim sa však oprávnene obával, že by smrť Poľaka a katolíka Kalinowského mohla byť vnímaná v porobených národoch ako smrť mučenícka. Preto mu nakoniec vojenský tribunal znížil trest na desať rokov nútených prác na východnej Sibíri…
„Na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla okolo poludnia sa dlhý zástup nás väzňov vydal ulicami Vilniusu na železničnú stanicu. Na uliciach sa zbehlo obrovské davy a kozáci na koňoch odstrkovali každého, kto sa k nám pokúsil priblížiť. Mnoho ľudí sa vyklánalo z okien. Celá situácia vyzerala ako pohrebný sprievod. A koľko takých sprievodov už išlo pred nami od začiatku povstania! Medzi nami boli ľudia rôznych stavov i rôzneho veku: majitelia domov, lekári, umelci, robotníci, rolníci, vydaté ženy i mladé dievčatá… Vyzeralo to ako potopa hnajúca svoje vody na Dálny východ. Nedoprovádzal nás žiadny kňaz. Nastúpili sme do vagónov, kde sme boli namačkaní jeden na druhého. Dozorci nás považovali za veci, s ktorými môžu nakladať úplne podľa svojej libosti. Keď vlak odchádzal, hýbali sa dlhé koruny stromov lemujúcich trať a zasypali vagóny svojimi kvetmi ako na cintoríne rakvy so zomretými. … Nekonečné pláně za Uralom sa stali hrobkom bez hraníc pre desiatky tisíc obetí vyrvaných z náruče matky vlasti, a navždy pohltených.”
Svätý Rafaeli, oroduj za nás!
(Rafael Kalinowski /1835–1907/, spracované podľa knihy A. M. Sicariho Sväti Karmelu,
citácie sú prevzaté zo svätcových „Pamätí“)
