P. Salvador Ros García, OCD
3. Rozuzlenie: posledných desať rokov (1582–1591)
Dňa 4. októbra 1582 zomrela matka Terezie v Albe de Tormes. Ján od Kríža bol v tom čase v Granade a prežil záverečný prechod Zakladateľky so všetkou bolesťou, akú bolo schopné jeho srdce, očistené od ryzo ľudských náklonností, s pocitmi, ktoré neskôr vyjadrí vo svojej Duchovnej piesni.1 Bol presvedčený o tom, že stratil svoju najväčšiu oporu na zemi, a zdieľal rozšírené presvedčenie, že Tereziiným úmrtím sa do večnej blaženosti odebrala svätica. Už o dva roky neskôr, v roku 1584, sa prihováral (nakolko je nám známe, ako prvý) vo svojom komentári Duchovná pieseň za skoré vydanie tereziánskych spisov:
„O týchto veciach ducha nám zanechala mnohé obdivuhodné spisy blažená Terezie od Ježiša, naša matka; ty, ako dúfam v Bohu, vyjdú čoskoro tlačou“ (DPA 12,6 = DPB 13,7).
Odkaz sa vztahoval k „rozdielom medzi vytrhnutiami a extázami a inými uchváteniami a jemnými letmi ducha“ a určite sa týkal Knihy života (kapitoly 20–21) a na Vnútorný hrad (šiestich príbytkov, kapitoly 4–6). Okrem toho, že ide o tak časnú zmienku, ide zároveň o odvážny návrh, pretože Kniha života bola doteraz zadržovaná v moci inkvizície.2
Poněkud skrytejší, a nemenej objavný, je aj iný odkaz, ktorý učinil v Živom plameni lásky, keď objasňoval verš „Ó, ráno blaživá!“, v súvislosti s mystickou milosťou prebodnutia srdca a zrejmým paralelizmom voči svätej Terezii:
„Ale iný spôsob zažehnutia duše rozumovou formou býva veľmi vznešený, a je taký: stane sa, že duša je zanícena láskou k Bohu, (...) takže cíti, ako do nej vniká seraf s šípom alebo kopím rozžhaveným láskou a prebodne túto dušu, ktorá je už rozpálená ako popol. (...) A keď duši zraní toto zapálené kopí, pocíti ranu ako nesmiernu rozkoš; pretože okrem toho, že je celá zaplavena veľkou príjemnosťou pri onom prehŕňaní a dravom pohybe spôsobenom serafom, pri ktorom cíti veľký žár a cíti, ako sa rozplýva láskou, cíti tiež nežné zranenie a bylinu, ktorou bolo živě naplnené železné kopí, ako živý hrot v podstate ducha, ako v prebodnutom srdci duše“ (ŽPB 2,9).3
Milosti, ako je táto, sú podľa neho udelované iba máloktorým osobám, i keď niektoré sem dospeli, „predovšetkým tie, ktorých sila a duch sa mali preniesť na ich nasledovníkov, pretože Boh dáva bohatstvo a schopnosť hlavám v prvotinách ducha podľa väčšieho alebo menšieho potomstva, ktoré má zdediť ich nauku a ducha“ (ŽPB 2,12). Narážka na svätú Tereziu je jasná a znamenala to isté, čo najverohodnejšie uznanie, ku ktorému môže dôjsť ohľadom „prvotín ducha“ Zakladateľky, totiž tereziánskeho charizmu.
Toto nakoniec stačí aj ako dôkaz, aby sme jasne videli, že Jánova znalosť svätice a jej diela bola väčšia, než sa v minulosti občas tvrdilo. Okrem toho, že on sám, ponechajúc stranou, čo bolo hlavnými zdrojmi jeho formácie (bolo ich päť a v tomto poradí: biblia, vlastná skúsenosť, cudzia skúsenosť, filozoficko-teologické vzdelanie a ľudová kultúra), vyznal, že za mnohé vďačí aj tomu, „čo poznal u iných duchovných osôb alebo od nich počul“ (DPB predmluva, 4), čo je v tomto prípade treba chápať predovšetkým s ohľadom na svätú Tereziu, ako na to ukazuje identický jazyk, veľké množstvo rovnakých slov, prirovnania, metafory, alegórie a symboly, použité oboma v tom istom zmysle a kontexte. Ako príklad uveďme nasledujúce: osamelý vták,4 vták fénix, ktorý znovu ožíva,5 zranená laň,6 holubica po potope,7 vosk a pečať,8 lúč slnka prenikajúci sklom9 atď., vrátane rovnakých literárnych vyjadrení.10
Aniž by sme zabiehali do detailov, a aj keď sa vyhneme lacnému zosúladeniu, je potrebné povedať, že obaja mystici opisujú itinerár duchovného života ako proces zjednotenia s Bohom (ztotožnenie s Kristom) v snubnej perspektíve: od priateľstva sa prechádza k zásnubám a od nich k mystickému manželstvu, kde vrcholí pretransformujúce zjednotenie. V tomto zmysle existujú u Terezie pasáže, ktoré navzdory chronologickému prvenstvu, ako sa zdá, kopírujú tie Jánove.11 A to tiež vysvetľuje, prečo navzdory tomu, že obaja poznali tradičné schéma troch ciest a troch zodpovedajúcich stavov,12 predsa použijú iný, bezpochyby výrazovo symbolickejší systém. V tomto prípade je zhoda najvýraznejšia medzi Vnútorným hradom a Duchovnou piesňou, kde existuje podstatná zhoda medzi oboma spismi čo do rozlíšenia dvoch základných situácií: tej prvej, charakterizovanej aktívnym stavom (meditativnou modlitbou) a stavom vo vlastnom zmysle mystickom (kontemplatívnej modlitby), ktorý obaja označujú za „nadprirodzený“.13 V prvej situácii prevláda askéza neboli očistenie; v druhej potom snubné zjednotenie s Bohom, najprv v zásnubách a potom v manželstve. A keďže prechod od jedného k druhej, od meditácie k kontemplácii, nie je ľahké rozlišovať pre samotnú osobu, ktorej sa to týka, obaja sa zhodujú rovnako čo do znakov a vzorov, ktoré ho charakterizujú: Terezie všeobecnejším či viac popisným spôsobom; Ján presnejším vymedzením.14
4. Záver
Vráťme sa na záver tam, odkiaľ sme vyšli, k scéne, ktorou začal náš film: obraz fratra Jána od Kríža, ktorý číta Diela matky Terezie v ich prvom vydaní. Toto vydanie začína akýmsi úvodným listom fratra Ľudovíta z Leónu, najlepšou predhovorou, aká k Tereziiným spisom kedy bola napísaná a v ktorej editor vyslovil ohľadom svéráznosti týchto kníh niektoré veľmi odvážne tvrdenia – tak odvážne, že tieto knihy otvorene kvalifikoval ako inšpirované:
„A tak, vždy keď ich čítam, znovu ich obdivujem a na mnohých ich miestach sa mi zdá, že to už nie je ľudský génius, ktorému naslúcham; a nepochybujem, že skrze ňu na mnohých miestach prehováral Duch svätý a že viedol jej pero a jej ruku, aleboť to vykazuje ako svetlo, ktoré vnáša do temných vecí, tak i oheň, ktorý prostredníctvom jej slov zapája srdce toho, kto číta.“15
Nevieme, ako mohol na také tvrdenie reagovať Ján od Kríža, avšak domnievame sa, že mal dôvody a skúsenosť, aby sa od neho nedistancoval, ba naopak, aby ich plne zdieľal, keď i svoje vlastné verše považoval za inšpirované – na rozdiel od Biblie s rozdielom čo do stupňa, nikoli však čo do povahy. Ostatne, svoje vlastné spisy veľmi originálne postavil do súvislosti s Písmom svätým, keď svoje diela objasňoval dobovými exegetickými metódami a hľadal v nich predovšetkým duchovný zmysel, ako sa to robilo s Bibliou.
Vieme však, ako reagovali iní, neúplatní strážcovia ortodoxie, ako napr. Alonso de la Fuente a jeho nasledovníci, ktorí vo veľkom počte napadali vydanie Tereziiných spisov a nachádzali v nich všetky druhy herezií (rozumnejšie: v zaujatí proti bludařskému hnutiu alumbrados – „osvietených“) a ktorí predkladali inkvizícii udania a žiadosti o to, aby odsúdila sväticu, vydavateľa i čitateľa jej diel. Tak o to žiadal rovnako dominikán Juan de Lorenzana 25. júna 1593, nedlho po smrti svätého Jána od Kríža, v nasledujúcej prosbe:
„Hovorím Vašej vznešenosti, čo sa mi zdá ohľadom týchto kníh, u ktorých sa divím, že ich videli vzdelaní muži, a predsa ich neodsúdili ako knihy zhoubné a obsahujúce zlú náuku, a som presvedčený, že pôsobia mnoho škody, aleboť sa veľmi šíria a číta ich mnoho nevzdelaných ľudí, predovšetkým z jej Rádu, bratov i mníšok, aleboť ony i oni považujú tieto knihy za prorocké (...) Preto Vás prosím, vznešenosti, aby sa tieto knihy a traktáty Terezie od Ježiša, ktoré spôsobujú mnoho škody, zakázali, pretože sa dostávajú do rúk rôznych paní a beát a mnohých iných ľudí. A tí z jej Rádu, bosé mníšky i bosí bratia, považujú tieto knihy za veštbu a ako stanovy a spôsob života svojho Rádu.“
Ján od Kríža zomrel, aniž by sa dozvedel rozuzlenie týchto absurdných inkvizičných udaní. V každom prípade dnes sa pre nás ona preťažujúca okolnosť týchto obžalôb bezpochyby stáva tou najväčšou chválou oných karmelitánskych bratov a mníšok, ktorí – ako Ján od Kríža – považovali knihy svätice za „veštbu a ako stanovy a spôsob života“ a ktorí prostredníctvom ich čítania objavovali tajomstvá charizmatického ztotožnenia sa so Zakladateľkou, keď čítali jej spisy ako živé stanovy a vnímali, že sú do nich sami radikálne zahrnutí. Totéž sa i dnes hovorí v našich Stanovách16 a práve toto si Rád bosých karmelitánov predsavzal robiť v týchto rokoch, predchádzajúcich päťstému výročí narodenia svätej Terezie.
Z španielčiny preložil otec Vojtech od sv. Hedviky OCD, redakčne upravené.
