P. Salvador Ros García, OCD
2. Zápletka: ústřední desetiletí (1572–1582)
Počiatkom júna 1572 sa matka Terezie a brat Jan od Kříže znova stretli, tentokrát v Ávile v kláštore Vtelenia a pri spoločnom poslaní, ktoré im bolo zverené apoštolským vizitátorom, otcom Pedrom Fernándezem: vštípiť reformný model medzi obutými, ona ako preva, a on ako kaplán a spovedník kláštora. V septembri, štyri mesiace po jeho príchode, svätá Terezie zaznamenávala už prvé dobré výsledky brata Jana: „Veľký užitok tu pôsobí tento bosý karmelitán, ktorý tu spovedá; je to fra Jan od Kříže.“1 A o niečo málo neskôr to opakuje znova: „tu už dlhšiu dobu spovedá jeden z nich, veľmi svätý; spôsobil tu veľký pokrok.“2
Janovi od Kříže bolo vtedy presne tridsať rokov, kňazom bol päť rokov a prakticky päť rokov tiež bosým karmelitánom v tereziánskej reforme. Doba jeho pobytu v Ávile sa predĺži na ďalších päť dlhých rokov (1572–1577), ktoré doteraz neboli príliš preskúmané a ktoré budú pritom rozhodujúce pre mnoho vecí, predovšetkým prvé tri z nich, kedy sa so svätou Tereziou delil o spoločné skúsenosti a kedy sa vzájomne obohacovali. To bolo najdlhšie obdobie, kedy týmto dvom mystikom bolo dopriate žiť v bezprostrednom vzájomnom kontakte a kedy – dá sa povedať – Jan do hĺbky spoznal tereziánskeho ducha a Tereziine spisy, predovšetkým Knihu života. Existuje o tom presná dokumentácia.
Predovšetkým vieme, že okolo polovice novembra roku 1572 za pričinenia brata Jana od Kříže dosiahla matka Terezia vrchol svojho mystického putovania. Stalo sa tak vďaka milosti duchovného manželstva, udalosti, ktorú sme spomenuli na začiatku a ktorú ona sama opísala týmito slovami:
„Keď som bola vo Vtelení, druhým rokom, čo som tam bola prevorkou, v oktáve svätého Martina, keď som prijímala, otec brat Jan od Kříže – ktorý mi podával Najsvätejšiu Sviatosť – rozlomil hostiu pre ďalšiu sestru. Napadlo mi, že mu nechýbali hostie, nýbrž že ma chcel umrtviť, pretože som mu povedala, že ma tešilo, keď boli hostie veľké (nie snáď, že by som nevedela, že to nič nemení na tom, že je tam celý Pán, aj keby išlo o veľmi malý kúsok). Jeho Majestát mi povedal: „Neboj sa, dcéra, aleboť nikto ťa ode Mňa nemôže odtrhnúť“ (srov. Rím 8,35); tým mi dal najavo, že to nie je dôležité. Potom sa mi sprítomnil obrazivým videním ako inokedy, veľmi v nútri, a podal mi pravú ruku a povedal mi: „Pohliadni na tento hreb, ktorý je znamením, že ode dneška si mojou nevestou. Doteraz si si to nezasluhovala; od tejto chvíle však si budeš hľadieť mojej cti ako svojho Stvoriteľa a ako svojho Kráľa a svojho Boha, nýbrž ako má skutočná nevesta: má česť je tvojou a tvoja je mojou“ (srov. Pies 6,3). Táto milosť vo mne spôsobila taký účinok, že som bola údivom bez seba a zostala som ako vyvedená z miery a povedala som Pánovi, aby buďto roztiahol moju nízkosť alebo mi neudelil toľkú milosť; pretože sa mi s istotou zdalo, že to prirodzenosť nemôže zniesť. Zostala som tak celý deň veľmi pohroužená. Neskôr som pocítila veľký pokrok, a väčší zmatek a skleslosť, keď som videla, že nie som k ničomu pri tak veľkých milostiach“ (R 34).3
Vieme tiež, že obaja prežili niektoré milosti spoločne, ako je tomu napríklad pri epizóde, k níž došlo dňa 17. mája 1573, o slávnosti Najsvätejšej Trojice, keď ich sestra Beatrix od Ježiša prekvapila pri vytrhnutí v hovorní kláštora Vtelenia:
„Keď bol s našou svätou matkou v hovorní Vtelenia, a ja pred ňou, zmocnil sa ho poryv modlitby, takže sa zdvihol zo stoličky a zostal stáť na nohách. Keď sa ho naša svätá matka spýtala, či ide o modlitbu, odvetil jej prosto: myslím, že áno.“4
Práve o tajomstve Trojice budú obaja písať v roku 1577: ona v kláštore svätého Jozefa v Ávile pri popise posledných dvoch príbytkov Vnútorného hradu a on v kláštornom väzení v Tolede, v Romancích „In principio erat Verbum“, básnickej skladbe o troch sto desiatich veršoch, najdlhšej z celej jeho poetickej tvorby, kde zhrňuje a nechá vykrystalizovať celú svoju mystickú teológiu.
Vzťah brata Jana s matkou Tereziou z Ávily sa stane rozhodujúcim nielen pre jeho duchovné vyučovanie, nýbrž i pre jeho literárnu produkciu, ktorá sa rodila práve v době, keď vrcholila tvorba jej. Vtedy, v tento rámci duchovného delenia a komunitných rekreácií, sa zrodili prvé Janove básne, ako Entréme donde no supe („Vstúpil som, kde som nevedel“) aneb „verše ohľadom extázy silnej kontemplace“, kde dokonale opisuje svoju mystickú skúsenosť, ako z hľadiska svojho vlastného života (prvé tri strofy), tak z hľadiska didaktického (päť zostávajúcich), a hovorí o vedomí, o ktoré by nič nedokázali povedať jeho salamanskí učitelia, o „chápaniu v nechápání, / vší vedy prekročenie“, čo sa podobá tomu, čo svätá Terezie opísala v Knihe života:
„Nuže, poďme k tomu, čo tu duša cíti vo vnútri. Ať to vyjadrí niekto, kto to dokáže, aleboť to nie je možné ani pochopiť, natožpak vyjadriť! Premýšľala som, keď som to chcela opísať (hned po prijímaní, keď som setrvávala v tejto modlitbe, ktorú popisujem), čo v onu dobu robí duša. A Pán mi povedal tieto slová: „Celá sa rozpadá, dcéra, aby sa viac uvedla do Mňa. Už to nie je ona, kto žije, nýbrž Ja“ (srov. Gal 2,20). Jelikož nemôže plne porozumieť, čo chápe, ide o chápanie v nechápání. Kto to zakúsil, niečomu z toho porozumie, aleboť jasnejšie to nemožno vyjadriť, nakoľko to, čo sa tu deje, je tak temné. Môžem iba povedať, že sa jej sprítomňuje, že je spolu s Bohom a zostáva v nej istota, že tomu nijakým spôsobom nemôže prestať veriť. Tu zlyháva všetka moc a vypájajú sa tak, že nijakým spôsobom – ako som povedala – sa nevníma, že by pracovaly. Myslela-li na nejaký úryvok,5 vytráca sa jej z pamäti tak, ako keby ho tam nikdy nemala; číta-li, nič si z toho nemôže pripomenúť ani sa u toho zastaviť; recituje-li modlitby, podobne. Takže neodbytné múrce sa tu spálila krídla; už nemôže ďalej poletovať. Vôľa musí byť plne zamestnáne milovaním, avšak nechápe, ako miluje. Rozum, ak niečo chápe, nechápe, ako chápe; prinajmenšom nemôže porozumieť ničomu z toho, čo chápe. Mne sa nezdá, že by rozumel, aleboť – ako hovorím – nechápe sa. Ani ja to plne nechápem“ (Ž 18,14).
Inou básňou svätého Jana z této doby, ktorá má rovněž vzťah ke svätej Terezii, je glosa Vivo sin vivir en mí („Žijem, aniž bych žil v sobě“), vyvolaná touže duchovnou situáciou a spoločnými prežitkami a sepsaná ako spoločný projekt, v četně rovnakého počtu strof (8) a veršů (59), hoci s odlišným zameraním: báseň Jana od Kříže je piesňou nádeje ako riešenie jeho „bolestnej túžby vidieť Boha“, zatiaľ čo Tereziina je skôr spevom lásky.6
A jeho prvý spis, napísaný formou prózy, tiež vďačí za svoj vznik šťastnej tereziánskej okolnosti, keď svetica v roku 1576 z Toleda navrhla štyrom ávilským spolubesedníkom (Franciscovi de Salcedo, Juliánovi z Ávily, Lorenzovi de Cepeda a fra Janovi od Kříže), aby každý z nich napísal svoje objasnenie či komentár k slovám: „Hľadaj seba vo Mne.“ Všetci štyria to, čo k tomu napísali, čítali v hovorní kláštora svätého Jozefa v prítomnosti miestneho biskupa dona Álvara de Mendoza, ktorý ich komentáre vzal a poslal svetici, aby ich ohodnotila. Jej odpoveďou v humornom duchu a so zámerom nikoho z nich nepochváliť, je slávny Vejamen („Pamflet“), z jehož textu vysvítá, že spisok Jana od Kříže musel byť dosť dlhý: „Avšak odpúšťam mu jeho omyly“ – končí svetica časť venovanú Juliánovi z Ávily – „lebo sa nerozpisoval tak zeširoka ako môj otec, brat Jan od Kříže“ (č. 5), a to o „veľmi dobrej nauke pre toho, kto by chcel konať cvičenia, ako to robia v Tovaryšstvu Ježišovom“ (č. 6); predovšetkým však je z textu zrejmé, že už začal používať výrazivo a základnú tematiku svojho budúceho mystického systému: „hľadanie Boha“, „mŕtvi pre svet“, „stať sa jedným s Bohom vo zjednotení“, „dokonalá kontemplácia“, „rozprávať stále o Bohu“, apod.7
Škoda, že tento spisok určený svetici, prvý z diel svätého Jana v próze, sa nedostal do rúk aj nám, pretože by nám umožnil overiť si, do akej miery už Jan mal vytvorený svoj mystický systém (s istotou vieme predovšetkým o existencii troch kľúčových pojmov: popretie, zjednotenie a kontemplacia). Do toho istého ľudského a duchovného kontextu je okrem toho potrebné zaradiť v opačnom smere žertovný výrok Jana od Kříže, keď spolusestrám matky Terezie povedal, že „keď sa (Terezie) spovedá, úchvatne ospravedlňuje seba samu“.8
Keď svätá Terezie skončila svoje trojročie ako preva v kláštore Vtelenia, pokračovala vo svojej zakladateľskej činnosti v Andalúzii (v Beasu de Segura a v Seville), avšak potom sa počiatkom júla 1577 znova vrátila do Ávily, rozhodnutá zmeniť jurisdikciu (právnu príslušnosť) kláštora svätého Jozefa. A odtiaľ znovunavázala duchovný kontakt s Janom od Kříže, ktorý bol naďalej kaplánom a spovedníkom kláštora Vtelenia. Začalo sa tak ďalšie obdobie intenzívneho vzťahu medzi nimi, ktoré trvalo päť mesiacov.
Svetica prišla z Toleda a priviezla si so sebou rozpracované dielo, Vnútorný hrad, ktoré tam začala písať počiatkom júna. Už mala popísaných päťdesiatpäť listov (až po tretiu kapitolu piatich príbytkov) a činí v ňom niekoľko narážok na svojho milovaného učiteľa Jana od Kříže. Tak napríklad na začiatku štvrtých príbytkov:
„Ja som sa namáhala s tým hlukom myšlenia, niekedy pekne stiesnená, a bude to niečo cez štyri roky, odkedy som zo skúsenosti pochopila, že myslenie (alebo obrazotvornosť, aby sa to lepšie pochopilo) nie je rozum, a zeptala som sa na to jedného vzdelanca a ten mi potvrdil, že je to tak, čo pre mňa znamenalo nemalé uspokojenie“ (4H 1,8).9
Zmiňovala sa o ňom tiež, keď hovorila o známkach opravdivej lásky, a to zo strany jej dobre známych duchovných osôb:
„Poznám osoby, ktoré idú cestou lásky tak, ako majú ísť, len aby slúžili svojmu ukrižovanému Kristovi, takže ho nielen neprosia o ochutnanie ani po nich netúžia, nýbrž ho dokonca prosia, aby im nebola daná“ (4H 2,9).
Už v Ávile, po dlhšej odmlke, trvajúcej „takmer päť mesiacov od doby, keď som začala, až dosiaľ“ (5H 4,1), napísala svetica v novembri 1577 zvyšok Vnútorného hradu na jeden záťah: päťdesiatpäť listov, od štvrtej kapitoly piatych príbytkov až po záverečné vyvrcholenie tých siedmich; celkom šestnásť nových kapitol z dvaadvaciatich, ktoré kniha obsahuje. Keď znova začala písať, začala v tejto strednej časti knihy používať snubnú symboliku, a to s ďalšou narážkou na Jana od Kříže, pre ktorého táto snubná symbolika predstavovala bezpochyby obľúbené téma pri promluvách a rozhovorech:
„Už ste iste mnohokrát počuli, že sa Boh duchovne snúbi s dušami. Požehnané buď jeho milosrdenstvo, ktoré sa chce natoľko pokořiť! A aj keď ide o hrubý príměr, osobne nenachádzam iný, ktorý by lepšie dal na srozuměnou to, čo mám v zámere vykryť, než sviatosť manželstva“ (5H 4,3).
A v šiestych príbytkách, keď hovorí o istej výnimočnej mystickej situácii, zmiňuje sa o dvoch osobách so týmito rovnakými prežitkami a tým istým názorom na vec. Sú nimi ona sama a Jan od Kříže:
„Vieme o jednej osobe, ktorej Pán udelil niektoré z týchto milostí, ba o dvoch – pričom jednou z nich je muž – ktorí natoľko túžili slúžiť Jeho Majestátu na svoj vlastný účet, bez týchto veľkých obdarovania, a boli tak žiadostiví strádať, že si nášmu Pánu sťažovali, že sa im takto udelí, a keby mohli tieto dary neprijať, vyhli by sa im“ (6H 9,17).10
Svätá Terezie dokončila knihu Vnútorný hrad dňa 29. novembra 1577 a len tri dni nato, v noci z 2. na 3. decembra, došlo k únosu svätého Jana od Kříže. Takže je nemysliteľné predstaviť si, že by vtedy mohol stihnúť rukopis tejto Tereziinej knihy čítať. Vzťah medzi oboma mystikmi sa preruší na dlhých deväť mesiacov väznenia Jana od Kříže v Tolede; a tieto mesiace boli dlhé aj pre matku Tereziu i pre Reformu, ktorá bola ohrozená zo všetkých strán a nachádzala sa na samom pokraji zániku.
Celá Tereziina korešpondencia, od prvého dňa Janovho väznenia až po jeho útěk, je výbuchom nežnosti a obáv o jejho prvého bosého karmelitána. V dopisoch každému, kto bol ochotný jej počúvať (vrátane kráľa), prejavuje Terezie veľmi silne svoj strach o jeho život, opakuje, že by dala prednosť tomu, aby upadol do rúk Maurov, „lebo by snáď mali viac milosrdenstva“; hľadá možné vplyvné kontakty; počíta dni jeho neprítomnosti, kedy o ňom nemá správy, pretože neznalosť miesta, kde sa nachádza, ju sťahuje najviac (počas celého väznenia sa naozaj nikdy nedozvedela, kde sa Jan nachádza)11 a zúfa si nad tým, ako ho opustili jeho spolubratia, nad nečinnosťou predstavených Reformy a nad tým, že sa nikto neznepokojuje o jeho osud: „Leká ma to začarovanie fra Jana od Kříže (...) Neviem, čo sa to deje, že sa nikto nerozpomene na tohoto svetca“.12
Neskôr, keď si je už istá tým, že Jan je opäť na slobode, ona sama si pospíši sdeliť túto správu otcovi Graciánovi v farebnom liste, ktorý stojí za to tu ocitovať, keďže ide o najrozšírenejšiu verziu a poněvadž činí z prvého bosého karmelitána symbol mučeníka:
„Hovorím vám, že mám stále pred sebou, čo urobili fra Janovi od Kříže, a neviem, ako môže Boh zniesť podobné veci, aleboť ani Vy, otče, neviete všetko. Po celých tých deväť mesiacov bol v takéj celičke, že sa tam ani nevešiel, hoci je tak malý, a za celú dobu si nemohol vymeniť ani tuniku, ačkoliv bol blízko smrti. Tri dni predtým, než ušiel, mu podpřevor dal jednu svoju košelu; a veľmi drsné bičovanie, aniž jej kdokoli mohl vidiet. Obrovsky mu závidím. Troufala bych si vsadit sa, že náš Pán v ňom našiel veľké bohatstvo pre takú mučedníctvo! A je dobré, aby sa o tom vedelo, aby sme sa mali viac na pozore pred týmito ľuďmi. Boh im odpust, amen. Mali by sa sesbírať informácie, aby sa ukázalo nunciovi, čo urobili tomu svätému bratru Janovi, ktorý je bez viny, čo je skutočne politovaniahodné. Povedzte to bratovi Heřmanovi a on to urobí, aleboť je v tom veľmi schopný“ (D 249 otcovi Graciánovi zo dňa 21.–22. augusta 1578).13
A keď ho, ešte vyčerpaného, poslali bratia na kapitulu do Almodóvaru, matka mu ďalej prejavovala svoju nežnosť a bdela (ako jediná!) nad jeho životom v ďalšom antologickém dopise:
„Veľkú bolesť mi spôsobilo, aký život musel viesť brat Jan a že ho teraz nechali v tak zlomenom stave hneď ísť tam. Kéž sa líbí Bohu, aby nám neumieral. Postarajte sa, otče, aby ho v Almodóvaru hýčkali, a prokážte mi tú lásku, aby odtiaľ hneď zase nemusel ísť ďalej. A neopomeňte ho pozdravovať. Hľadajte na to nezabudnúť. Hovorím Vám, že zostane málo takých, otče, ako je on, ak umrie“ (D 255 otcovi Graciánovi z polovice septembra 1578).
Ani pri tejto ani pri iných príležitostiach nebola matka Terezie svojim milovaným otcom Graciánom vyslyšaná. Brat Jan bol poslaný do Andalúzie. Krátke neskoršie stretnutia a predovšetkým kontakt formou listov pomáhali matke Terezii a fra Janovi udržiavať dosiahnutý pokrok (v porozumení si) aj navzdory geografickej vzdialenosti. V tomto vzájomnom obdivu si dokonca obaja prečítali príslušné stránky spisov toho druhého, ako to urobila svetica na svojej ceste do Mediny del Campo v polovici roku 1579, keď si so sebou vzala zápisníky „duchovných piesní“, ktoré složil Jan od Kříže v toledskom väzení, a sama tam zanechala ich kópiu a povzbudila rehoľnice, aby ich čítali a spievali. Tu je svedectvo, v ktorom je Terezie predstavená ako predchodkyňa čitateľov Duchovných piesní:
„Keď pobývala naša svätá matka Terezie v tomto kláštore, hovorila o ňom s veľkým úctou. A okrem iných svätých a dobrých vecí, ktoré hovorila o zmínenej ctihodnej otcovi v prítomnosti mojej a mnohých iných rehoľníc tohto kláštora, povedala, že zmíněný ctihodný otec dosiahol k najvyššej dokonalosti, k akej môže dosiahnuť človek prostredníctvom svojej veľkej ctnosti a svätosti. A rehoľné osoby z tohto domu, ktoré sa s ním delili a rozprávali s ním, hovorili veľké veci o jeho živote a svätosti. A keď bol na dlhú dobu uväznený v Tolede, vo svojom väzení napísal a složil Piesne Snúbenice. Ty zmíněná svätá matka priviedla do tohto kláštora a požiadala rehoľnice, že by ju potešilo, keby sa im venovali a spievali. A od tej doby sa spievali a spievajú.“14
Z španielčiny preložil otec Vojtěch od sv. Hedviky OCD,
redakčne upravené.
