P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Púť relikvií rodičov svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tvári po Čechách a Morave, ktorú pripravili bratia a sestry bosého Karmelu, bola veľkou duchovnou udalosťou pre všetky naše spoločenstvá. Náš časopis si rozhodne nekladie za cieľ byť kronikou diania v rodine Karmelu u nás. Napriek tomu nečakane takou kronikou zčasti je. A teraz by som sa k tomu prihlásil „vedome a dobrovoľne“ a aspoň nástinom myšlienok, o ktorých som hovoril v homílii pri vysokej omši 24. júna tohto roku v kostole sv. Benedikta v Prahe na Hradčanoch, by som pre nás rád uchoval trvácnejšie silnú atmosféru tých chvíľ.
Výber biblických textov i omšový formulár na česť blahoslavených Ludvíka a Zélie Martinových nás vedú k tomu, aby sme v nich videli vzor kresťanských manželov a rodín. To nám predovšetkým poskytuje príležitosť:
- poďakovať za rodičov a rodiny – naše, našich priateľov, zvlášť za tých, ktoré nám kedykoľvek nejakým spôsobom poskytli zázemie,
- prosiť za rodičov a za rodiny – naše, našich známych okolo nás, za tých, o ktorých vieme, že modlitbu práve v tomto čase veľmi potrebujú, za tých, za ktorých sa modlíme dlhodobo... Bude na to zvlášť pamätané v prímluvách pri tejto bohoslužbe.
Ale nie sme tu len manželia a odkaz blahoslavených Ludvíka a Zélie Martinových je širší: sú príkladom vernosti a obetavosti v prijatom povolaní, nech je akékoľvek. Oboch najprv lákal rehoľný život. Ale keď sa nakoniec rozhodli pre manželstvo a mali deti, šli touto cestou naplno... To je príklad pre manželov rovnako ako pre nás kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky. Príklad veľmi cenný, pretože mnohokrát na nás dolieha pokušenie obzerať sa späť, reptat, zľavovať z pravdivosti, ktorú povolanie jedného každého z nás vyžaduje.
Ludvík a Zélie uprostred vtedajšej Francúzska, ktorá v žiadnom prípade nebola zbožnými časmi našich babičiek, ako si ich predstavujeme, žili jednoznačne kresťanským spôsobom života. Tak viedli aj svoj rodinný život a vychovávali tak svoje deti. Nie z tradície, nie v mentalite ohrozenia či geta, nie demonstratívne, ale z živej viery, z lásky k Bohu a túžby byť svätí. A že sa v tom necítili nijako pokročilí, dosvedčujú slová Zélie, ktorá o sebe v jednom liste píše: „Je toho ešte veľa k odtesávaniu a drevo je tvrdé ako kameň.“1
O príklade, ktorý nám blahoslavení Ludvík a Zélie dali, by sme mohli s užitkom uvažovať ešte ďalej. Ale zameriam našu pozornosť ešte iným smerom. Budúci rok tomu bude presne šesťsto rokov, čo do kostola Panny Márie Snežnej pri prvom kláštore karmelitánov tu v Prahe vpadol Majster Jeroným Pražský so svojimi stúpencami, poničili relikviáre a relikvie svätých vysypali na podlahu a podupali... A my uprostred dnešnej Prahy vítame relikvie nových blahoslavených a tísnieme sa okolo nich. Prečo to robíme?
Stalo sa mi pred niekoľkými rokmi – a vybavuje sa mi to v pamäti práve v súvislosti s touto dnešnou našou bohoslužbou – že som v spoločenstve mládeže navrhol, aby sme spoločne navštívili hrob jedného významného človeka. A narazil som na úplné nepochopenie. „Hrob?“ pýtali sa ma tí mladí ľudia vyjavene a s určitým podráždeným odporom. Nebol som vtedy dosť duchapřítomný, aby som nečakanú otázku presvedčivo zodpovedal.
Dnes by som povedal: je prirodzené, že túžime po prítomnosti a blízkosti toho, koho si vážime a máme ho radi. Relikvie sú nám znamením tejto blízkosti svätcov (ich duše sú u Boha) a blízkosti Boha samotného (oni boli chrámom, naplneným jeho Duchom). Od dôb starokresťanských mučeníkov sa hroby svätcov stávali základom oltárov (později sa do oltárov vkladali relikvie svätcov). Čo naznačuje: k ich svätosti im dal silu On, Kristus, ktorý tu pri bohoslužbe dáva silu aj nám...
Aj relikvie blahoslavených Ludvíka a Zélie Martinových určite v budúcnosti budú žiadané k tomuto účelu: pre kostoly možno v Poľsku, možno v Afrike alebo na Filipínach. I ich život ukazuje na Krista, na jeho svätosť, na jeho silu premieňať život človeka a rodiny, dávať im podivuhodnú plodnosť... Neviem, na aké nešváry ohľadom uctívania relikvií reagoval Majster Jeroným Pražský, ale nemusíme sa báť, že by sme súdnou úctou k ostatkom svätých sklzli od pevnej viery v Krista.
Plne rozvinúť poslednú myšlienku, ktorú vám chcem predložiť, je nad moje sily, ale vy mi pomôžete a každý ju už môžeme domýšľať samostatne. Pýtajme sa a inšpirujme sa: ako by takúto slávnosť, na akej my teraz máme účasť (návštevu relikvií dvoch svätcov), prežívala Terezka? Nech už ako karmelitka za mrežami kláštora, alebo ako dospievajúca dievča s krásnymi vlasmi niekde uprostred davu v kostole.
Za seba si dovolím odhadovať, že by ju prežívala
- s nadšenou vierou: že Boh je blízko a je veľký vo svojich svätých!
- s bdelosťou: že toto je čas milosti a Boh si ho chce použiť k tomu, aby nás obdaroval, aby k nám nejako prehovoril, pokynul, aby nás viedol,
- s pokorou: vedoma si, že Boh si môže použiť aj skutočnosti veľmi malé a prosté, ako sú telesné pozostatky jeho priateľov a naše priblíženie sa k nim s modlitbou,
- s poslušnosťou, pretože aj takýto čas milosti môže „dopadnúť“ úplne inak, než si predstavujeme a očakávame,
- s veľkou láskou a jemnosťou: totiž s otvorenosťou pre milujúceho Boha a s dychtivou ochotou dávať mu svoju lásku.
Terezkin pohľad nás pri tomto duchovnom stretnutí s jej rodičmi v konečnom dôsledku napĺňa vďačnou radosťou. Z toho, že evanjelium platí stále rovnako živé. A že Boh nás všetkých starostlivo a nežne vedie k nebu, bez ohľadu na storočie, v ktorom žijeme.
