Koncentračný tábor v Dachau fungoval po celých dlhých dvanásť rokov nacistického režimu. Prví väzni prišli v marci roku 1933 a zpočiatku sa rekrutovali predovšetkým z radov nemeckých oponentov režimu. Čoskoro sa však plnil Židmi, Rómami, Sintami, homosexuálmi a prostitutkami, … po Krištáľovej noci sem bolo odvlečených na 11 000 Židov naraz.
Titus bol do Dachau deportovaný 19. júna roku 1942 a bol umiestnený do jedného zo troch „kňazských“ blokov, ktorými postupne prešlo celkom 2720 kňazov a rehoľníkov, väčšinou Poliakov. Holanďanov bolo 63 – desať z nich dosiahlo prepustenie, sedemnásť neprežilo a tridsaťšesť sa dočkalo oslobodenia tábora. V roku 1942 žilo v tábore zhruba 8700 väzňov, zomrelo ich najmenej 5128 (čo je počet zdokumentovaných úmrtí, ale skutočné číslo bolo zrejme výrazne vyššie).
Titus bol pridelený na prácu na tri kilometre vzdialenej záhrade. Jeho zdravie sa kvôli náročnej práci, mizivým prídelom jedla i častému bitiu a ponižovaniu rýchlo zhoršovalo. Veľkou oporou mu boli mladí spolubratri karmelitáni: Holanďan br. Rafael a dvaja Poliaci – br. Albert a br. Hilarius (prevor kláštora v Krakove, ktorý zahynul krátko pred oslobodením tábora pri ošetrovaní ruských zajatcov; roku 1999 bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.).
Uvádzame tu plné znenie Titovho posledného listu, ktorý napísal dva týždne pred smrťou a adresoval svojim príbuzným a ich prostredníctvom aj priateľom a rehoľným spolubratrom. Vysvieta z neho stály záujem o dění doma. Jeho rodný brat Jindřich neskôr rozprával: „Nikto nevedel písať vřelejšie listy než on. Zaujímal sa o všetko: o známky synovcov a neteří, zdravie rodičov a súrodencov, o počasie, či je dosť sena, ako sa darí dobytku. Otec v ňom vždy mal veľkú oporu.“
V zátvorkách dopĺňame nejnutnejšie informácie. Jan, na ktorého sa Titus pýta na konci listu, zahynul v Dachau deň po Titovom príchode do tábora.
Dachau, 12. júla 1942
Milý švagor a sestra,
až doteraz som písal otcovi prevorovi do Nijmegen, ale teraz bude lepšie, keď napíšem vám. Predajte, prosím, list otcovi prevorovi. On ho pretlmočí ostatným a odpovie mi vaším menom.
Odpoveď musí byť napísaná nemecky a hlavne bez skratiek, ktoré nie sú ľahko zrozumiteľné. Inak nebude doručená. List, ktorý mi poslal otec prevor do Kleve, som si síce smel prečítať, ale nemohol som si ho ponechať, ponieważ bol v holandčine.
Veľmi pekne ďakujem za všetky tak láskyplné slová – od vás, od [rodného brata] Jindřicha, od otca prevora a od všetkých ostatných. Som v poriadku. Človek si musí ešte raz zvyknúť na nové podmienky, s Božou pomocou to zvládnem aj tu. Náš milý Pán mi bude pomáhať aj naďalej. Smím písať len raz za mesiac a toto je prvá príležitosť. Všetkých pozdravujem. Urobilo by mi radosť, keby ste mi dali vedieť, koľko pribudlo novicov, koľko máme novokňazí a ako si vedú [školy] v Ossu a Oldenzaale. Taktiež by som sa rád dozvedel, ako sú na tom so zdravím [spolubratri] Hubert, Cyprián, Vitalis a ostatní chorí? Bratovi podpřevorovi prajem skoré uzdravenie.
Keby niekto chcel pomôcť, smiem mesačne obdržať 40 marek. Otec prevor sa o to rád postará.
Jindřich písal, že [môj spolupracovník vo Frisia catholica] farár Kaeter bol preložený do Eibergen. Vyřiďte mu moje blahoželanie. Preložili ešte niekoho ďalšieho z tých, čo poznám? Stále čakám na správu od Akke Kramer, ako sa darí jej bratovi Janovi.
Mnoho pozdravov pánovi farárovi a kaplánom v Bolswarde, otcovi provinciálovi a všetkým spolubratrom. Zostaňme spojení pod ochranou Ježiša, Márie a Jozefa. Neriešte si o mňa príliš starosti.
V Kristu
Váš Anno
(spracované podľa 2. zvazku súborného vydania Titovho diela: Titus Brandsma, Letters to the family, 2021)
