Aj keď boli svojou kultúrou Byzantinci, vedeli sa bratia Cyril a Metod v pravom slova zmysle stať apoštolmi Slovanov. Odvrátenie od vlasti, ktoré Boh niekedy vyžaduje od vyvolených ľudí, vždy znamená, prijmeme-li ich vo svetle viery a jej zasľúbenia, tajomný a plodný predpoklad pre vývoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: „Odiď zo svojej krajiny, zo svojho rodišťia a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Učiním ťa veľkým národom, požehnám ťa, veľké urobím tvoje meno. Staň sa požehnaním!“ (Gen 12,1).
Počas nočnej vízie, ktorú mal svätý Pavol v Troadě v Malej Ázii, sa mu zjavila Makedónec, teda obyvateľ európskeho kontinentu a veľmi ho prosil, aby prišiel do jeho krajiny a tam zvestoval slovo Božie: „Preplav sa do Makedónie a pomôž nám!“ (Sk 16,9).
Božská Prozreteľnosť, pre oboch svätých bratov predstavovaná hlasom a autoritou byzantského cisára a patriarchu cařihradské církve, sa na nich obrátila s podobnou výzvou, keď od nich žiadala, aby išli na misiu ku Slovanom. Takéto poslanie pre nich znamenalo nielen opustiť čestné postavenie, ale aj vzdať sa kontemplatívneho života; znamenalo to odísť z okruhu Byzantskej ríše a vziať na seba dlhé putovanie v službe evanjelia medzi národmi, ktoré boli v mnohých ohľadoch ďaleko vzdialené civilizácii spočívajúcej na rozvinutej štátnej organizácii a zjemnenej kultúre Byzancie, úplne preniknutej kresťanskými princípmi…
(Ján Pavol II., encyklika Slavorum apostoli, III. kap., 2. júna 1985)
