Bože, koľko tvojich dávnych múrov moja duša chodí sivá,
patrí túžobne a nikto, nikto neotvára,
neotvára okná, neotvára dvere.
Zlaté, teplé sú tvoje stany, ale tu sa čoskoro zotmí,
a v mojej duši žiarenie už chladne, pohasína;
k svojmu Svetlu pust' ju, smútiaci syn
a bojí sa zimy. Pozri, ako muchy, chrobáky
v pokoj spánku chystajú sa. Láska vrúca
tvoja je spočítaná má. - Predsa menej nie je
duša moja než oni!... Ale čím ich snívanie
je mi... Nechcem. Bože, otvor mi.
Bože, pust' ma k teplu; bojím sa zimy.
Idú všetci k Tebe; deti tvoje, nie hostia.
Len ja som vonku. Draví, tichí idú a prostí.
Bože, otvor mi. A nie do spánku: do Radosti...
Bože, otvor mi do Radosti.
(Bohuslav Reynek /1892–1971/,
Smutok zeme, 1924)
