Eva Jelínková
V sobotu 8. 11. 2008 sa v pražskom seminárnom kostole sv. Vojtecha v Dejviciach uskutoční duchovná obnova s dvoma členmi inštitútu Notre Dame de Vie, sestrou Miriam Michelin, ktorá je profesorkou na gymnáziu vo Francúzsku, a otcom Etienom Michelenom, ktorý sa v sídle inštitútu vo Venasque stará o formáciu členov, prednáša na rôznych miestach vo Francúzsku i mimo neho, vedie exercície pre kňazov i seminaristov atď. Týmto článkom chceme čitateľom časopisu Karmel predstaviť zakladateľa ich inštitútu, otca Marie-Eugena Grialou, OCD. Zároveň chceme pripraviť pôdu pre plánované české vydanie jeho kľúčového diela „Chcem vidieť Boha“.
Francúzsko dalo v dvadsiatom storočí cirkvi množstvo vynikajúcich osobností, ktoré svojím životom i svojím učením výrazne ovplyvnili súčasnú podobu cirkvi a svojím prorockým volaním po obnove otvorili priestor pre 2. vatikánsky koncil. Zároveň vo Francúzsku počas minulého storočia vzniklo množstvo nových komunít a hnutí, ktoré citlivo reagovali na meniace sa duchovné potreby súčasného sveta.
Jednou z nich je aj nové karmelitánske spoločenstvo, inštitút Notre Dame de Vie. Vznikol začiatkom 30. rokov v Provence a už dnes pôsobí v niekoľkých svetadieloch.
Na nasledujúcich stránkach predstavíme zakladateľa inštitútu, bosého karmelitána Marie-Eugene Grialou, jedného z veľkých učiteľov vnútornej modlitby. Počas rozprávania o jeho živote vyzdvihneme témy, ktoré sú v jeho spiritualite zvlášť výrazné.
Život
Henri Grialou sa narodil 2. 12. 1894 ako tretí z piatich detí v chudobnej rodine v Aveyronu. R. 1904 zomiera Henriho otec, a preto mama musí tvrdo pracovať, aby veľkú rodinu zabezpečila. Už vo svojich necelých jedenástich rokoch, počas prvého svätého prijímania, vníma Henri veľmi jasne svoje povolanie ku kňazstvu a čoskoro nato odchádza študovať do Talianska (s rodinou sa tri roky neuvidí), pretože mu otcovia od Ducha svätého ponúkli vo svojej škole v talianskom meste Susa štúdium zadarmo.
Roku 1908 vstupuje Henri do malého seminára v Graves a práve tu, zrejme toho roku, objavuje sv. Teréziu z Lisieux. Dostáva sa mu do rúk, ako povie, „taká úplne nepatrná knižočka“, Trhanie lístkov ruže, a v jednom liste z r. 1913 prehlási, že žiadna iná kniha na neho nikdy neurobila taký dojem. Má ju neustále pri sebe, dokonca aj neskôr na fronte.
V roku 1911 nastupuje do veľkého seminára v Rodeze a začína štúdium teológie.
Na začiatku vojny, v roku 1914, Henri ako mnohí jeho rovesníci narukuje, je zranený, ale vzápätí sa na front vracia a zúčastňuje sa všetkých veľkých bitiek (Verdun, Flandry). To, že nimi prešiel bez zranenia, s vďačnosťou pripisuje ochrane svojej malej priateľky, svätej Terézie. V jednom liste napíše: „Sestra Terézia odchyľuje strely...“
Po vojne sa vracia do seminára, roku 1920 je vysvätený na podjáhna, číta život sv. Jána od Kríža a rozpoznáva u seba povolanie stať sa karmelitánom. Ale na jeho ceste na Karmel sa objaví množstvo prekážok. Proti jeho vstupu sa rozhodne staví jeho duchovný otec aj jeho biskup; tiež mama nesúhlasí s jeho rozhodnutím. Henri si od Boha žiada znamenie a dostane ho.
Roku 1922 je vysvätený na kňaza. „Som kňazom! To mi stačí na šťastie!“ prehlási a bude to opakovať až do konca svojho života. Svoju prvú omšu slúži v Aveyronu, po týždni však, aniž by dal vedieť matke, ktorému potrvá dva roky, kým sa s tým zmieri, odchádza na Karmel.
Vstupuje do noviciátu bosých karmelitánov v Avone, kam sa bratia uchýlili v roku 1920 po návrate z núteného exilu (vo Francúzsku boli na začiatku 20. storočia veľmi napäté vzťahy medzi cirkvou a štátom). Otvára sa mu rok ticha a štúdia karmelitánskych svätých. Je to pre neho zároveň rok intenzívnej modlitby. V roku 1923, v roku beatifikácie Terézie z Lisieux, skladá Henri časné sľuby, pri ktorých dostáva meno Marie-Eugene od Dieťaťa Ježiša.
Otec Marie-Eugene a sv. Terézia z Lisieux
Hlboké priateľstvo so sv. Teréziou, ktorej prídomek „od Dieťaťa Ježiša“ prijal, priateľstvo, ktoré tak intenzívne začalo už v jeho mladosti, bude trvať až do veľkonočného pondelka 1967, kedy aj otec Marie-Eugene „vstúpi do života“. Svojej „priateľke z detstva,“ ako Teréziu nazýval a ktorá mu bola tak blízka, venoval počas svojho života množstvo príhovorov, prednášok, článkov i duchovných cvičení. Už v roku 1923, keď nemalá časť teológov zachováva voči Terézii stále značnú rezervovanosť, on neváha napísať: „Poslaním tejto blahoslavenej dievčiny je podľa mňa vlévanie lásky do duší v takom podobe, akú si to Boh pre našu dobu praje“. A dávno pred vyhlásením sv. Terézie učiteľkou cirkvi, už roku 1958, povie pri jednej prednáške v Bordeaux: „Terézia je jednou z najväčších učiteliek všetkých čias a možno ju s istotou postaviť vedľa takých majstrov, ako sú sv. Benedikt, sv. Terézia z Avily, sv. Ján od Kríža, sv. František Saleský...“ Jindy napíše: „Pochopil som Milosrdenstvo. Svätá Terézia vycítila jeho nežnosť, ja som vycítil jeho silu.“1
Juž po časných sľuboch začína otec Marie-Eugene aktívne apoštolsky pôsobiť, dáva exercície nielen so sv. Teréziou z Lisieux, ale aj s Jánom od Kríža, káže, pracuje vo farnostiach s rôznymi skupinami.
Od r. 1925 je redaktorom revue Carmel a sám v nej po niekoľko desaťročí intenzívne publikuje.
Slávne sľuby skladá 11. 3. 1926.
Založenie inštitútu Notre Dame de Vie
V roku 1928 je otec Marie-Eugene menovaný novicmajstrom v Petit Castelet. Tu sa dostáva do kontaktu s filozofickou spoločnosťou v Marseille (teda s prostredím intelektuálov a univerzity) a je požiadaný, aby im poskytol systematickejšie uvedenie do modlitby.
V roku 1929 sa naňho obrátia tri mladé učiteľky z Cours Notre Dame v Marseille, ktoré túžia zasvätiť sa Bohu a hľadajú, akým spôsobom toto volanie uskutočniť. Ich túžba odpovedá hlbokej intuície Marie-Eugena, ktorý si prial hlásať radosť z Božej blízkosti všade vo svete, „na predmestiach, na bulvároch,“ ale ktorý si bol zároveň vedomý, že karmelitáni vo svojom malom počte nemajú šancu túto Božiu blízkosť hlásať všade tam, kde je to potrebné, a preto túžil nájsť pomocníkov, „ktorí by žili učením cirkvi a mohli ich odovzdávať.“ Kolo Marie-Eugena sa začína utvárať malá skupinka takých osôb. V roku 1932 objavuje otec Marie-Eugene staré pútnické miesto Notre Dame de Vie, ležiace vo Venasque v Provence, ktoré ho uchvátilo, a práve tam dostane darom nehnuteľnosť. Za prispievania týchto troch učiteliek, zvlášť Marie Pily, sa tu čoskoro začne utvárať sekulárny inštitút Notre Dame de Vie, ktorý bude oficiálne cirkvou uznaný v roku 1948. Vo svojich začiatkoch má inštitút iba ženskú vetvu, ktorá združuje ženy rozhodnuté žiť vo svete v rôznych povolaniach (vo Francúzsku prevažne pracujú v školstve a zdravotníctve) karmelitánsku spiritualitu. Po dvojročnej formácii sľubujú členky inštitútu chudobu, čistotu a poslušnosť, zaväzujú sa k životu, ktorý bude postavený na vnútornej modlitbe (jej vyhradené 2 hodiny denne) a na každodennej účasti na omši. Tieto ženy chcú žiť naplno s Bohom uprostred sveta, pre tento svet, vniesť kontemplatívny rozmer do všetkých oblastí života, aj tých najvšednejších. Každoročne majú možnosť prehlbovať svoj život pobývaním v tichu a samote, trvajúcim viac ako mesiac.
V druhej polovici 50. rokov sa vedľa ženské vetvy inštitútu vytvárajú aj mužská laická a mužská kňazská vetva.
Pribúdajú ďalšie a ďalšie fundácie vo všetkých svetadieloch.
Venasque sa stane miestom, kam sa budú ľudia uchýľovať, aby sa ponorili do tesného kontaktu s Bohom, aby vnímali jeho prítomnosť a aby ho potom prinášali do rôznych prostredí, kde budú pobývať. Otec Marie-Eugene chcel, aby inštitút bol školou lásky. Lásky, ktorá jediná má cenu, pretože nachádza svoj zdroj v Duchu svätom.
Otec Marie-Eugene žije medzi rokmi 1932–1936 v Agen, ale pravidelne sa vracia do Provence dávať kurzy modlitby, ktoré sa stanú základom jeho diela Chcem vidieť Boha (Je veux voir Dieu).
V roku 1937 je menovaný členom generálnej rady rádu bosých karmelitánov (definitorem), a preto odchádza do Ríma, kde s výnimkou rokov vojny setrvá do roku 1955. Počas vojny objíždí rôzne Karmely vo Francúzsku, má množstvo prednášok o karmelitánskej spiritualite, zvlášť o sv. Jánovi od Kríža a svojej „sesternici“, sv. Terézii z Lisieux, a tiež káže. Kedykoľvek otec Marie-Eugene prednášal, uchvátil svojím živým, strhujúcim prejavom všetkých poslucháčov, hovoril z pamäti a bez poznámok, to bolo pre neho typické, nechával sa unášať spontánnym tryskaním myšlienok. (Jeho písaný prejav je oveľa uzavretejší.)
Počas svojho povojnového pobytu v Ríme podporuje zakladanie rôznych karmelitánskych misionárskych centier, zvlášť na Blízkom východe. V zime 1954–1955 cestuje na Stredný a Ďaleký východ, aby tam povzbudil karmelitánske misie, ktoré žili často v prostredí vojny a prenasledovania, neustále im opakuje, že modlitba je jediná zmysluplná obrana proti expanzii komunizmu.
Zároveň v túto dobu dáva dohromady konečnú podobu svojho diela „Chcem vidieť Boha“, ktoré je súhrnom karmelitánskej spirituality na základe spisov Jána od Kríža, Terézie z Avily a Terézie z Lisieux.
Otec Marie-Eugene je tiež presvedčený o nutnosti predstaviť súčasnému svetu pôvodné, neupravované učenie Terézie z Lisieux, a preto usiluje o zverejnenie Tereziiných Autobiografických spisov. V roku 1953, s plným súhlasom Karmelu v Lisieux, kde ešte žije sestra Jenovéfa od svätej Tváre (Terezkina rodná sestra Celina), poveril otec Grialou týmto úlohou svojho spolubratra z rádu bosých karmelitánov, otca Františka od Panny Marie. Vydanie Autobiografických spisov v plnom rozsahu a bez neskorších zásahov malo pre históriu kresťanskej spirituality obrovský význam.
Po otvorení Medzinárodnej koleje bosých karmelitánov v Ríme (dnešné Teresianum), na jehož vybudovaní sa podieľal, sa otec Marie-Eugene vracia do Francúzska a stará sa hlavne o jím založený inštitút, ktorý sa rýchlo rozrastá. Spolubratri ho trikrát zvolia provinciálom provincie Avignon.
Veľmi mu leží na srdci aggiornamento (úsilie o to, aby sa cirkev priblížila ľuďom v dnešnom svete), a tak sa snaží aktívne sa podieľať na jeho praktickom uskutočňovaní.
Muž modlitby
Po celý život, uprostred všetkých rozmanitých činností a výziev, ktoré pred neho boli kladené (kdesi povie, že ho Pán často posielal tam, kam on sám nechcel), nosí v sebe otec Marie-Eugene neustálu túžbu po tichu, samote a modlitbe.
O vnútornej modlitbe hovorí ako o rozvíjaní Božieho života v nás, o životodárnom pohybe synovskej milosti v našej duši. Preto je podľa neho vnútorná modlitba základnou životnou potrebou každého kresťana. Znamená stretnutie živého bytosti, ktorou sme, s živým Bohom, ktorý v nás prebýva, stretnutie Stvoriteľa so stvorením, svätého Boha s hriešnym tvorom. Sme stvorení pre Boha a modlitba je živé spojenie s ním. Boh je láska a jeho radosťou je dávať sa. Z našej strany je iba potrebné sa ztišiť, zamerať naše bytie k Bohu, aby sme s Bohom nadviazali skutočný a živý kontakt.
Posledné roky svojho života má otec Grialou veľké zdravotné problémy. Ale pritom ďalej rozvíja svoju apoštolskú činnosť v jej rôznych podobách, dáva čím ďalej viac exercicií pre mladých, pre seminaristov, pre kňazov. Roku 1966 vedie posledné exercície pre novice.
Podrobuje sa vyšetreniu a lekári zistia rakovinu prostaty. Na konci roku je operovaný, ale jeho zdravotný stav to nezlepší. Má veľké bolesti, obetuje ich Pánu a pripodobňuje sa v nich Kristu. I v tomto prechode utrpením osvedčuje svoju duchovnú spriaznenosť s Teréziou z Lisieux.
Umiera vo Venasque na veľkonočný pondelok 27. marca 1967.
7. apríla 1985 bol začatý prípravný proces k vyhláseniu otca Marie-Eugena blahoslaveným.
Duch Svätý – môj priateľ
Všetka bohatá prednášková činnosť otca Marie-Eugena i všetko, čo písal, vychádzalo z jeho vlastnej duchovnej skúsenosti, ktorá bola v podstate totožná so skúsenosťou sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša. Keď Terézia hovorí o svojom objave Lásky a svojom poslaní byť v srdci cirkvi láskou, vysvetľuje otec Marie-Eugene, že sa jedná o bytostnú Lásku, ktorou je sám Duch Svätý. A pôsobenie Ducha lásky sa on – rovnako ako ona – vydáva bez výhrad.
Marie Pila, spoluzakladateľka inštitútu Notre-Dame de Vie, o ňom raz povedala: „Keď spomíname Ducha Svätého, spomíname podľa všetkého tajomstvo otca Marie-Eugena.“ Už od dôb noviciátu veľmi silno vnímal jeho pôsobenie a neváhal hovoriť o „prežití Letníc“. Celý jeho život je založený na skúsenosti s Duchom Svätým.
„To Duch Svätý z nás robí prorokov a svätcov, to on v nás žije a ukazuje nám cestu, ktorou je Kristus. Nie je iný prostriedok posvätenia, než Duch Svätý.“
Otec Grialou hovorí stále o Duchu Svätom ako o pôsobiacej prítomnosti Božej medzi nami, ktorú máme poznať praktickým spôsobom, tým, že sa mu odovzdáme.
Duch lásky naplňoval otca Marie-Eugena a neodolateľne ho priťahoval. Dva mesiace pred smrťou, keď už bol vážne chorý, sa zveril svojim priateľom: „Keď spím hlbokým spánkom, na nič už nemyslím. Keď sa vzbudím, nie je tu nič len Duch Svätý. On vezme všetko. Som s naším Pánom, je to akoby ztotožnenie s ním... On vydechuje Lásku, Otec tiež vydechuje Lásku... Ja vydechujem Lásku, aby som vám ju dal.“
Krátko pred smrťou vyjadril pre všetkých, ktorí chcú ísť jeho cestou, svoj duchovný odkaz: „Chcem pre vás žiadať Ducha Svätého. To je odkaz, ktorý vám zanechávam: milosť, že na vás Duch Svätý zostúpi, aby ste mohli čo najskôr povedať, že Duch Svätý je váš priateľ, vaše svetlo, váš učiteľ. V tejto modlitbe budem pokračovať na zemi, kým ma tu Boh nechá, a iste v nej budem pokračovať i na večnosti.“
Modlitba otca Marie-Eugena:
(Bože), daj každej duši
tú krásu, tú veľkosť,
ktorú si pre ňu pripravil
od večnosti.
Pokorne ťa prosíme,
ó Otče, zdroji všetkého svetla,
ó Ježišu náš brat, náš Majster a náš Kráľ,
ó Duchu Svätý, bytostná Lásko, staviteľ a vykonávateľ Božích zámerov,
uskutočni celé túto Božiu myšlienku.
Aby ani iskrička lásky,
ktorú si pre nás určil,
nezostala nevyužitá,
ale aby sem zostúpila.
Sjednoť nás so sebou,
predvídaj už všetko naše podieľanie sa na tvojom trojičnom živote.
Nájdeme v ňom svoje šťastie a viem, že aj
ty v tom nájdeš svoju slávu, sekundárnu, pravda,
ale slávu, v ktorej budeš predsa môcť nájsť zalíbenie.
To je modlitba, ktorú ti predkladáme,
Svätá Trojica,
je tvojou slávou, tvojou radosťou,
aby sa šíril váš trojičný život.
Zaisťuj jej účinnosť ďalším pôsobením Ducha Svätého.
Aby sa každý deň, každý okamih nášho života
vyznačoval rastom tvojho pôsobenia.
A keď opanuješ každého z nás,
ponesieme svedectvo o tebe
tam, kam nás pošleš, ako nás pošleš.
A v tomto apoštoláte svedectva
nájdeme zmysel nášho bytia.
Ó Otče, ó Syna, ó Duchu Svätý,
pohliadni na to, čo si urobil
a uskutočni úplne svoje dielo v nás
a skrze nás aj vo všetkých, ktorých uvedieme
do toho istého zámeru lásky,
do Vašho trojičného života
k Vám a do Vás.
Nech sa tak stane.
(Úryvok z homílie o Letniciach 1963)
Úryvok z meditácie
v predvečer kňazského vysvätenia 4. 2. 1922:
„Som kňazom, kňazom navždy!
Tato slová mnou prenikajú, stačí mi. Ó Ježišu, ztotožnil si ma so sebou samým, keď si mi zveril moc svojho kňazstva! Tvárou v tvár týmto veľkým tajomstvám, ktoré si mi zveril, zostávam unešený. Klaním sa a verím.
Odevzdávam sa ti vo všetkom, čo chceš, v pokoji, v radosti, ale i v temnote a utrpení... A pretože má modlitba má byť výrazom mojej vďačnosti, nechám ju stúpať k tebe, plnú všetkej váhy môjho kňazstva, horúcu, zahŕňajúcu všetko....“
