Edith Stein
Pravej láske k sebe môžeme porozumieť len na základe lásky k Bohu: blížneho máme milovať – ako [i] sami seba – kvôli Bohu. Láska vo svojom najvyššom naplnení je vzájomné odovzdanie sa a zjednotenie; k tomu je potrebné viac osôb. „Lpění“ na vlastnej osobe a sebaúcta, ktoré sú vlastné zvrátenej láske k sebe, vytvárajú najpríkrejší protiklad k božskej podstate, ktorou je totiž odovzdávať sa.
Jediným dokonalým uskutočnením lásky je božský život sám, vzájomné odovzdávanie sa božských osôb. Tu každá osoba nachádza v druhých opäť seba samu, a keďže ich život a ich podstata je jedno, je tak láska vzájomná súčasne láskou k sebe, súhlasom s vlastnou podstatou a k vlastnej osobe.
Této čistej láske, ktorou je Boh, sa v okruhu stvoreného najviac približuje odovzdanie sa konečnej osoby Bohu. Žiadny konečný duch síce nemôže celkom obsiahnuť božského ducha, ale Boh – a on jediný – úplne pojíma každého stvoreného ducha; kto sa mu odovzdá, dosahuje v milujúcom zjednotení s ním k najvyššiemu naplneniu bytia, k tej láske, ktorá je súčasne poznaním, odovzdanosťou srdca a slobodným činom. Táto láska je celkom obrátená k Bohu, ale vo [svojom] zjednotení s božskou láskou stvorený duch obsiahne, spozná a blahoslavené a slobodne prijíma aj samého seba. Odovzdanie sa Bohu je súčasne odovzdaním sa [svojmu] vlastnému Bohom milovanému ja a celému stvoreniu, najmä všetkým duchovým bytostiam, ktoré sú s Bohom zjednotenými.
Takého odovzdania lásky však človek sám zo seba nie je schopný. Ak len k poznaniu druhých ľudí a k skutočne naplnenej láske k nim môže dospieť len vtedy, ak sa mu oni s láskou otvoria, ako má dosiahnuť lásku k Bohu, ktorého nevidí, nie je-li [sám] milovaný Bohom skôr? Aby sme sa Bohu v láske odovzdali, musíme ho poznať ako milujúceho. A takto sa nám môže otvoriť len on sám.
Jistým spôsobom to koná slovo zjavenia. A k prijatiu božského zjavenia vierou patrí logicky už [i] prilnutie [k Bohu] láskou. To sa však naplní až vtedy, keď sa Boh duši sám odovzdáva v živote milosti a slávy, keď jej zdieľa svoj božský život a do svojho božského života ju vtiahne.
Božský život, ktorý sa rozvíja v duši milujúcej Boha, nemôže byť iný, než trinitárny život Boží. Veď ten, komu sa [duša] odovzdáva, je trojjediný. Prenecháva sa [teda] otcovi, Božej vôli, ktorá v nej takmer znovu plodí Syna. Sjednocuje sa so Synom a chcela by v ňom zmiznúť, aby v nej Otec nespozoroval už nič než Syna. A jej život sa zjednocuje s Duchom svätým, stáva sa božským vylitím lásky.
Duša (a preto celý človek) zakúša zjednotením sa s božským Duchom základnú premenu. A predsa zostáva zachovaná vo svojom vlastnom bytí, nestáva sa (pouhou) časťou božského. A predsa možno toto zjednotenie nazvať ešte niternějším, než je spojenie duše a tela. Veď Boh i duša sú duch a prenikajú sa, ako len sa duch a duch preniknúť môžu: mocou vzájomného slobodného osobného odovzdania sa, ktoré predpokladá oddelenosť [ich] bytí, ale – cez nekonečnú vzdialenosť medzi nestvoreným a tvorom – [zároveň] spoločenstva [z hľadiska] podstaty, ktoré [im] umožňuje naozaj do seba navzájom vstúpiť.
(Konečné a večné bytie, str. 419n., podľa Christliche Innerlichkeit 15/5,1980,
preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého OCD, Karmel sv. Josefa, Praha.)
