Keď som vyšla na záhradu, vidím, ako všetko dýcha radosťou jari. Stromy oblečené do kvetov vydávajú opojnú vôňu; všetko sa chveje radosťou a rozospievaní a cvrlikajúci vtáčikovia velebia Boha a hovoria mi: Teš sa a raduj, sestra Faustyna, ale v duši mám temnotu a utrpenie. Má duša je tak veľmi citlivá na šelest milosti, vie rozprávať so všetkým, čo je stvorené a čo ma obklopuje, a viem, prečo Boh tak skrášlil zem… Ale moje srdce sa nemôže rozveseliť, lebo Milovaný sa mi ukryl, a neodpočinem si, kým Ťa nenájdem… Neviem žiť bez Boha, ale cítim, že aj Boh nemôže dosiahnuť šťastie bezo mňa, hoci sám sebe absolútne stačí…
(Faustyna Kowalská /1905–1938/, Denník, III. zošit, 1120)
