Naša nepokojná myseľ, ktorá je hlavným nástrojom všetkej ľudskej komunikácie, je zároveň hlavným kameňom úrazu pri modlitbe. Zdá sa, že má od prírody bližšie k rozptyľovaniu než k sústredeniu. Radšej je nespútaná, neustále blúdi, chytá sa každého nového podnetu a preberá ho zo všetkých strán, namiesto toho, aby uprela pozornosť jedným smerom a setrvala pri ňom. Chce sa stále zamestnávať, nepretržite pracovať, starať sa, spomínať, plánovať, konštruovať, predpokladať či argumentovať, hľadať a pýtať sa. Dokonca aj pri našich pokusoch o modlitbu sa stylizuje do Božej pozície a sama odpovedá na každú našu prosbu, takže v rozhovore s Božom sama hrá všetky úlohy.
Niekedy tiež vzplanie pýchou, netrpezlivosťou, nevolnosťou, horkosťou či nenávisťou, keď to najmenej chceme. Dokáže sa cítiť ranená alebo dotknutá, vinná alebo znechutená práve v okamihu, keď sme takmer dosiahli cieľ. Niekedy, vlastne veľmi často, strávime čas vyhradený modlitbe snahou ovládnuť svoju nepokojnú myseľ, usmerniť svoje myšlienky a zamerať svoju pozornosť na Boha. Pri takýchto príležitostiach nám môže pomôcť dvojité: po prvé vedomie, že Boh sám dal podnet k našej rozmluve s ním, pretože nás pohnul vyhradiť si čas pre túto modlitbu, a po druhé, že oceňuje naše úsilie a žehná mu.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, spomienky na sovietske väzenie, On ma vedie, 5. kapitola)
