Ty si ma učinil tak bohatou, môj Bože, dovol mi tiež všetko plnými rukami rozdávať. Môj život sa stal nepretržitým rozhovorom s tebou, môj Bože, veľkým dialógom. Keď stojím – v rohu tábora – s nohami vrostlými do zeme a očami obrácenými k nebu, potom mi niekedy tečú po tvári slzy zrodené z vnútorného pohnutia a z vďačnosti. Taktiež večer, keď ležím v posteli a odpočívam v tebe, môj Bože, mi niekedy tečú slzy vďačnosti – a to je má modlitba.
(Etty Hillesum /1914–1943/, denníkový zápis z internačného tábora Westerbork, 18. augusta 1943)
