Terézia Benedikta od Kríža (Edith Stein)
Často si myslíme, že rozumieme vlastným dejinám. Avšak čo nám v nich pripadá jasné, je vždy len pomíjivým odrazom toho, čo zostáva tajomstvom Božím až do dňa, kedy to všetko bude zjavené. Moja veľká radosť je nádej na to, že raz bude všetko jasné.
Viera v skrytý zmysel dejín nás musí vždy posilňovať, keď to, čo môžeme vidieť priamo (či už na sebe samých alebo na druhých), by nám chcelo vziať všetku odvahu.
Dnešná mladá generácia prešla toľkými krízami, že nám už nemôže porozumieť. My sa však musíme snažiť porozumieť jej a potom jej snáď môžeme ešte trochu pomôcť.
Vždy mi bola veľmi vzdialená myšlienka, že milosrdenstvo Božie je viazané na hranice viditeľnej cirkvi. Boh je pravda. Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, nech si to uvedomuje alebo nie.
Vedenie Božej milosti som v posledných týždňoch cítila opäť zvlášť silne. Myslím, že svoj úlohu vidím jasnejšie a zreteľnejšie. To samozrejme tiež znamená, že stále hlbšie vidím svoju úplnú nedostatočnosť, ale súčasne tiež možnosť byť cez túto svoju nedostatočnosť nástrojom v rukách Božích.
Človek sa môže len snažiť, aby život, ktorý si zvolil, žil stále vernejšie a čistejšie, aby ho tak prinášal ako Bohu príjemnú obetu za všetkých, s ktorými je spojený. Dôvera, ktorú v nás ľudia vkladajú, a až skoro desivo vysoké mínienie, aké má tak veľa ľudí »zo sveta« o našom živote, sú pre nás stále novou výzvou a pobídkou.
Len dôvera, že niečo z nášho pokoja a ticha prúdi navonok do okolia a pomáha tým, ktorí ešte putujú, mi pomáha zmieriť sa s vedomím, že som bola do tohto podivuhodného ústrania povolaná prednostne – pred toľkými ľuďmi, ktorí by toho boli viac hodní. Nechcete si vôbec predstaviť, ako hlboko ma pokaždé zahanbí, keď niekto hovorí o našom »živote obete«. Život obete som viedla, keď som žila ešte vo svete. Teraz zo mňa bolo snaté skoro všetko bremeno a mám v plnosti všetko to, čoho sa mi predtým nedostávalo. Sú u nás však sestry, od ktorých sa každý deň vyžadujú veľké obete. A ja pochopiteľne očakávam, že raz tiež pocítim viac zo svojho povolania kríža než teraz, keď sa so mnou Boh zaobchádza znova ako s dieťaťom.
Nechcela by som Vás zarmútiť, ale musím Vám predsa len povedať, že sa ma čosi vo Vašom poslednom liste, ako už viackrát v minulosti, nepríjemne dotklo: zdôrazňovanie údajne obrovského odstupu medzi Vami a mnou. Pripadala by som si ako farizej, keby som tieto Vaše výroky prešla mlčky, pretože pre ne nemôžem nájsť objektívne dôvody. Nie ste určite jediná, komu naša mriežka naháňa posvätnú hrôzu. Ale táto mriežka predsa neznamená, že tam – »vo svete« – je všetko zlé a tu že je to samá dokonalosť. Vieme, koľko ľudskej ubohosti sa pod hábitom ešte skrýva, a preto nás veľmi zahanbuje, keď sa nám nejako podkuřuje.
Poverené z knihy: Edita Steinová, Myšlienky a meditácie
Vydalo: Trinitas, 2000
Vybral a upravil: Norbert Žuška, OCarm.
