Milí priatelia,
kázanie by malo byť vždy pre niečo, nemalo by len odsúdiť, ale malo by dodať nádej. Skôr by malo byť zaujaté dobrom, nie negáciou. A ak už negáciou, tak len ako východiskom k stavaniu niečoho dobrého. Koneckoncov, to je aj základný princíp výkladu biblie. Napriek tomu mi dnes dovoľte výnimočne kázat proti niečomu. Proti niečomu, čo sa tak bezbožne, rúhavě, pyšne, a zároveň slabomyseľne staví proti životu, zmyslu, láske. A to je vojna.
Absolútna destrukcia, dekonstrukcia sveta. A teda rúhavý výsmech Tomu, ktorý svet ako dobrý stvoril a všetko za jeho radosť dal. Vojna – nemám teraz na mysli obrannú, agresiou vyvolanú vojnu – je na prvý pohľad manifestáciou sily, moci, ega, vo skutočnosti je ale tým najúbohejším, najviac slabomyseľným, je pubertálnym výbuchom hnevu nezrelých ľudí, machov, ktorí si dodávajú sily harašením zbraňami, fotografiami so šelmami, predvádzaním svojej fyzickej sily, manifestáciou luxusu, dodávajúceho im zdanie sebaistí a nadriadenosti nad obyčajným svetom. Lenže za tým všetkým je neistota, hlúposť, komplex menejcennosti. Mesiášsky komplex je vždy z podstaty hriešnym, pretože Mesiáš je len jeden, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. A tak sú vlastne tí, kto rozpútavajú vojnu, smiešni vo vší svojej hrôze, trápni. Sú neušľachtilí v hlbokom význame toho slova. A sú perverzným zjavením toho, ako zlo deformuje ľudskú prirodzenosť. Sú uzly, ktoré bránia sile zmŕtvychvstania. Preto je treba modliť sa za ich obrácenie, aby Boh mohol byť všetko vo všetkom. I v ich srdci.
Útočná vojna teda klame, klame zo svojej podstaty. Klame i predstieraním sily, ktorú nemá. Čo sa nepozná tvárou v tvár silným, ale slabým, trpiacim. Ich odhodlanie je mnohem silnejšie, pretože je pravdivejšie. Tu snáď aspoň trošku môžeme rozumieť slovám horského kázania alebo kázania na rovine o nastavení druhej tváre tomu, kto ma udrel už do jednej. Brutálne zlo počíta so rovnakou zbraňou, so zlom, teda i so strachom, pretože zlý sa bojí. Pevné nastavenie života, tváre, neuhnutie, nesníženie sa k pomste, nenávisti, láskyplné, ale pevné trvanie na pravde, nech to stojí čokoľvek, je tajomne spojené s tvárou Kristovou na Kríži, o to strašnejšie, s oč väčšou láskou čelí tam Ježiš tým, kto mu chcú ublížiť. Nastavenie druhej tváre je opak úteku pred zlom. Slabý, ale milujúci, je vždy silnejší než seba samého stravujúci agresor.
Proti vojne je treba kázat, pretože je vyhŕknutím zla, ktoré nemôže mať podiel na Bohu a na Božom stvorení. Nijako. V Bohu totiž nie je vojna, rozpor, v Trojici je len spolupráca, spolužitie, spolusdílenie, láska. A Boh, ako nám ho zjavuje naša tradícia, nepotrebuje k svojej realizácii žiadny protipól, zlo, ktoré by potieral. Boh je od večnosti plný, celý, zahŕňajúci, pretože je láska. Vojna nie je od Boha a vojna nemôže byť maskovaná ani prekrútenými tzv. božími záujmami, presadením dobra, akýmsi tradičnými hodnotami, podezřele opomínajúcimi hodnoty najtradičnejšie, teda lásku, súcit, podporu, úctu k človeku a slobode jeho životnej voľby. Vojna je plodom hriechu, nie je teda svätá vojna, a to ani prenesené v ideologickom boji za akúsi čistotu a nezkaženosť našej kultúry. Proti vojne je treba kázat, pretože ako ovocie hriechu ničí svet, stvorenie, preťína v polovici životy, do nichž Boh vložil toľko možností. Vojna je zjavením hriešnej smrti, je jej heraldom. Ne tej nutnej, pokornej smrti, odovzdania, naplnenia a prechodu k Bohu, ale smrti destruktívnej, privlastňujúcej si posledné slovo, zhadzujúcej každú túžbu po dobrom, ľudskom súžití, milovaní, tvorbe. Vojnou nesmiem byť fascinovaný. Nesmím – a ak to činím, ťažko hreším – ju vzývať ako riešenie, prebudenie z malátnosti, uvoľnenie síl. V tom ľudstvo už mnohokrát zlyhalo, spomeňme, ako v unavenej atmosfére končiaceho dlhého 19. storočia mnohí myslitelia a umelci vzývali vojnu ako šancu na obnovu životných síl. Agresívna intenzita útočnej vojny je len maskou agónie, je mŕtva, chladne mŕtva a smrteľná.
Proti vojne je treba kázat, pretože je nielen urážkou Boha, ale je aj najväčšou degeneráciou Božieho obrazu v človeku. Je úplnou rezignáciou na kultúru, výchovu, vnútornú premenu, na trpezlivú prácu na živote. Je bez kajúcnosti, sebareflexie. Áno, agresori sa mnohokrát práve týmto pojmom vysmievajú, a naozaj, naša kultúra, vzdelanosť, správa vecí verejných mnohokrát trestuhodne zlyháva. Napriek tomu je cesta výchovy, kultúry, dialógu, demokracie pri všetkých problémoch jedinou cestou, ktorá sa hodí k ľudskej slobode. Dobré myšlienky sa nemôžu implementovať silou, násilím.
Proti vojne je treba kázat, pretože tak silné ľudské emócie, ako je hnev, strach, úzkosť, nekultivuje, nepomáha nám ich využiť, preniknúť, ale zneužíva ich, akceleruje, roznieti ich k nekontrolovateľnej sile. Tí, kto poutajú agresívnu vojnu, zahrávajú si s negatívnymi emóciami. A smrteľne hreší tým, do akej úzkosti a strachu uvádzajú ľudí. Koľko starých ľudí si dnes s intenzitou, ktorá i ich samotných prekvapuje, vybavuje traumatické spomienky z 2. svetovej vojny či z okupácie roku 1968! Akým právom majú starí ľudia, už tak ťažko skúšaní chorobami, mnohdy existenčnou neistotou, náročným približovaním sa ku koncu života, byť ešte znepokojovaní bezbožnými rozpútávačmi vojny? A sú tu mladí ľudia, tí, ktorí žiadne vojnové násilie na našom území nezažili. Mnohí z nich sú vo svojej rozrušenej, krehkej duši už tak preťažení vedomím zodpovednosti za beh sveta, zmenu klímy, sociálnu nespravodlivosť, ktorá ich obklopuje. Akým právom majú mať strach privádzať na svet deti? Veď to je najväčšia perverzia a najväčšia hanebnosť, ktorú spôsobuje zlo, že to, čo by malo mladých ľudí napĺňať túžbou, radosťou, zmyslom, spájajú si mnohdy s veľkým strachom a obavami.
Konečne je treba kázat proti vojne i zo zcela „obyčajných“ dôvodov. Keď vypukla roku 1914 prvá svetová vojna, Franz Kafka si vo svojom denníku po vyhlásení 1. svetovej vojny poznamenal: „Nemecko vyhlásilo Rusku vojnu – popoludní hodina plávania.“ Na prvý pohľad to prekvapí. Nemali by sme v takej dobe robiť niečo iné? Vyvolá to možno výčitky svedomia. Na čo myslím, keď sa dejú také hrozné veci? Lenže, je to zlé? Proti vojne je treba kázat i kvôli tomu, že chce prevalcovať bežný život, že hrá s veľkými slovami, pojmami, vyžaduje pozornosť, a pritom užíva z života, ktorý predsa má toľko dobrého i v tom zdanlivo malom. Malý život je stokrát pravdivejší než vojenská pampa. A normálni ľudia, vrátane tých, ktorí musia brániť svoju krajinu – a ktorí sú nútení užívať slová, ktorými inak musíme šetriť, ako vlastenectvo, spravedlnost, obetu – aj tí by stokrát radšej šli plávať, na výlet s deťmi, do klubu, na pivo. Proti vojne je treba kázat i preto, že pohrdá obyčajným životom, miernymi citmi, tichou radosťou. Áno, Ježiš sa v chráme rozhneval, keď bol svedkom zneužívania Božích vecí na kupčenie a sebeprezentáciu mocných, ale šťastnejší bol určite na svadbe v Káne, u Zachea na hostine, u Marti a Márie.
Pre to všetko je treba aspoň raz kázat i o súčasnej vojne, agresívnej vojne vedené Ruskom, Putinovou vrchnosťou a propagandou, nie všetkými Rusmi, proti Ukrajine. Z všetkých vyššie uvedených dôvodov, obrazov, nie je to miešanie sa do politiky, ale nutný, hoci určite nešikovný, osobnú skúsenosťou a povahou kazateľa nutne zjednodušujúci, pokus o orientáciu v situácii, na ktorú sme všetci krátki. Cirkev nesmie zastupovať politická riešenia, nesmie žehnať zbrane, nesmie podnecovať nenávisť. Musí ale hovoriť o utrpení ľudí, musí sa na príkaz Spasiteľa zastaviť na obranu napadnutých, musí upozorňovať, ako to činí pápež i ČBK, na hriešny rozmer vojny. To vyplýva i z doktríny o spravodlivej obranné vojne, ktorá je súčasťou cirkevného sociálneho učenia. Iste nie súčasťou, z nejž by sme mali radosť, ale vzhľadom k stavu hriešneho ľudstva, ktoré je ešte na ceste k večnosti a je stále ohrozené hriechom, súčasť nutná. Pre tvrdosť ľudského srdca je nutné mať i zákony, sankcie – nie ako cieľ, ale ako prostriedky.
Cirkev, zvlášť mimo Ukrajinu a Rusko, nemôže riešiť zložitú otázku ukrajinského Východu, musí ale upozorniť na to, že v state nedokonalosti nie je možné postupovať inak než dodržiavaním medzinárodných zmlúv a zákonov a cestou zložitých vyjednávaní. Vyjednávanie je ale možné, len pokiaľ jedna zo strán nezvolí silové riešenie. Preto nie je možné nijako, ani sebestačnějšou situáciou, ospravedlniť porušenie týchto zmlúv a násilné riešenie. Cirkev má i svoju pamäť, zaťaženú neblahými náboženskými vojnami, má vo svojej pamäti sdílené s celou spoločnosťou i udalosti Mníchova, situáciu v Sudetoch, trestuhodné zlyhávanie demokratických štátov tvárou v tvár vojenskej agresii, má v pamäti tragédiu kolektívnej viny odsunu Nemcov. Spravodlivá obrana nie je primárne používaním násilia, ale ochranou pozitívnych hodnôt. Nikdy nie je možné relativizovať postavenie agresora a obete. Iste, ani obeť nie je dokonalá, všetci napadnutí nie sú hrdinskými anjelmi svetla, ale agresorov čin nemôže byť spochybnený akoukoľvek chybou obete.
Spravodlivá obrana teda nie je popieraním Ježišových slov o neodplácaní zla zlom. Ona Ježišova slová majú v nás viesť k pevnému postoju lásky, nie k nenávisti. Ani pri obrane sa nemáme mstíť, nenávist je len prvá reakcia, na ktorej musíme nutne pracovať, inak znehodnotí všetky naše činy. Iste, je to ťažké, ťažká doba priamo volá i po patetickom vyvolávaní síl k odporu a obrane. Aby obrana ale bola účinná a aby sme obstáli i po vojne, nesmie byť motivovaná nenávisťou, ale obhajobou dobra. Vojna je zjavením nespravodlivosti a kážeme-li proti vojne, musíme kázat i proti sebe. Tak do očí bijúce nespravodlivosť, ako je agresia jednej mocnosti proti druhému, slobodnému štátu, je len veľmi zduřenou formou nespravodlivosti, ktorá začína v malom. Dlho sme niektorí i v cirkvi trpeli vyvolávaním nenávisti a nepriateľstva proti rôznym skupinám obyvateľov, dlho sme – a mnohí i teraz stále – podporovali krížové taženie tzv. zdravého Východu proti tzv. nemorálnosti Západu a hľadali v idealizovanom, nikdy neexistujúcom Rusku záštitu pred zložitostí života, dlho nám nevadila nenávisť, s akou niektoré (zďaleka nie všetky) konzervatívne prúdy kresťanstva prehliadali nemorálnosť, agresivitu, precitlivelosť politikov, kričiacich o ochrane života a tradičných hodnôt, ale neváhajúcich umlčovať iné názory, podnecovať k zlému. Nedávno skončily do neba volajúce olympijské hry v režime, ktorý preukázateľne decimuje opozíciu, olympijské hry, ktoré sa stali fraškou olympijského ideálu. A ešte horšie: sme právom zděšený z toho, čo sa deje kúsok od nás, ale genocidy, vojny v iných častiach sveta, stovky tisíc mŕtvych utečencov mnohých z nás nechávaly dlho v pokoji. A i dnes váha náš svet s jasnejšími sankciami, pretože sa – a ja tiež – bojí o svoj komfort, na ktorý sme si zvykli. Otvárením vratiek zlu vo všetkých týchto smeroch, toleranciou, alebo dokonca užívaním, lží, dezinformácií, konšpirácie, kalením akéj si základnej dôvery v Boha a ľudí pyšným presvedčením, že my vieme viac než väčšinový konsensus vedcov, doktorov, než naprosto väčšinový konsensus svetových spravodajských služieb, umožnili sme lži, aby sa stala takmer legitímnym prostriedkom politiky a argumentácie, aj v cirkvi. Veď aj v mnohých našich dôležitých voľbách bodovali preukázané lži, uprostred cirkvi sa šíria lži napr. o pápežovi Františkovi, urážky cirkvi v iných krajinách atď. Nie, musíme-li kázat proti vojne, musíme zmieniť i tohle všetko. A nielen zmieniť, hlavne prosíme Boha o odpustenie, o dar pokánia. A kážeme-li proti vojne, nesmieme kázat proti žiadnemu národu ani skupine obyvateľov kolektívne. Rusko nie je totožné s Putinom. Je treba vďačne oceniť statočnosť tých, ktorí sa navzdory nebezpečenstvu, ktorému sú vystavení, aj v Rusku stavajú proti vojne.
Kážeme-li proti vojne, nesmieme tým podnecovať beznádejne, temný obraz sveta, len proste musíme jasne odmietnuť akúkoľvek spoluprácu so zlom, maľovanie čierneho na biele. Kážeme-li proti vojne, kážeme proti smrti v prospech života. Musíme zaujať stanovisko, ktoré je v tejto chvíli jasné. Až, dá-li Boh, vojna skončí, bude čas a bude nutné určite uvažovať diferencovanejšie, premýšľať o usporiadaní sveta s väčšou presnosťou. To už ale nie je hlavná úloha cirkvi. Jej úlohou je postaviť sa na stranu ochrany nevinných životov. A predovšetkým, po tom negatívnom, po odsúdení vojny, potom usilovne pracovať na úlohe, ktorý jej Boh dal: zmierenie ľudí medzi sebou a s Bohom, hájenie slobody svedomia a ľudských práv, dôstojnosti každého ľudského života, ktorá je garantovaná Bohom. Všetci budeme stáť pred Božou tvárou. Súdca bude On. Máme jasne vystúpiť proti lživým slovám a zlým činom agresora, nemáme ale súdiť jeho nitro. Pred Bohom staneme všetci. Dovolávame sa v tejto súvislosti väčšinou – a právom – jeho milosrdenstva, prepáčte mi, že dnes, úplne výnimočne, pripomeniem, že by sme sa ho ale mali i báť, nie s úzkosťou za každú chybu, hriech, iregularitu nášho života, ale s vedomím vážnosti života a svojej zodpovednosti za svet. Nemáme sa báť Božieho hnevu, ale lásky. Tak ťažko zranenej v každom zabitom človeku, v každej zničenej práci, v každej pošlapanej možnosti.
Pomôžme teraz Ukrajine modlitbou, pokáním, finančnou pomocou, vyčkajte, ako sa bude situácia vyvíjať smerom k pomoci s ubytovaním, nejednajte v panike a preto, aby sme si udržali svedomie; bude treba systémového riešenia skrze štátne inštitúcie a charitné činnosti cirkvi. A všimníme si viac napr. Ukrajincov alebo Rusov, ktorí žijú s nami. Myslím, že mnohokrát sme nimi skryto pohŕdali, brali sme ich samozrejme ako pomocné sily, nepoznali sme ich životy, nestáli sme o to poznať ich.
A ešte niečo: kľudne choďme (zatiaľ) plávať. Život stojí za to, aby sme ho žili. Inak by nebolo treba brániť ho.
(P. Petr Beneš, kázanie z nedele 27. februára 2022
pronesené v kostele Nejsvětějšího Srdce Páně v Praze)
