Martina Vintrová
V posledných číslach časopisu Karmel sa objavilo niekoľko článkov o laikoch, apoštoláte laikov (to bolo ostatne aj téma Medzinárodného kongresu karmelitánskych laikov v roku 2011). Toto téma a eklesiológia Druhého vatikánskeho koncilu sú pre mňa už dlho podnetom k premýšľaniu a modlitbe. Zdá sa mi, že veľký potenciál, skrytý v kresťanoch, ešte čaká na svoje plné uplatnenie. Alebo tam, kde sa prejavuje, nie je docenený. Možno preto, že v poslaní laikov väčšinou nejde o efekt, ale o skutočnú tvrdú prácu, ktorú spoločnosť poväčšinou neoceňuje, alebo rozhodne nie na prvý pohľad.
„Vlastná a zvláštna vlastnosť laikov je ich svetský ráz. (...) Z vlastného povolania laikov vyplýva úkol hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zaoberajú časnými vecami a upravujú ich podľa Boha. Žijú vo svete, to znamená vo všetkých svetských povolaniach a činnostiach a v bežných podmienkach rodinného a spoločenského života, z ktorých je ich existencia takmer utkaná. Tam je volá Boh k tomu, aby plnili sebe vlastné úlohy v duchu evanjelia a ako kvas prispievali k posväteniu sveta akosi z vnútra, a tak predovšetkým príkladom svojho života, vierou, nádejou a láskou hlásali Krista druhým ľuďom. Im teda zvlášť pripadá úloha tak prozařovať a usporadúvať všetky časné záležitosti, s nimiž sú v tesnom styku, aby sa vždycky diali a rozvíjali podľa Krista a slúžili k chvále Stvoriteľa a Vykupiteľa.“
(Věroučná konstituce II. vatikánského koncilu Lumen gentium, čl. 31.)
Tento popis miesta laikov v cirkvi ma, laika, dlho rozčuľoval a dá sa povedať, že aj urážal. Chápala som to takto: laici sa majú zaoberať časnými vecami, čo či znamená, že tie „poriadne“ duchovné veci sú len pre kňazov a rehoľníkov, my na ne nemáme a odstrkujú nás od nich. Našim duchovným skúsenostiam sa nedá veriť a tiež nie sú tak dôležité, ako tie „kňazské a rehoľné“. My svet duchovne nepozvedáme. Cítila som sa menejcenná. Potom som ale po rokoch rôznych skúseností dospela k tomu, že ten môj pohľad je hlúposť a veľké nepochopenie.
Ono to totiž nie je vôbec jednoduché „prozařovať a usporadúvať všetky časné záležitosti.“ To, aby náš život ukazoval na Krista a aby svet fungoval podľa Jeho poriadku, je niekedy tvrdá práca, i mučenie, vyžadujúce veľkú vieru, lásku, nádej a ostatné cnosti.
Svoj duchovný život laika môžem chápať zle, keď svoju vieru síce proklamujem, ale nežijem podľa nej, alebo žijem jej skreslenú podobu. Tak napríklad niekto je známym katolíkom, ale jeho starú maminku vozia do kostola cudzí ľudia. Jindy maminka, zbožná aktivistka, sa zase stará o radu ľudí a vecí, ale jej vlastné deti ju postrádajú a pripadá im, že sú vždy až na druhom mieste. Teší ma „práca“ pri reči pod zámienkou starostlivosti so skrytým sebeuspokojením mojich blízkych, šíriť pomluvy a pritom vydávať nenápadne na odiv svoje cnosti. Ani mi nedôjde, že tu niečo nejde s evanjelium dohromady... Nosím na krku veľký kríž či medailku a mám plné ústa lásky k ľuďom, ale nenamáham sa úplne obyčajne poďakovať, neviem oceniť prácu svojho blížneho alebo ju dokonca narušiť pomluvami. I keď také jednanie môže a mýva svoje hlbšie príčiny, ktoré je ale v tom prípade potrebné liečiť, určite také nectnosti naše jednanie veľmi poznamenajú. A tak nakoniec nie je pravda, že z nášho života, povedané slovami koncilu, prozařuje svetlo viery a usporadúva časné záležitosti a rozvíja ich podľa Krista.
Všetko to, čo spomína sv. Pavel (srov. 1 Kor 13,4–6): byť poctivý a pravdomluvný, nezávidieť, nevychlábovať sa a nebyť domýšlivý, nejednať nečestne, nedávať sa vyprovokovať, nepočítať krivdy a neradovať sa z nešťastia druhých, nenadávať stále a byť láskavý, odpúšťať, mať nádej, všímať si maličkosti potrebných ľudí, nepomlúvať, nepodozrievať hneď druhých zo zlých úmyslov, nezávidieť a byť spravodlivý, neponižovať druhých, nejednať zo sebeckých pohnútok, mať úctu k ľuďom a uznávať ich dobrú prácu, venovať svoj čas nielen sebe a svojim záležitostiam, ale aj druhému, hoci ho len vypočuť, ale prijať a neodsúdiť, skrátka zviesť v týchto veciach boj sám so sebou, a tiež sa snažiť navenek realizovať tam, kde žijem, hoci sa zdá, že oblasť môjho vplyvu je malinkatá, rôzne dobré kresťanské veci a postoje – to niekedy môže byť ťažké. Je to možné len s pomocou Božej milosti a vyžaduje to poznanie Boha, dobrú znalosť jeho slova, život v tesnom spojení s Ním, niekedy až život mystika. Keď sa o to ale snažíme, je to veľké svedectvo a verte mi, že okolie ho dobre vidí. A potom sa už nikto nemôže vyhovárať, že žiť podľa viery môžu len farári a rehoľnice, ale pre normálnych ľudí to nie je, pretože v bežnom živote proste to, čo hlása cirkev, nejde zachovávať... Keď meníme seba k obrazu Božiemu, môžeme potom aj meniť svet na lepšie, príjemnejšie, pokojnejšie miesto. A k tomu zachovávaniu Božích prikázaní, a predovšetkým prikázania lásky, vedie.
Nedomnievajme sa povrchne, že poslanie „upravovať časné veci podľa Boha“ je záležitosťou len ľudí vzdelaných, alebo tých, kto dosiahli nejaké postavenie a s ním vplyv na druhých. Už po roky mi príležitostne prichádza na myseľ (v nemocniciach, vo vlakoch, ale aj v cirkevných inštitúciách a inde), že jedno z najdôležitejších povolaní majú upratovačky. A čo teprve kuchárky a dobrí remeselníci. Alebo rodičia! Samozrejme nám vzápätí dochádza, že rovnako sú na tom aj ostatní ľudia: umelci, podnikatelia, predavačky, vedci, úradníci, lekári, poľnohospodári, dôchodcovia, susedia, priatelia... Tí všetci môžu (a majú) každý svojím – hoci trebárs na prvý pohľad nenápadným – dielom prispievať k tomu, že život okolo nich bude mať v sebe ten poriadok, pokoj, dôstojnosť a krásu, aké si praje Boh. Potom aj tie veci a činnosti nejobyčajnejšie odhaľujú, čo Boh chce a aký je, môžu byť sprevádzané prostou radosťou a láskou k nemu.
II. vatikánsky koncil nás múdro učí, že všetci kresťania, nielen kňazi alebo rehoľníci, majú každý podľa svojich podmienok účasť na Kristovom poslaní a na poslaní, ktoré Boh zveril svojej cirkvi, aby ho vo svete plnili. Žiadny kresťan teda nemá len nedôležitú alebo zanedbateľnú úlohu. Pozrime sa na svoje životné poslanie aj na svoju súčasnú životnú situáciu týmto pohľadom, skúšajme sa v tom brať vážne! Pápež František povedal: „Byť kresťanmi znamená žiť a dosvedčovať vieru v modlitbe, v skutkoch lásky, prosadzovaním spravodlivosti a konaním dobra.“ Naše karmelitánske povolanie nás k tomu priamo vedie, veď naším charizmom je modliť sa, poznávať Boha a vidieť svet jeho očima. A z toho už vyplýva všetko ostatné...
