H. J. M. Nouwen
Od vtedy, čo si ma o to prosil, aby som ti a tvojim priateľom napísal niečo o duchovnom živote, ma zamestnáva otázka, či existuje slovo, o ktorom by som chcel, aby zostalo vo tvojej pamäti po prečítaní všetkého, čo by som ti chcel povedať. Počas uplynulého roka sa toto slovo postupne vynorilo z hĺbky môjho srdca. Je to slovo „milovaný“. Pretože som kresťan, počul som toto nádherné slovo prvýkrát v príbehu o krste Ježiša z Nazareta. „A hneď, ako Ježiš vystúpil z vody, hľa – otvorilo sa nebo a videl Ducha Božieho, ako sa sťahuje a zostupuje na neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zalúbenie.“
Už roky som tieto slová čítal znova a znova, premýšľal o nich a mal o nich dokonca kázania a prednášky, ale až od našich rozhovorov v New Yorku dostali pre mňa zmysel, ktorý siahá ďaleko za hranice mojej vlastnej náboženskej tradície. Naše mnohé rozhovory ma priviedli k vnútornému presvedčeniu, že tieto slová: „Ty si môj milovaný syn“ odhaľujú najhlbšiu pravdu každého človeka, bez ohľadu na to, ku ktorej zvláštnej tradícii patrí.
Frede, všetko, čo by som ti chcel povedať, je zhrnuté v prísloví: „Si milovaný človek.“
Sme požehnaní
Ako milované deti Božie sme požehnaní. Slovo „požehnanie“ sa mi stalo v posledných rokoch veľmi dôležitým a ty si jedným z ľudí, ktorí ma k tomu priviedli.
Pamätáš si ešte, ako si ma vzal jedno sobotné ráno do synagógy v New York City? Keď sme tam prišli, zistili sme, že sa konala „bar mitzvah“. Trinásťročný chlapec bol prijímaný spoločenstvom do stavu dospelých. Po prvýkrát predsedom bohoslužby. Predčítal úryvok z knihy Genesis a mal krátku prednášku o tom, aké je dôležité byť k svojmu okoliu ohľaduplný. Rabín a jeho priatelia mu to potvrdili a jeho rodičia mu dali svoje požehnanie. Bolo to prvýkrát, čo som zažil bar mitzvah a bol som hlboko dojatý – predovšetkým požehnaním rodičov. Stále ešte počujem, ako hovorí otec: „Môj synu, nech sa ti vo tvojom živote stane čokoľvek, či budeš úspešný alebo nie, či budeš slávny alebo nie, či zostaneš zdravý alebo nie – buď vždy pamätný, že ťa tvoja matka a ja nade všetko milujeme.“ Keď to povedal pred tvárou celého spoločenstva a pritom sa díval s náklonnosťou na mladíka, ktorý stál pred ním, vnikli mi slzy do očí a pomyslel som si: „Aká to milosť takéto požehnanie.“
Stále silnejšie si uvedomujem, ako my, úzkostné, ustráchané, neisté ľudské bytosti, potrebujeme požehnanie. Deti potrebujú požehnanie svojich rodičov, rodičia potrebujú požehnanie svojich detí. Všetci potrebujeme, aby sme sa navzájom žehnali: učitelia a žiaci, rabíni a ich študenti, biskupi a kňazi, milujúci a priatelia.
Ale dovoľ mi, aby som najprv bližšie vysvetlil, čo sa myslí slovom „požehnanie“. V latinčine znamená žehnať „benedicere“. Slovo „benedicere“, ktoré sa vyskytuje v reči mnohých cirkví, znamená doslova: hovoriť (dicere) o niekom dobré (bene). Vidím v tom hlboký zmysel. Pretože skutočne potrebujem, aby som o sebe počul dobre veci, a viem, ako veľmi si ty na tom závislý. Dnes často hovoríme o tom, že sa musíme navzájom potvrdiť. Keď nie prožívame potvrdenie, môžeme len ťažko žiť. Keď niekoho žehnáme, znamená to, že mu darujeme potvrdenie v čo najvyššej forme.
Požehnanie je podstatne viac než slovo chvály alebo uznania; je viac než poukaz na schopnosti alebo dobré skutky človeka; znamená viac než niekoho postaviť do dobrého svetla. Vysloviť nad niekým požehnanie znamená vysloviť súhlas nad tým, že tento človek je milovaný, a potvrdiť to. Ba ešte viac: požehnanie vytvára skutočnosť, o ktorej samo hovorí. V našom svete je veľa vzájomného obdivovania, ale rovnako tak mnoho vzájomného posudzovania. Každé požehnanie ide ďaleko nad rámec rozlíšenia obdivu alebo odsúdenia, cností alebo nepočestností, dobrých alebo zlých skutkov. Požehnanie zasahuje pôvodnú dobrotu druhého a vzbudzuje v ňom pocit, že je milovaný.
Slová požehnania, ktoré si navzájom vyslovujeme, sú ozvenou požehnania, ktoré na nás spočíva od večnosti. Je to najhlbší súhlas s naším pravým bytím. Potrebujeme neustále požehnanie, ktoré nám vypovedá stále znova výslovne o pravde, že patríme milujúcemu Bohu, ktorý nás nikdy neopustí, ale vždy znova nám bude pripomínať, že sme na každom kroku svojho života vedení láskou.
Preložil: V. Pola
Pokračovanie v dalšom čísle.
pokračovanie
