Mária je pripravená na všetko, pretože Mesiášov osud musí byť iste osudom neslýchaným, ale čo toto „všetko“ konkrétne bude, to Mária nevie. A práve to noří celý jej život do oblaku úzkosti. Ešte skôr, než ju Syn môže osobne vychovávať, je už cvičená.
Hanba tehotenstva, ktorého tajomstvo nesmie prezradiť, aj Jozefove rozpaky sú horkou predchuťou.
Symbolickou rečou k nej hovorí odmietnutie v Betleheme, keď sa schyľuje k pôrodu, aj následný útek.
Tento druh symbolickej reči prebleskuje v proroctve o meči, ktorý jej prebodne srdce.
A tento meč má teraz v ruke Syn. Je mu dvanásť, keď sa jej stratí – a hneď, ako ho nájde, dá jej odpoveď, ktorej nerozumie. Toto neporozumenie visí potom hrozivo nad jej životom.
Keď ju Syn opúšťa, nedáva jej žiadnu informáciu o tom, čo podnikne; s ničím ju neseznamuje, je odkázaná na to, čo sa šušká.
V Káne, hoci sa v jeho duchu stará o chudobu hostiteľov, sa dočká strohého odmietnutia: jeho hodina ešte neprišla, nie je totožná s jej hodinou (tak tomu bude až na kríži).
Keď ho príbuzní majú za blázna a ona ho spolu s nimi navštevuje, nie je prijatá.
Keď žena zo zástupu blahoslaví jej prsia, Ježiš ihneď mení tému: blahoslavení sú tí, ktorí prijímajú a zachovávajú Božie slovo. Istotne, Mária ho prijala a uchovala ako prvá, ale teraz sa stráca za všetkými tými, ktorí to majú robiť podľa nej; jej telesné prsia, ktoré živily vtelené Slovo, nie sú teraz hodné zmienky.
Z temnoty a osamelosti je Mária vyťahovaná až pri poslednej scéne, pri kríži musí byť prítomná, nie však aby počula posledné útíšné slovo, ale: „Ženo, to je tvoj syn!“ Jej Syn, ktorý sa jej neustále vzdaloval, jej uniká s konečnou platnosťou a podsúva jej iného syna. Nemá so svojím Synom už žiadnu inú formu spoločenstva než tú, ktorá prichádza na rad práve teraz: Ako je Syn opustený Otcom, tak Matku opúšťa Syn – v tom sú teraz jedno.
(…)
Ozrejmuje sa však, prečo aj Mária musela byť Synom vychovávaná pre „posledné“ miesto. Pretože len na tomto mieste, kde je dosiahnutý posledný hriešnik, dochádza k vykúpeniu a len na tomto mieste môže cirkev získať, pochopiť a plniť svoju úlohu.
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Kňazská spiritualita)
