Vladimíra M. Polišenská
Vážení účastníci kapituly, bratia a sestry,
najprv by som chcela poďakovať za možnosť byť tu s vami pri tejto príležitosti, keď si spoločne pripomíname 800. výročie odovzdania Rule sv. Alberta Jeruzalemského nášmu rádu.
Hlavné téma kapituly, ktoré ste zvolili, je: Karmel – modliace sa a prorocké spoločenstvo v meniacom sa svete. Keď som bola požiadaná, aby som sa s vami podelila o svoju skúsenosť karmelitánskej terciárky, ktorá sa tieto dva aspekty (prorocký a modlitebný) snaží žiť v každodennom živote uprostred sveta, položila som si otázku: Aké je poslanie karmelitánskeho laika v dnešnom svete? Tu vám ponúkam malú úvahu, ktorá z toho vzišla, s nádejou, že môže byť prínosná. Úvaha má tri časti. Prvá časť je zameraná na situáciu dnešného meniacého sa sveta a jeho potreby a nároky, na ktoré sa my laici snažíme odpovedať svojím životom. Druhá časť sa týka prorockého aspektu a v závere budem hovoriť o živote modlitby, čo je tretia časť tohto zamyslenia.
Poslanie laikov nájdeme všeobecne vyjadrené v dokumente Lumen Gentium: „Z vlastného povolania laikov vyplýva úkol hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zaoberajú časnými vecami a upravujú ich podľa Boha. ... Im teda zvlášť pripadá úloha tak priesvitne a usporiadať všetky časné záležitosti, s ktorými sú v tesnom styku, aby sa vždycky diali a rozvíjali podľa Krista a slúžili na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“ (LG 31) Ak sa zameriame na dnešný svet so všetkými jeho procesmi, transformáciami a zmenami, potom sa mi zdá, že prvá vec, ktorú môžeme ponúknuť, je istá stálosť. Stálosť, ktorá sa zakladá na samotnom predmete našej viery, na skutočnosti vykúpenia. Táto stálosť potom nie je strnulá, vynútená niečím vonkajším a teda rigidným, ale tým, že má svoj pôvod vo viere, je predovšetkým vnútorná a tak aj nezávislá na vonkajších okolnostiach nášho života. V nich sa však prejavuje prostredníctvom našich konkrétnych postojov. Odhaľuje sa v hodnotách, ktoré vyznávame, a predovšetkým vo spôsoboch, akými ich napĺňame. Tak vlastným životom dosvedčujeme, že existujú hodnoty platné univerzálne, včera i dnes. Na prvom mieste je to úcta k životu a dôstojnosti každého človeka, ďalej mimo iné dôležitosť a význam rodiny, úcta k prírode a všetkému Božiemu stvoreniu. Tieto hodnoty nám slúžia ako ukazovatele v nejasných situáciách v živote, keď sa stretávame s neporozumením alebo priamo zneužitím termínov ako sloboda, právo na šťastie či na sebarealizáciu.
Vytrvalosť v našich postojoch a chovaní má veľký vplyv na naše okolie. Ja sama som učinila túto skúsenosť. Vzhľadom na to, že som bola pokrstená ako dospelá, mám mnoho neveriacich priateľov. Niektorí z nich sledovali moju konverziu dosť nedôverčivo, ale príliš sme o nej spolu nemluvili. Až po čase, keď videli, že uveriť pre mňa neznamená stať sa spätnickým či dokonca fanatickým človekom na jednej strane, ale že na strane druhej som svojej viere stále verná, boli schopní túto moju konverziu prijať. Dnes často sami prichádzajú a dávajú mi otázky o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o cirkvi alebo ma prosia o modlitbu. To by sa samozrejme nemohlo stať, keby viera a vyznávané hodnoty neboli v zhode s konkrétnym chovaním.
Takýto súlad je teda ďalším neodmysliteľným bodom nášho poslania. V Ráde karmelitánskeho tretieho rádu (n. 26) čítame: „S účasťou na prorockom poslaní Krista a cirkvi sa terciár snaží v každom zamestnaní a svetskej činnosti si vo viere osvojiť evanjelium a svojimi skutkami ho hlásať. V tejto svojej snahe ide tak ďaleko, že neváha odvážne poukazovať na zlo.“ Ako je z textu zrejmé, zakladá sa prorocký aspekt vždy a na prvom mieste na samotnom spôsobu života. Najlepší spôsob, ako odhaliť pokrivené a nezdravé javy v spoločnosti, je ukázať ten samý problematický moment, ovšem prežívaný v zhode s Božou vôľou. Tu mám na mysli predovšetkým medziľudské vzťahy, ale platí to iste aj vo všetkých ostatných oblastiach. Ja teda vidím prorocký rozmer v hľadaní a pýtaní sa po Božej vôli, jej uskutočnení vo vlastnom živote, čo dáva príklad a alternatívu tendenciám, ktoré sa vyskytujú v spoločnosti, a až potom poukazovať aj inými prostriedkami na zlo, s ktorým sa stretávame. Podľa mňa nie je mnoho horších spôsobov, ako odradiť ostatných a predovšetkým neveriacich ľudí, než žiť niečo odlišného od toho, čo vyznávame. Ak naše životy, naše rodiny a spoločenstvá nebudú miestami lásky k blížnemu, lásky k Bohu, ktorá sa prejavuje aj v ľudských vzťahoch, tak nie sme skutočnými Kristovými svedkami a v tomto svojom poslaní sme zlyhali. Vďaka postave proroka Eliáša a vďaka celej eliášskej tradícii Karmelu máme bohatý zdroj inšpirácie ako pre rozjímanie, tak pre konkrétne chovanie.
Túžba spoznávať Božiu vôľu predpokladá niterný a hlboký život modlitby. Mám teraz na mysli predovšetkým modlitbu osobnú, vnútornú, aniž by som však chcela vylúčiť aj jej iné formy. V kontemplácii rastieme vo vzťahu s Bohom a zároveň v láske k blížnemu. Objavujeme a prehlbujeme význam pravdy, slobody a podobne, čo nám následne pomáha vytvoriť a upevniť systém hodnôt, ako už som sa o tom zmienila skôr. Modlitba nám umožňuje zorientovať sa v rôznych situáciách nášho života a ukazuje nám ich z perspektívy viery. Rada by som zdôraznila, že podľa mojej skúsenosti, ktorú zdieľam aj s ďalšími laikmi, nie je možný skutočne kontemplatívny laický život bez toho, aby človek pravidelne trávil určitý čas v tichu a samote s Pánom. Situácie sa ale v tomto ohľade veľmi líšia podľa konkrétnych podmienok každého laika. Niektorí majú rodinu a deti, iní žijú sami, niekto má množstvo povinností či prácu náročnú na čas a energiu, iní majú prácu flexibilnú, ktorú si sami organizujú. Každý po svojom však musí vyriešiť problém, ako žiť aj tento aspekt karmelitánskeho povolania. Niekedy to môže byť skutočný boj. Zdroj sily a milosti nachádzame vo sviatostnom živote Cirkvi, predovšetkým v eucharistii. Tým, že viac spoznávame sami seba, spoznávame tiež lepšie naše nedokonalosti a náš hriech. Preto často využívame aj možnosť prijímať odpustenie vo sviatosti zmierenia.
Nemôžem zabudnúť na nepostrádateľnú úlohu duchovného sprevádzania z vašej strany, otcovia karmelitáni, a na dôležitosť podpory v modlitbe od vás mníšok a sestier. A veľmi dôležitý je konečne aj rozmer spoločenstva. Tým, že sa cítime byť členmi jednej rodiny nielen s našimi spolubratmi a spolusestrami terciármi z celého sveta, ale s celým rádom, posilňuje sa aj vnímanie vlastnej karmelitánskej identity, čo nám pomáha uskutočňovať naše povolanie.
Na záver sa pokúsim niekoľkými slovami zhrnúť toto svoje zamyslenie a ponúknuť vám odpoveď na svoju počiatočnú otázku. Poslanie karmelitánskeho laika je teda toto: prostredníctvom celkovej stálosti života a hodnôt, prostredníctvom súladu medzi tým, čomu verí, a tým, čo žije, v neustálom raste vo vzťahu s Bohom v modlitbe, byť uprostred sveta skutočným svedkom Ježiša Krista a jeho Kráľovstva, a to v spoločenstve a vzájomnej pomoci svojich spolubratrów a spolusestrám.
Sverme toto naše poslanie do rúk našej drahej matky Panny Márie.
Sancta Maria, Mater et Decor Carmeli, ora pro nobis.
