Nejak príliš premýšľame o atómovej bombe. „Ako máme žiť v atómovej dobe?“ Som v pokušení odpovedať: „Asi ako keby ste žili v 16. storočí, keď bol v Londýne mor takmer každoročným návštevníkom, alebo keby ste žili v časoch Vikingov, keď sa nájazdníci zo Skandinávie mohli ktorejkoľvek noci vylodiť a podrezať vás, alebo ako keď už dnes žijete v ére rakoviny, syfilis, obrny, leteckých útokov, vlakových nešťastí či automobilových nehôd.“
Inými slovami, nezačínajme preháňať, pokiaľ ide o novosť našej situácie. Verte mi, milý pán, alebo pani: vy a všetci tí, ktorých milujete, ste boli odsúdení na smrť dávno pred vynálezom atómovej bomby; a dosť veľké percento z nás by aj tak muselo zomrieť nepríjemným spôsobom. Oproti našim predkom máme jednu veľkú výhodu – a tou sú anestetiká. Máme ich dodnes. Je smiešne naříkať nad tým, že vedci [vynálezom bomby] dodali svetu jednu ďalšiu možnosť bolestivej a predčasnej smrti; svetu, ktorý sa takýmito možnosťami len hemží, a v ktorom smrť rozhodne nie je voliteľnou možnosťou, ale istotou.
Zo všetkého najprv by sme sa teda mali vzchopiť: ak máme byť zničení atómovou bombou, potom – keď priletí – nech nás nájde, ako robíme veci rozumné a ľudské: modlíme sa, pracujeme, vyučujeme, čítame, počúvame hudbu, kúpeme deti, hráme tenis, klábosíme s priateľmi pri pive, hádžeme šípky – ale nech sa netlačíme k sebe ako vystrašené ovce s mysľou plnou predstáv o bombách. Áno, bomby môžu zničiť naše telo (to ostatne zvládnu aj mikrobi), ale nie je nutné, aby ovládli našu myseľ.
(Clive Staples Lewis /1898–1963/, On Living in an Atomic Age,
Present Concerns: Journalistic Essays, 1948)
