Po práci sme povečeřali a po jedle sme si sadli na zápraží, babička s nami deťmi sedávala na schode u domových dverí a ja som si sadol po jej pravej strane a opieral sa o futro. To som ešte nechodil do školy. Na tom mieste som sa cítil zabezpečený pred celým svetom. To bolo pre mňa najistejšie miesto a chvíľa úplnej istoty môjho detského života. Všetko zlé, čo na mňa doliehlo, bolo v tej chvíli úplne bezmocné.
Po rokoch si spomínam na jedno rozprávanie babičky. Zažila ešte svojho dedka, ktorého chodil navštevovať sedlák Nový. Doba bola napätá, riadil Napoleon. Tí dvaja starci spolu živé debatovali o tažení Francúzov na Moskvu cez Čechy. Dedko svoj názor na Napoleonovo počínanie v celom svete zakončil touto vetou: „Vieš, Johann, až umrem a prídem do neba, ak tam uvidím toho Bonaparta – ja sa nič nebudem žinýrovať, že som v nebi – ale ja ho palicou prebehnem!“
(P. Benedikt Holota OFM /* 1922/, Co mi dala rodná ves, spomienky)
