P. Ctirad Václav Pospíšil, OFM
Keď som ako mladý chlapec stál spolu so svojou veľmi zbožnou maminkou pred soškou milostného Jezulátka, nemohol som sa ubrániť rozporuplným pocitom. Barokné princátko odeté nádhernými šatami a obťažené odznakmi kráľovskej dôstojnosti mi rozhodne nepripomínalo Božieho Syna, ktorý sa narodil ako chudobný a nezaistený kdesi v stajni na okraji veľkých svetových dejín.
Navyše neblahá skúsenosť so svetskou mocou totalitného režimu v mých očiach ešte viac diskreditovala milostnú sošku v císařských šatečkách. Ponížená a prenasledovaná cirkev zbavená prihlúpleho sebeoslavovania a sebezdôrazňovania mi bola oveľa sympatickejšia a takisto na mňa pôsobila oveľa vierohodnejšie než nabubrelý barokový cirkevný triumfalizmus spojený s honosnosťou panovníckeho domu. Aký div, že oveľa bližšie a zrozumiteľnejšie mi bolo dieťa Ježíš podľa Františkova poňatia z Greccia.
Po množstve rokov som sa akoby zázrakom ocitnul na štúdiách v Ríme, kde mňa zaujala teológia kríža. Jeden z kurzov, ktorý som si vybral, mal za námět podrobný rozbor toho, čo hovorí o Ježišovom ukrižovaní evanjelista Ján. Rozhodne nie je nezaujímavé, že tento okamih hanby, hrozného poníženia a potupy (Žid 12,3) je popisovaný v jeho podaní ako intronizácia eschatologického kráľa. V dvoch kapitolách venovaných utrpeniu Pána sa slovo „kráľ“ ozve celkom dvanásťkrát. Zatiaľ čo ostatné spisy Nového zákona hovoria o Ježišovom povýšení v súvislosti s jeho vzkriesením a nanebovstúpením (napr. Flp 2,9–11), v súvislosti s tým, že teraz sedí ako panovník po pravici Boha Otca (napr. Mk 16,19), pre Učedníka, ktorého mal Mistr v zvlášť obľube, Ježišovo povýšenie – intronizácia nastane už v hodine ukrižovania (srov. Jan 3,14; 12,32).
Mnohé napovedá i skutočnosť, akým spôsobom Ján popisuje scénu Ježišovej korunovácie trním (srov. Jan 19,1n.). Nikde sa napríklad nehovorí, že by Ježiš odložil purpurový plášť, a tak má vnímavý čitateľ dojem, akoby Galilejský vystupoval na Golgotu odetý kráľovským hávom. Keď čítame sedemnásty verš devätnástej kapitoly v gréčtine, nájdeme tam nezvyklý obrat, ktorý môžeme v slovenčine vyjadriť tak, že Ježiš si niesol kríž pre seba. Nenesol ho teda ako každý iný odsúdenec na smrť, ale ako kráľ, ktorý sa honosí odznakom svojej moci. Tomáš Akvinský vo svojom komentári k Janovmu evanjeliu hovorí: „Kristus nesie kríž ako kráľ svoje žezlo, ako znamenie svojej slávy, svojej univerzálnej suverenity. ... Nese ho rovnako, ako bojovník svoju víťaznú trofej.“ (Super Ioannem, Torino 1952, str. 2414).
Oči kontemplatívneho človeka teda smú zazrieť v hlbinách hrozného poníženia motivovaného nesmiernou láskou a synovskou poslušnosťou pravú mieru nevýslovnej slávy. Konečne aj svet vie obdivovať tých, ktorí prekonali na ceste k víťazstvu nesmierne ťažkosti a hrôzu vzbudzujúce riziká. Miera poníženia vzťahovaná k následnému povýšeniu je pravou hĺbkou slávy, tak tomu rozumie napríklad Bonaventúra. Veď si stačí uvedomiť, že Boží Syn vystúpil rovnako „vysoko“, ako predtým „hlboko“ zostúpil.
Slávu teda možno merať akoby „zdola“ či od „dna“. Boh sa môže vzdať z lásky k človeku oných žiar, ktorá je človeku úplne neprístupná. Môže sa akoby vysliekť z hávu svojej slávy (srov. Flp 2,6–7; Jan 13,1n.). Napriek tomu aj v tom sa úplne paradoxne prejavuje jeho uchvacujúca veleba, tentokrát nahá a bez obvyklých atribútov, tie však nie sú podstatou oné slávy, totožnej s láskou a samotným nestvoreným bytím. Poníženie – povýšenie Ukrižovaného odhaľuje pravú hĺbku osobnej identity Božieho Syna (srov. Mk 15,39).
Dobrovoľnému seba-vydaniu Ježiša z Nazareta, a to je ľudský úkon synovskej poslušnosti vteleného Syna, predchádza seba-vydanie a dobrovoľné poníženie Božieho Syna pri vtelení. I tu teda smieme nazerať očami kontemplácie velebu nahé Božej slávy v poníženosti bezbranného a na druhých závislého detstva. Tatáž logika lásky odhaľuje podľa janovského vzorca kráľovskú dôstojnosť Novorodeného. Preto aj onen Hošík oblečený kráľovským hávom Božej lásky, ktorá sa nezalekne ani tej najhrozivejšej ľudskej bídy, ľudskej bolesti, ba ani ľudskej nevery a ľudského hriechu. Preto onen Chlapec obťažený kráľovskými insigniami utrpenia schopného ľudstva (srov. Rím 8,3).
Nie každý z nás je schopný vidieť očami kontemplacie v hĺbke poníženia paradoxný prejav všemoci milujúceho Boha a propastnú mieru jeho slávy. Milostná soška Jezulátka nám v tom chce pomôcť obdobne ako ikona Ukrižovaného – Oslaveného, ako ju vidíme v Assisi. Je to slávny kríž z kostola sv. Damiána, pred ktorým sa František tak vroucně modlil a z nehož k nemu podľa legendy Kristus prehovoril. Dnes tento kríž nájdeme v assiskom kostole svätej Kláry. Medzi Jezulátkom z Greccia a pražskou milostnou soškou je teda v podstate rovnaký rozdiel, ako medzi popisom utrpenia Pána podľa Marka a podľa Jana. Obe pohľady sú správne, pravdivé a majú ten istý cieľ: Pohnúť naše vnútro k zľutovaniu s pulzom milujúceho srdca Božieho Syna.
