Druhá časť:
Aktualizovaná čítanie spisov sv. Terézie od Ježiša
I. Priblíženie sa kontextu našej doby na základe Teréziinej skúsenosti
23. Charizma, ktoré vyrastá zo života a spisov matky Terézie, sa šírila a obohacovala v priebehu storočí vďaka dôkladnejšiemu poznaniu jej diel a jej charizmatickej skúsenosti, prebratej Stanovami ako bratov, tak mníšok i Sekulárneho rádu terézskeho Karmelu. Vďaka tomuto obnovenému uvedomeniu: „máme dnes, alebo aspoň môžeme mať, také poznanie nášho charizmu, ako snáď nikdy v našich dejinách. Dnes viac než kedykoľvek predtým sú naši svätí a spiritualita, ktorou sa naša rehoľná rodina vyznačuje, predmetom záujmu najrôznejších čitateľov vo vnútri i mimo cirkvi, ktorí nás oprávnene žiadajú, aby sme im predávali toto bohatstvo.
Pritom sa musíme pýtať, ako môžeme [my dnes] odpovedať na požiadavky znamení doby v cirkvi a vo svete a na veľké a oprávnené ľudské i náboženské aspirácie nových generácií, aby sme mohli účinnejším a aktuálnejším spôsobom plniť poslanie terézskeho Karmelu v tretím tisícročí.“1
Inými slovami: „Je teda potrebné poznávať a chápať svet, v ktorom žijeme, jeho očakávania, túžby a často i dramatičnosť, pre neho príznačnú,“2 a nepochybovať o tom, že najvznešenejším základom ľudskej dôstojnosti je povolanie človeka k jednoteniu s Bohom (por. GS 19).3 Teréziánske charizma, ako už bolo povedané, stvárnila intenzívna mystická skúsenosť modlitby a dospelo k svojmu plnému rozvinutiu vo svetle spoločenských a náboženských udalostí Teréziinej doby, na ktoré sa táto rehoľníčka snaží dať odpoveď svojím vlastným životom, vylíčeným v jej spisoch, a svojím zakladateľským dielom. Je to mystika, vtelená do dejinnej reality, citlivá k udalostiam a angažovaná vo službe.
24. Postoj matky Terézie od nás vyžaduje schopnosť poznávať a rozlišovať, čo sa odohráva okolo nás, vo svete poznamenanom sekularizáciou a postmodernizmom, ateizmom a neverou, vnímanými najmä v západnom svete ako globalizačná kultúra, ktorá sa šíri i do ďalších geografických oblastí. Napriek tomu sú v ňom paradoxne stále častejšie znaky náboženského prebudenia a hľadania spirituality, ktorá by odpovedala na najhlbšie neistoty ľudskej bytosti. Ozývajú sa hlasy, že k tomu, aby 21. storočie mohlo byť naďalej kresťanské, je potrebná mystika, znovunabytie skúsenosti viery. Zároveň odhaľujeme krízu identity človeka ako takého, ktorý by rád definoval sám seba bez akéhokoľvek odkazu na Boha, čo útočí na jeho dôstojnosť a na transcendentné hodnoty vpisané do jeho bytia, pretože človek je „otvorené ja“, je otvorený – akoby ranený – vášňou po transcendencii. Teréziánska spiritualita, sústredená na človeka ako Boží príbytok, otvoreného voči spoločenstvu s Bohom a schopného prijať Ho v najvnútornejšej časti Hradu, nám pomáha uvedomiť si ľudskú dôstojnosť, ktorú súčasná kultúra ohrozuje. Vychovávať človeka k teréziánskemu kontemplatívnemu postoju preto zároveň znamená pomáhať mu objavovať jeho skutočnú identitu.
25. Spolu s krízou človeka a s faktom ateizmu je potrebné venovať pozornosť aj nespravodlivým pomerom, chudobe a vylúčeniu zo spoločnosti [v súčasnom svete]. Taktiež táto situácia má čo dočinenia s Božím zjavením a s možnosťou takej ľudskej odpovede na ňu, ktorá by bola inšpirovaná teréziánskou skúsenosťou. Kresťanská spiritualita, ktorá chce plodným spôsobom prijať výzvy 21. storočia, musí nutne čeliť skutočnosti chudoby. Starosť o chudobných je prvkom jednoznačne prítomným v samotných prameňoch kresťanského zjavenia. Skúsenosť s Bohom sa nemôže uskutočniť v izolácii, v nezájme a nedostatku pozornosti voči utrpeniu ľudí. Kontemplácia, ktorá nemá na mysli túto trápením realitu našej spoločnosti, je biblicky zavrhnutelná, podobne ako bohoslužba, ktorá ignoruje utrpenie chudobného a bezbranného, ako to pranierujú už proroci.
26. Jedným zo znamení obnovy rehoľného života a súčasného kresťanstva je ich hlboké zakorenenie v evanjeliu. To je to, čo Druhý vatikánsky koncil označil: „nepretržitý návrat k zdrojom všetkého kresťanského života,“ a nasledovanie Krista nazval: „najvyšším pravidlom“ života podľa evanjelia (por. PC 2), s vernosťou voči „charizmu zakladateľov“, považovaného za „plod Ducha svätého, ktorý v cirkvi stále pôsobí“ (ET 11). Každé charizma, ako „skúsenosť“ Ducha, predstavuje obnovený spôsob prijatia evanjelia,4 novú spiritualitu, ktorá evanjelium vyjadruje a ktorá zostáva počas dejín otvorená, aby mohla byť neustále prehlbovaná a rozvíjaná prostredníctvom osobitných obdarovaní tých, ktorí na ňu majú podiel (por. MR 11). Kristus je zosobnené evanjelium, stred a posledná norma každého zasväteného života, pôvod a cieľ každého charizmu. Teréziánske charizma predstavuje originálny spôsob čítania evanjelia, kontemplacie Krista a stávania sa Mu podobnými v jednom z aspektov Jeho tajomstva.
27. Teréziina originalita, jej charizma v cirkvi, vychádza z toho, že Terézia sa stáva podobnou Kristovi cestou poznania skrze skúsenosť, teda prostredníctvom svojej christocentrickej mystickej skúsenosti (pozri Ž 9,1–3; 26,6; 27,2–8 atď.). V tomto zmysle je jej charizma autentická a skutočne nová v rámci duchovného života cirkvi (por. MR 12). Jej novosť a účinok, ktorého dosiahlo vo smysle kvalitatívneho rastu kresťanskej spirituality, sa právom vysvetľujú ako ponuka nového spôsobu prežívania evanjelia, ktorý bol odpoveďou na nepokoj jej doby a, v istej miere, na potreby všetkých dôb.
Zrod jej diela, hoci má svoje korene v starej karmelitánskej tradícii, sa javí úzko spojený s tým, ako sa odvíjala jej vnútorná duchovná cesta: veľmi hlboko sa inšpirovala duchom evanjelia a karmelitánskym ideálom pustovníctva a kontemplacie, až to vyústilo v nový tvorivý a zakladateľský počin: teréziánsky Karmel. Tento význam má Teréziino charizma ako „skúsenosť“ Ducha. Jej duchovná skúsenosť je dušou a motorom nového Karmelu, je rozpínavou silou, pôsobiacou jeho [prudký] rozmach do [iných] európskych krajín, do Francúzska, Talianska, do Flámska. Rovnaký dôvod tiež vysvetľuje veľké rozšírenie jej spisov. Poskytujú uvedenie do kresťanskej skúsenosti.
Z toho vyplýva úloha bosého Karmelu dnes: intenzívne žiť teréziánske charizma, uvádzať dnešného človeka do teréziánskej kontemplatívnej skúsenosti, do porozumenia znamením časov a napomáhať šíreniu Teréziiných spisov. To všetko v spiritu Teréziina základného presvedčenia, že bez skúsenosti nie je možné získať pravé poznanie. Skúsenosť je kľúčom každého porozumenia, taktiež čo do poznania Boha, pretože Boh sám je predmetom skúsenosti tou mierou, akou je objektom viery, ktorá jediná spája človeka s Bohom (M 1, 1,4) a v ktorej skutočnosť Božia je skôr vnímaná [nepriamo] (stav teopatie) než poznávaná.
II. Niektoré základné životodárne prvky Teréziinej skúsenosti a nauky
28. V súlade s náboženskou citlivosťou a spôsobom prežívania kresťanskej viery dnes je Teréziina skúsenosť, na rozdiel od iných mystických smerov metafyzického a neoplatonického rázu, povýtce osobná a christocentrická. Celá sa uskutočňuje skrze nezastupiteľné prostredníctvo Ježiša Krista: „Videla som jasne, že týmito dverami máme vstúpiť, chceme-li aby nám svrchovaný Majestát odhalil veľké tajomstvá“ (Ž 22,6). Podstatné na teréziánskej mystike je vnímanie Kristovho osláveného lidstva. Toto je pilier, ktorý nás podpiera, a život nášho života (por. 7H 2,6). Tak tomu je od Teréziina obrácenia (por. Ž 9,1) až po objavenie Krista ako živé knihy, v ktorej sú „vidieť pravdy“ a ktorá „zanecháva tak dobre vtištené to, čo sa má čítať a robiť, a to spôsobom, ktorý nemožno zabudnúť!“ (Ž 26,6).
29. Je-li Kristus základom a obsahom teréziánskej mystiky, potom teologálna skúsenosť modlitby je tou nejosobitejšou charakteristikou teréziánskeho charizmu, ozrejmujúca význam nového Karmelu aj učiteľskú úlohu Teréziiných spisov. Tu Terézia – ako pripomína Pavol VI. pri príležitosti jej vyhlásenia učiteľkou cirkvi – uplatnila „vo svojej rehoľnej rodine, v cirkvi a vo svete prostredníctvom svojho trvalého a aktuálneho posolstva: posolstva modlitby“.
Terézia znovu objavila kontempláciu. To so sebou prinieslo ponuku jej konkrétnych foriem a praxe dostupné kresťanom všetkých stavov (por. CV 19,15; 23,5), zavedenie novej pedagogiky [čo do modlitby], ponuku uvedenia do modlitby a metód jej rozvoja. Vďaka pedagogickému náboju Teréziiných spisov sa teréziánske charizmo kontemplácie pretvorí v lôžku cirkvi v cosi samozrejmého, a to natoľko, že dnes nie je možné snažiť sa o kresťanský život a pritom nežit tento teologálny rozmer, ba dokonca mystiku. V tomto kontexte je potrebné čítať dôležitý text Katechizmu katolíckej cirkvi o tom, že mystika predstavuje plnosť kresťanského života, chápaného ako stále dôvernejšie sjednotenie s Kristom (por. KKC 2014), a o pedagogike kontemplácie (por. tamtiež 2709–2719).
30. Teréziino charizma, jej mystická skúsenosť Krista a kontemplatívny ideál vo službe cirkvi sa viditeľne vtelujú do toho, čo ona neskôr predstaví ako „náš štýl umŕtvenia, sesterstva a rekreácií“ (por. Z 13,5).
Jej ideál komunitného života tvorí táto trojica prvkov:
- komunita je predovšetkým „zbor Kristov“ (CE 20,11) podľa vzoru radikálnej prvotnej cirkvi, pretože On je prítomný uprostred komunity (por. Ž 32,11), On je „Pánom domu“ (CV 17,7) a tým, „kto nás tu zhromaždil“ (CV 1,5; 3,1);
- komunita žije nárokmi dôslednej rovnosti a opravdivej lásky (por. CV 4,7; 7,9), všetko v nej sa podľa evanjelia poslušne riadi účinnou, zdarma danou a nezištnou láskou (CV 4,11; 6–7; 5H 3,7–12), so záväzkom manuálne pracovať (por. St 28);
- komunita sa vyznačuje človečenstvom, ktoré je charakterizované svojbytnými a pre tú dobu neobvyklými znakmi: vzdelaním, ľudskými cnostiami, miernosťou, prozreteľnosťou a rozlišovaním; prostotou, vlídnosťou a radosťou (por. CV 41,7–8; VC 42; NMI 43).
31. Zakladateľský zámer Karmelu má jednoznačný mariánsky ráz (por. Ž 33,14). Preto Terézia od Ježiša, ktorá veľmi rýchlo vo svojom živote zakúša moc Mariinej prímluvy (por. Ž 1,7), predkladá (svojmu spoločenstvu) svätú Pannu ako Matku a Panej Rádu (por. Z 29,23; 3H 1,3), ako príklad modlitby a sebezaprenia na ceste viery (por. 6H 7,13n.), ako ženu telom i dušou oddanú naslouchaniu a kontemplacii Božieho slova (por. M 5,2; 6,7), vždy učenlivou voči vnuknutiam Ducha svätého a spjatou s Kristovým veľkonočným tajomstvom láskou, bolesťou i radosťou (por. 7H 4,5).
Z toho vyplýva, že spoločenstvo s Máriou preniká a mariánskou pečaťou označuje všetky prvky nášho života: bratský život, ducha modlitby a kontemplacie, apoštolát vo všetkých jeho formách i samotný evanjelijný sebezápor (por. St 47–52). Evanjelijná postava Panny Márie je nielen vzorom nášho života, vybízajú nás tiež, aby sme išli v jej stopách a ako skutoční „Hospodinovi chudobní“ „aby sme pripodobnili svoj život životu našej Pane ustavičným, z viery vyvierajúcim rozjímaním Božieho slova a rozmanitými prejavmi lásky“ (St 49). Máriou vedení za ruku prenikáme do tajomstva Krista a cirkev a stávame sa, podobne ako ona, nositeľmi Ježiša a radostnej zvesti o jeho kráľovstve. Preto je mariánsky rozmer, spolu s rozmerom christocentrickým, bezpochyby jedným zo základných kľúčov k čítaniu Terézie.
A v Mariinej blízkosti tiež svätý Jozef, pokorný služobník Krista a jeho Matky, je nám živým príkladom modlitbou prostoupeného spoločenstva s Ježišom (por. St 52).
