„Som vaša, pre Vás som sa narodila, čo so mnou urobíte?“
Návrh na prípravu osláv päťstého výročia narodenia svätej Terezky od Ježiša (2015)
PREHOVOR
Je pre mňa veľkou radosťou, že môžem sprevádzať niekoľkými riadkami tento dokument, určený na prípravu oslavy päťstého výročia narodenia svätej Terezky od Ježiša, zasielaný do všetkých mužských i ženských komunít našich rádov. Som presvedčený, že za voľbou absolvovať tu predloženú cestu formácie stojí blahodárne a osvecujúce pôsobenie Ducha Pána, ktorý podnietil k tomuto úsiliu najprv môjho predchodcu, otca Luisa Aróstegui, od ktorého pochádza prvotná intuícia, a následne spolubratov zhromaždených na 90. generálnej kapitule, ktorí prijali text, ktorý teraz dostávate k dispozícii.
Bohatý obsah tohto dokumentu ponúka – vo chvályhodne stručnej podobe – dvojitú pomoc k porozumeniu našej svätej matke. Jednak zasádza jej skúsenosti do historického kontextu a jednak predkladá výber tematických okruhov, zvlášť aktuálnych a dôležitých pre našu dobu. Teoretická perspektíva sa nakoniec konkretizuje v sérii návrhov činov, ktoré je možné realizovať na rôznych úrovniach. Avšak najdôležitejší podnet sa dá vyjadriť v jedinom prostom imperatíve: znovu pozorne čítajme svätú Terezku! Naučme sa každodenne živiť jej slovom a byť v jej spoločnosti!
Musí byť jasné, že keď hovoríme o príprave oslavy výročia narodenia sv. Terezky, nemyslíme priamo na organizovanie liturgických slávností, kultúrne udalosti alebo na pastorčné iniciatívy. Nemožno zploštiť celý program života celého rádu, a to počas celých šiestich rokov, na prípravy a organizovanie tohto typu. Príprava, ktorú mala na mysli generálna kapitula, je predovšetkým osobná a komunitná a spočíva v obnovenom kontakte medzi nami a našou svätou matkou. K tomu môže dôjsť jedine v tichu vlastnej cely (por. Mt 6,6) a vo vzájomnom zdieľaní slova v prostredí dôvery a proste, počas komunitných stretnutí bratov a sestier. Na hĺbke tohto kontaktu, na jeho trvaní a intenzite, bude záležať možnosť autentickej obnovy, ktorú rád potrebuje: znovu oživiť vlastnú charizmatickú identitu, a to spôsobom, ktorý nesie znamenie našej doby a prijíma jej ťažkosti. Bez návratu k zakladajúcej skúsenosti nášho povolania, nemôžeme mať isté kritéria, na ktorých by sme činili rozhodnutia, na ktorých závisí naša budúcnosť. Ako sa často stáva, najväčšie a najdôležitejšie rozhodnutia závisia na rade drobných a skrytých každodenných volieb.
Je zrejmé, že čítanie spisov svätej Terezky bude tým bohatšie, čím viac bude sprevádzané znalosťou a používaním exegetických a interpretačných metód. Avšak základom zostáva priame počúvanie slov našej matky a učiteľky. Prijmime záväzok venovať každý deň určitý čas, hoci aj len veľmi krátky, čítaniu jednej stránky svätej Terezky, a hneď bude vykonané mnohé. Iba každodenný kontakt s Terezou nám môže dať znovu zakúsiť jej charizmu. Z vlastnej skúsenosti viem, že zmíněná každodenná vernosť nie je možná na jednej strane bez dlhodobého „rozhodnútia“, ktoré staví tento osobný a ostatným skrytý záväzok na predné miesto v našom diáři, a na druhej strane bez schopnosti pristupovať k textu takými, akí sme, s našimi nevyriešenými problémami a vracajúcimi sa otázkami, oslobodení od vopred hotových riešení.
Dovoľte mi jeden príklad. Hneď ako otvoríme zväzok zozbieraných spisov svätej Terezky, narazíme na zvláštny úvod Knihy života, v ktorom dáva čitateľovi výstrahu, aby nezabúdal na temné zákutia vlastnej osoby, o ktorých jej nie je dovolené hovoriť, pretože má písať iba o svojom spôsobe modlitby a o milostiach, ktoré prijala. Toto prehlásenie, ktoré vybočuje zo zaběhnutého hagiografického schémy, nás privádza k autentickému kresťanskému životu, prežívanému ako stála obrátka. Píše Terezka toto, práve preto, aby sa nikto necítil vylúčený z možnosti prejsť rovnakou cestou a prijať rovnaké milosti, ktoré boli dané jej samotnej. Avšak v prípade, že sa medzi nami a Terezou od Ježiša, medzi našou pravdou a jej pravdou, týči hradba stereotypov, ktoré – viac než historickej pravde o Terezke – zodpovedajú istým hagiografickým schémam alebo istej duchovnej teológii, počúvanie jej slov sa pre nás nebude môcť stať zdrojom spásnej obnovy a vystavíme sa riziku, že sa zmení na pouhé zbožné cvičenie, z ktorého v najlepšom prípade budú môcť vzejít úvahy moralizujúceho či spiritualizujúceho typu.
Otvárajú sa pred nami roky, ktoré nás delia od jubilea v roku 2015: budeme verní záväzku, ktorý Duch svätý predložil našej rehoľnej rodine? Skúsenosť nám na to odpovie. Medzitým však prosme Pána, aby sa v nás, počas tejto cesty, rozhořela nádej, prameniaca z povolania, ktoré nám bolo dané.
otec Saverio Cannistrà, OCD, generálny predstavený
ÚVOD
1. Báseň, ktorého prvý verš dal názov tomuto dokumentu, je vyjadrením života, chápaného ako darovaného človeku Božou láskou a zároveň obetovaného Bohu; taký je život svätej Terezky od Ježiša, našej matky. Jej duchovná skúsenosť jej dovolila žiť zjavené pravdy viery ako pravdy povýtce utvárajúcej jej osobu (por. DV 8):1 v Kristovi je ľudská bytosť, stvorená k Božiemu obrazu, vykúpená; on každú osobu volá a očakáva; v spoločenstve s ním sme vedení k spáse; podobne ako jeho život sa život ľudskej bytosti uskutočňuje v poslušnosti Otcovmu plánu. Duchovná skúsenosť našej matky Terezky od Ježiša sa však neobmedzuje na udalosť, ktorá by sa týkala len jej samej; je tiež u koreňa nášho povolania: „Počiatok našej rodiny na Karmeli a hlbší zmysel nášho povolania sa úzko spája s duchovným životom a charizmou svätej Terezky, predovšetkým s tými mystickými milosťami, pod vplyvom ktorých sa rozhodla pre obnovu Karmelu. Ten má byť zameraný na modlitbu a kontempláciu Božích skutočností, opierať sa o evanjelium a prvotnú rehoľu“ (KN 5).
2. Zároveň vieme, že „spôsob nášho života u oboch svätcov [svätej Terezky a svätého Jána] skvele žiari a nachádza výraz a podobu v ich spisoch, takže charizmy, ktorými sa vyznačujú, a forma duchovného života nimi predložená, a to aj v otázkach, ktoré sa týkajú užšieho zjednotenia a skúsenosti s Bohom, nemôžu byť považované len za (ich) osobné; v skutočnosti náležia k dedičstvu a plnosti povolania našich rádov“ (KN 13). Preto, v rámci hnutia návratu k prameňom, ktoré prebieha vo spôsoboch uvažovania a prežívania kresťanskej viery a ktoré sa aj náš rád snažil rozvíjať v dokumentoch posledných kapitúl, chceme sa i na tejto 90. generálnej kapitule (2009) vrátiť k zdrojom nášho tereziánskeho charizmu, a to prostredníctvom návrhu stanovené osobnej i komunitnej četby spisov svätej Terezky, ktorá by nám mala pomôcť obnoviť vedomie našej identity a nášho poslania v cirkvi dneška.
3. Vybízame k tejto četbe navyše v rámci prípravy na päťsté výrošie narodenia svätej Terezky od Ježiša (2015), aby nám tak bezprostredný kontakt so spismi svätice a ich sapienciálna četba umožnili vstúpiť do jej ľudského a duchovného dobrodružstva, ako to prežila a ponúkla ostatným. Chceme v sebe oživiť jej ducha, nechať sa preniknúť múdrosťou, ktorá tryská z jej spisov, a to tak, že k nim budeme pristupovať v postoji počúvania, ako učeníci a synovia a dcéry, aby sme tak dali nový impulz svojmu životu v súlade s tereziánskym charizmom, k službe cirkvi a svetu. Vyhľadávajme jej slová ako zdroj nádeje v našej ľudskej, kresťanskej a karmelitánskej skúsenosti.
4. K nášmu pozvaniu, pozornému voči výzve skúmať znamenia času ako znamenie Božie (por. EN 37), dochádza v rámci súčasného vnímania povolania k hlbokému duchovnému životu a k obnovenému záujmu o mystiku, ktoré vyžaduje dynamickú a hlbokú spiritualitu, vyrastajúcu z evanjelia a z mystických rozmerov, schopných čeliť nedôvere a neistotám súčasných okolností, v ktorých žijeme. „Nie je snáď jedným zo „znamení času“ fakt, že v dnešnom svete nájdeme vedľa mohutných procesov sekularizácie tiež rozšírenú túžbu po duchovnom živote, ktorá sa z väčšej časti prejavuje práve v novej potrebe modlitby?“ (NMI 33a) Táto „rozšírená potreba spirituality“ modernej doby sa javí ako spojená s veľkou tradíciou kresťanskej mystiky a konkrétne so svedectvom mystikov Karmelu: „Z celej škály svedectiev plných svetla nemôžeme nevzpomenúť učenie svätého Jána od Kríža a sv. Terezky z Avily“ (NMI 33b).
Svätá Terezka od Ježiša na maľbe z začiatku 20. storočia v pútnickom kostole v Kostelnom Vydří. Maliar Rupert Lorenz ju vyobrazil s obvyklými atribútmi:
knihou a vtáčím brkom, ktoré poukazujú na jej významné spisy, a planúcim srdcom, prebodnutým šípom, čo pripomína mystický zážitok, s ktorým sa zveruje vo svojej Knihe života (29,13).
5. Tento dokument sa ako plod úvah bosých karmelitánov zhromaždených na 90. generálnej kapitule obracia v prvom rade na bratov, avšak chce byť pozváním aj pre bosé karmelitky, pre členov sekulárneho rádu (OCDS), ba je otvorený pre celú tereziánsku rodinu. Chce teda prispieť k upevneniu poutu jednoty medzi bratmi a sestrami, s cieľom lepšie uskutočňovať a vyjadrovať bohatstvo charizmu svätej Terezky v cirkvi. Vieme, že rodina založená touto sväticou je rodinou otvorenou, ktorá sa počas storočí neustále obohacovala novými členmi, novými asociáciami a novými inštitútmi. Nemôžeme zabúdať ani na povolanie mladých ľudí, ktorí sú pre rád zdrojom karmelitánskeho znovuobnovenia, podobne ako sú deti znovuobnovením rodín. Zvláštnym spôsobom chceme pozvať naše sestry, bosé karmelitky, aby spoločne s nami vykonali túto duchovnú púť k oslave Výročia. Vo spojení s nimi a s celou rodinou Karmelu chceme niesť pochodňu tereziánskeho charizmu a zamerať svoju pozornosť predovšetkým na hodnotu vnútornej modlitby v srdci cirkvi a na apoštolskú moc veľkodušného sebadarovania.
(Pokračovanie v ďalšom čísle.)
Citujeme Terezkin text v pripravovanom preklade P. Vojtěcha Kohuta, OCD:
Kapitola 29, 13: Pánu sa zachcelo, aby som tu niekoľkokrát mala toto videnie: videla som pri sebe anjela, po ľavej strane, v telesnej podobe, čo obvykle nevidím, lež veľmi zriedka. I keď sa mi často sprítomňujú anjeli, nevidím ich pritom, nýbrž je tomu ako u predchádzajúcich videní, o ktorých som prv prehovorila.
Pán chcel, aby som toto vidienie mala takto: anjel nebol veľký, ale malý, veľmi krásny, s tak rozžiarenej tvárou, že sa zdalo, že je jedným z oných veľmi vznešených anjelov, u ktorých sa zdá, že celí horia. Pôjde o tie, ktorým sa hovorí cherubíni, lebo mená mi nehovoria; ale jasne vidím, že v nebi je taký rozdiel medzi jednými a druhými anjelmi, a ďalšími a ďalšími, že by som to nevedela vyjadriť. Videla som teda v jeho rukách hojne pozlátené kopije, a na jeho hrote sa mi zdalo, že bol trochu roztopený. Zdalo sa mi, že jím niekoľkokrát prebodol moje srdce a prenikol až do útrob. Keď ho vytrhával, zdalo sa mi, že ho strhával so sebou a mňa zanechával celú planúcu vo veľkej Božej láske. Bolest bola tak veľká, že ma nutila k oným vzlykám, a zároveň mi táto velikánska bolest spôsobila tak krajné uspokojenie, že človek nemôže túžiť, aby prestala, ani duša sa nespokojí s ničím menším, než je Boh sám.
