Keďže čas prichádzal práve,
čas Syna narodenia,
ako zo svadobnej postele
vstáva so svojou chotou ženích,
ktorý v náručí ju nosí
a berie ju do objatia,
ten, ktorého premilovaná matka
vkladá do chudičkých jaslí
k volovi a oslíku,
ktorí boli v chlieviku vtedy;
anjeli mu hrali,
ľudia mu spievali piesne,
a tak slávili ten zväzok
medzi dvoma uzavretý,
ale Boh v jasličkách plakal,
vzlykával, nebol k utišeniu,
v slzách, ktoré choť prinášala
k tejto svadbe ako šperky,
a matka v úžase žasla,
že také premenenie,
totiž plač človeka v Bohu
a v človeku potešenie,
jedno je aj v druhom, hoci to
nebolo a nie je bežné.
(sv. Ján od Kríža, záverečná časť Romance na evanjelium In principio erat verbum,
Vianoce 1577; preklad Miloslav Uličný)
