P. Ivan Hrůša O.Carm.
I. Starý zákon
„Stretol sa s nami Boh Hebrejov.“ Týmito slovami oznamuje Mojžiš faraónovi stretnutie s Hospodinom (Ex 5,3). Stretnutie, ktorým sa začína veľké dianie: pre Izraelitov, pre Egypt, pre všetkých ľudí. Bez preháňania môžeme povedať, že je to stretnutie osudové. Veď, svätý Pavol píše: „Božie dary a jeho povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29). Mojžiš a jeho ľud sa nestretli s bohmi Egypta ani Mezopotámie, ani s žiadnou z dnešných model.
Hospodin nazval sám seba – a tedy neodvolateľne zostáva – Bohom Hebrejov (Ex 3,18). A tí, ktorí boli týmto stretnutím zasiahnutí, sú nazvaní – a zostávajú – Hebrejmi.
Čo znamená meno Hebrej? V Abrahámovom rodokmeň (Gn 11,14–17) nachádzame ako jedného z Abrahámových predkov Hebera, o ktorom židovské podanie hovorí, že bol učiteľom Jákoba, praotca Izraela.1 Oboje je odvozené od hebrejského slovného základu, ktorý má význam „prechádzať, prebrodiť, prejsť, prejsť na druhú stranu“. To nie je náhoda; meno vyjadruje poslanie, zmysel, tajomstvo toho, kto ho nosí. Hebrej je ten, kto „prechádza“.
Môžeme tomu rozumieť vo dvojdomyselnom význame. Ten prvý je význam fyzický, historický: Hebrejovia boli pôvodne kočovnými pastiermi. Nemali pevné sídlo, ale putovali so svojimi stádomi za pastvou. Každý rok ich čakalo dvojité veľké putovanie. V čase dažďov, keď napršalo dosť vláhy, pásli stáda na stepi a na obdobie sucha sa presúvali do kultúrnych, poľnohospodárskych oblastí.2 Neustále putovanie, prechádzanie, bolo životnou nevyhnutnosťou: v čase sucha by na vyprahnutej púšti nemohli prežiť.
Druhý význam prechádzania Hebrejov má ťažisko v duchovnej rovine. Hebrejovia sú tí, ktorí putujú z Egypta do zasľúbenej zeme. To sa netýka len obdobia Mojžišovho pôsobenia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Do zasľúbenej zeme putoval aj Abrahám (Gn 12–13), Jákob (Gn 31–33) a vzpomeňme aj na putovanie Jozefa predaného do Egypta: „Boh ma poslal pred vami pre zachovanie života!“ (Gn 45,5). Títo všetci sa stretli s Bohom Hebrejov a v živote každého z nich môžeme vyčítať Hospodinova slová Abrahámovi: „Vyjdi zo svojej zeme!“ (Gn 12,1). Teraz prichádza Mojžiš k faraónovi: „Stretol sa s nami Boh Hebrejov.“ Ďalšie jeho slová ani nemôžu znieť inak: „Dovol nám odísť!“
Kto zostane v Egypte, zahynie. Na púšti ho zahubí kruté slnko; v Egypte krutý faraón, naznačujúci niekedy u cirkevných otcov a teológov toho, kto drží ľudí v otroctve hriechu – diabla.3 Vyjdenie, prechádzanie je i tu, ba práve tu životnou nevyhnutnosťou.
Jak si lze u všech zmíněných postav všimnout, vyjití nikdy nebylo snadné či snad dokonce radostné. Abrahám sa vydáva do neznámej zeme. Ako dlho bude putovať? Ako prejde púšťou a cudzími krajinami? Kto sa postaví na jeho obranu v krajinách, kde nikoho nepozná? Ako môže sám obstáť? Jákob uteká z domova, aby si zachránil život – kto by si prial byť v jeho koži?
A čo teprve Jozef? Predaný vlastnými bratmi za otroka! Ani vyjdenie Izraelitov z Egypta nie je jednoduchšie. Robota, vraždenie novorodených chlapcov, strach z faraóna a potom egyptské rany, útek, sevrenie medzi vodou a nepriateľským vojskom. Sami Izraelci neskôr vyznávajú: „Hospodin nás vyviedol z Egypta pevnou rukou a vztyčenou paží, za veľké hrôzy, so znameními a zázrakmi…“ (Dt 26,8).
Musíme si však uvedomiť aj druhú stránku veci: vyjdenie skutočne žiadal Boh! On je totiž Bohom Hebrejov. Bohom kočovníkov hľadajúcich pastvu. Bohom tých, ktorí hľadajú život. „Vyvádza väzňov k šťastnému životu; odbojníci však zostanú vo vyprahnutej zemi. Boh je Bohom, ktorý nás zachraňuje; je to on, Pane Hospodin, kto vyvádza z pascí smrti“ (Ž 68,7bc.21).
Nielen ľudia sa vydávajú na cestu. Ich Boh putuje s nimi. Neustále vyráža ďalej, prechádza, volá. Kto zostane, zahynie.
Tento rozdiel – zostať, alebo vyraziť ďalej – je veľmi dôležitý. K určitému spôsobu života sa viaže aj určitý spôsob viery. Pastieri verili v božstvo, ktoré ich sprevádza na ich púti. Pasteveckí bohovia (i u kmeňov, ktoré nevyznávaly Hospodina) neboli viazaní na určité miesto a ich moc neoslabla, keď sa kmeň presunul. Naopak, o striedaní pastvy rozhodoval otec kmena z vnuknutí kmeňového božstva.4 Naproti tomu viera kmeňov a národov, ktoré žili trvale na jednom mieste, venovali sa poľnohospodárstvu a stavali mestá, odrážali usadlý spôsob života.5 Ich bohovia sídlili v chrámoch a panovali nad územím, ktoré kmeň ovládal. Boli to bohovia určitého miesta, avšak mimo ich teritória ich moc slabla a bolo možné naraziť na silnejšieho boha.
V Palestíne úcta k takým bohom odpovedala kolobehom prírody – každý rok opakovanie rovnakých rituálov bez náznakov dejinnosti, bez smerovania a prežitých úsekov cesty k konečnému cieľu. V porovnaní s Bohom Hebrejov môžeme povedať, že táto „usedlá“ viera nespěla odnikiaľ nikam. Nebolo tu východiska a cieľa, Egypta a zasľúbenej zeme. Takí boli bohovia Egypta i Mezopotámie. Tedy bohovia miest, o ktorých hovorí Hospodin: „Vyjdi zo svojej zeme!“ a podľa Hospodinovho rozkazu faraón: „Zberajte sa a odchádzajte!“ (Ex 12,31). Keď Izraeliti prišli do zasľúbenej zeme a obsadili ju, dostavilo sa čoskoro pokušenie prispôsobiť sa ostatným národom: „Nech je nad nami kráľ! Aj my chceme byť ako všetky ostatné národy. Náš kráľ nás bude súdiť a pôjde pred nami a povedie naše boje“ (1 Sam 8,19–20). Byť ako ostatní sa zdalo lákavé a žiadúce. Okolité národy boli vskutku na vyššej kultúrnej úrovni a Izraeliti sa im chceli vyrovnať. Neprináša však prispôsobenie a zmena spôsobu života aj zmenu viery?
O zachovanie a protřídění viery v pravého Boha sa viedol zápas dlhé stáročia. Vzpomeňme na Eliáša a celý zástup Hospodinových prorokov! Boh zápasí o svoj ľud, a je to boj leckedy tvrdý. V absolútne meznej situácii sa Hospodin nebojí zničiť ani to najsvätejšie, čo Izraeliti mali, aby sa uchovala a obnovila pravá viera: „Preto bude kvôli vám Sión zorán ako pole, z Jeruzaléma budú sutiny, z hory Hospodinova domu návrší zarostlá krovím“ (Mich 3,12). Stále znova vyvádza Izrael z falošných istôt, z bludov, zo sobectva hriechu. Izraelci majú zostať Hebrejmi: veď Božie dary a jeho povolanie sú neodvolateľné! A to je pre všetkých povolaných veľké šťastie. Veď to, že si uchovali vieru v Boha Hebrejov, v nomádského Boha, ktorý putuje so svojim ľudom aj do vyhnanstva, umožnilo Izraelitom prežiť aj najťažšiu etapu ich starovekých dejín – babylonské zajatie. Keby boli tento obraz Boha opustili, bolo by zničenie chrámu znamenalo zánik ich viery.6
A viera ich nezklamala. Keď uplynula doba očisty, znovu znie ústami proroka Boží hlas: „Vyjdite z Babylóna!“ (Iz 52,11–12).
Putovanie na púšti a babylonské vyhnanstvo nám bez prikrášlenia ukazujú, aké náročné môže byť vyjdenie. Boh vedie svoj ľud doslova na rozhraní medzi životom a smrťou. Nečiní to zbytočne: chce sa dotknúť najhlbších vrstiev ľudskej bytosti, zatriasť srdcom človeka, premieniť jeho vnútro. Na to nestačí iba prechádzka. A čo cestu ešte zťažuje, je Božia skrytosť. Izraelci si nemôžu na Boha siahnuť, nemôžu ho spatřit, nesmie si ho zpodobniť. Ich sprievodcom a oporou pri putovaní má byť viera.
II. Nový zákon
Boh Starého i Nového zákona je jediný a ten istý. Boh Hebrejov, Boh tých, ktorí prechádzajú. Vo Starom zákone vyvádza Hospodin Izraelitov z Egypta do zasľúbenej zeme. To je predobraz: v Novom zákone majú veriaci vyjsť z toho, čo je ich, do toho, čo patrí Otcovi (Lk 2,49).
K novému vyjdeniu tentokrát nevolá Mojžiš ani prorok, ale samotný Boží Syn. Veľkú výzvu obsahuje hneď jeho prvé kázanie: „Obráťte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15). To je najvnútornejší obsah dávnych slov Izaiášových: „Vyjdite z Babylóna!“
Ježiš si volí učeníkov a povoláva ich: „Poď za mnou!“ Podobne kedysi oslovil Boh Abraháma: „Vyjdi zo svojej zeme!“ Je dobré si uvedomiť, že povolávať učeníkov nebolo práve obvyklé. Naopak, žiaci si sami hľadali učiteľov. Pán teda už tým, že svoje nasledovníky sám volá, niečo naznačuje. Ide o Božiu prácu.
Podľa rozprávania evanjelií a podľa Petrovho kázania v Skutkoch apoštolov Ježiš kázal, uzdravoval, vymietal zlé duchy, konal zázraky, a pri tom všetkom prechádzal zemou (Sk 10,38). Prechádzal zemou a sadil semeno Božieho kráľovstva. Na konci štvrtej kapitoly Lukášovho evanjelia sa dočítame, že ho zástupy ľudí zdržiavali, aby od nich neodchádzal. Ježiš sa však nedal zadržať. Božie kráľovstvo nemožno budovať na mieste, v usedlosti a pohodlnosti. Učeníkom sa možno toto Mistrovo počínanie mohlo zdať zvláštne: veď práve vtedy, keď sa už začína niečo vytvárať, keď sa ľudia stretnú a chcú, aby zostal, on sa vyberie na ďalšiu púť. I nám môže byť Pánova neochota dlhšie sa zdržať na jednom mieste mnohdy nepríjemná. Ale Ježiš nikomu z učeníkov nehovorí: „Stoj tu so mnou!“ Vždy hovorí: „Poď za mnou!“
Ježiša totiž vedie Duch svätý. Duch, to znamená vanutie, pohyb, smer, vietor. Keby sa vietor zastavil, prestal by byť. Ani Duch sa nemôže zastaviť. Chce nás previesť na druhú stranu.
Mnoho výmluvných momentov môžeme nájsť v príbehu, v ktorom Ježiš a Peter kráčajú po vlnách Genezaretského jazera (Mt 14,22–33; Mk 6,45–51).
Ježiš najprv prinúti učeníkov, aby išli na druhý breh. Prejsť na druhý breh – to je poslanie Hebrejov. Božie kráľovstvo je živé, v pohybe, nemožno ho stavať na mieste. Mistr však musí učeníkov prinútiť, lebo sami by zrejme nechceli ísť. Nám sa často vedie podobne. Proti loďke sa zdvíhajú vlny, je vietor, padla tma. Dostať sa na druhý breh vôbec nie je jednoduché, ba z ľudskej perspektívy ani bezpečné. Učeníci nemajú žiadnu istú oporu, chýba im pevná pôda pod nohami. Na tejto ceste sa môžeme opierať len o vieru.
V tom istom príbehu u sv. Marka čítame, že keď Ježiš kráčal po jazere, chcel prejsť okolo nich, prejsť ich. Nikoliv z nevšímavosti; evanjelista len naznačuje, kto vlastne Ježiš je. Vo Starom zákone sa totiž takto hovorí o Hospodinovi. Je to Boh, kto prechádza okolo. Prechádza okolo skalnej rozsedliny, v ktorej je ukrytý Mojžiš, a ten smie Boha spatřit zezadu (Ex 33,21–23). A prechádza okolo jaskyne na hore Chorébe, v ktorej nocoval prorok Eliáš, a zjavuje sa prorokovi v tichom a jemnom hlase (1 Kráľ 19,11–13).
Ked učeníci uvideli Ježiša, vydesili sa: to je naša typická reakcia. Často v rôznych udalostiach nedokážeme Boha spoznať, pretože on nechodí ľudskými cestami. Kráča po mori. Aký je to paradox! K učeníkom sa približuje Pán, ale oni vidia prízrak. A koľkokrát sa opakuje v našom vlastnom živote.
Ježiš im nič nevysvetľuje, iba hovorí: „Ja som to!“ Také uistenie musí učeníkom na mori stačiť – musí teda stačiť aj nám. Učeníci Pánu veria. Peter v sebe dokonca objaví vzmach veľmi veľkej viery: „Si-li to ty, poruč mi, ať idem k tebe po vodách!“ A pokiaľ trvá viera, môže Peter ísť. Môže prechádzať more. Môže prechádzať na druhý breh.
Rovnako ako vo Starom zákone, je aj v Novom všetko prechádzanie založené na viere. Aby človek mohol byť Hebrejem, musí veriť. Bez viery na druhý breh mora nedôjde.
Vyjití z Egypta, púšť, zasľúbená zem, to všetko sú predobrazy: veľkonoce, doba cirkvi, dovŕšenie času. V Novom zákone je to na prvom mieste sám Kristus, kto prechádza. Podľa sv. Lukáša hovorili Mojžiš a Eliáš na hore Premenenia s Ježišom o jeho exode, ktorý mal dokončiť v Jeruzaleme (Lk 9,31). Ježišovi hovorí nebeský Otec: „Vyjdi zo svojej zeme!“ – najprv: Staň sa človekom. To je vtelenie. A potom: Vyjdi zo zeme živých. To je ukrižovanie. A ďalej: Vyjdi zo smrti. To je vzkriesenie. A ešte: Vstúp do neba a usedni po mojej pravici (srov. Ž 110,1). A to je cieľ cesty. Viedla-li vo Starom zákone cesta Hebrejov na rozhraní medzi životom a smrťou, Ježiš touto hranicou prechádza. Jeho – a naše – prechádzanie je prechádzanie smrťou do života. „Boli sme teda krstom spolu s ním pochovaní v smrti, aby sme – ako Kristus bol vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou – aj my vstúpili na cestu nového života“ (Rim 6,4).
Stály Boží nárok vznášaný na nás, aby sme sa nezabývali v tom, čo je naše, aby sme speli kupředu, boli ochotní zriekať sa seba a usilovať o to, čo je nebeského Otca, je preto účasťou na Kristovom živote, na jeho exode, na jeho smrti a vzkriesení.
Vyjdenie zo seba znamená vyjdenie zo smrti. To je konečné, najhlbšie vyjdenie, k nemuž Boh pred mnohými storočia povolal Abraháma. Veď zem, ktorá je čisto a výlučne naša, je zemou tieňa smrti. Človek má vyjsť zo seba, aby nezahynul. Boh nás volá k životu, k tomu, aby sme s ním zdieľali jeho tajomstvo, tajomstvo života a lásky. On nežije pre seba, ani nie je zabývaný sám v sebe. Vychádzanie zo seba, darovanie seba, prostupovanie – toto je život Nejsvätější Trojice. Toto je túžba a podstata lásky. Otec, Syn a Duch svätý – to je jediný nesmierny pohyb, plameň, žiar, svetlo, bytie naplnené láskou, aká človeku ani nevstúpila na myseľ. Preto nás Boh volá k vyjdeniu, k prechádzaniu. Preto je Bohom kočovníkov, Bohom Hebrejov. Byť Hebrejem, prechádzať, milovať.
