Z vianočného prejavu svätého Bernarda

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

Vianoce sú pre nás nielen sviatky, prinášajúce oddych a pekné chvíle medzi nami, ale pre nás kresťanov slávenie Vianoc pramení z našej viery, že narodený Ježiš je záchranou pre svet. A sviatky tiež spätne ovplyvňujú našu vieru: oživujú ju a prehlbujú. Vianočná liturgia, texty Písma svätého, ale aj koledy a rôzne vianočné zvyky sú nám príležitosťou vracať sa k začiatku všetkej tej jasnej radosti, všetkého toho veľkého úsilia. Vyhľadal som si o tohtoročných Vianociach jeden text z kázania svätého Bernarda († 1153), ktorý tú radosť, prameniacu z viery v Narodeného, úžasne vyjadruje:¹

Ježiš – Kristus, Boží Syn, sa dnes narodil v Betleheme judskom.
Hlas veselí zaznel v našej zemi, hlas jásania a spásy v príbytkách hriešnikov: radujte sa hory, počujte nebesá a počúvajte zem, žasnite a jasajte všetky stvorenia; ale predovšetkým ty, ó človek: Ježiš – Kristus, Boží Syn, sa dnes narodil v Betleheme judskom.
Kto má tak kamenné srdce, aby jeho duša neroztála pri týchto slovách? Čo sladšieho mohlo byť zvestované? Čo radostnejšieho povedané?
Ježiš – Kristus, Boží Syn, sa dnes narodil v Betleheme judskom. Srdce sa márne namáha vyčerpať všetku sladkosť tej svätej zvesti, hľadá slová a nemôže ich nájsť.

Tieto vety krásnymi slovami vyjadrujú radosť z narodenia Pána Ježiša, ale priamo nevyjavujú ani dôvod tej radosti. Prečo sa toľko radovať? Odpoveď nájdeme v každom katechizme, môžete mi povedať. Áno, ale príťažlivejšie než definície na nás pôsobí svedectvo konkrétneho človeka. I keď jeho skúsenosť je trebárs len čiastočná a nevystihuje všetko tak dokonale ako tie premyslené poučky. A tak som sa pokúsil vyhľadať pokračovanie Bernardovho kázania a to, ako on vnímal a vyslovil dôvod veľkej radosti z narodenia Pána Ježiša. V historickej knižnici vyderského kláštora sa mi podarilo jeho kázanie nájsť² a preložil som z neho ešte niekoľko ďalších odstavcov (amatérsky, ako som toho bol schopný, a s miernou voľnosťou – v prospech zrozumiteľnosti a spádu reči). A pretože sa mi svedcovo kázanie páči, chcem sa s Vami o ňom podeliť.

Aby sme čítali pozornejšie a načerpali z čítania väčší úžitok, oplatí sa krátky úvod predom. Všimnite si: aby sme ocenili význam Kristovho narodenia, je potrebné poznať Ježiša dospelého! Musíme vedieť, akým spôsobom žil neskôr v dospelosti. Čo hovoril a učil, čo robil, ako zomrel a čo sa odohralo po jeho smrti. To nevyčítame z pohľadu do jaslí našich betlehemov! Je potrebné vedieť, čo sa o ňom v evanjeliách píše ďalej. Na to ostatne upozorňujú aj odborníci pri výklade evanjeliových kapitol o Ježišovom detstve: nemáme tu pred sebou nejaké reportáže z obyčajného života, keď ani sám evanjelista netušil, čo raz z toho dieťaťa bude! O udalostiach z Ježišovho detstva nám spätne rozprávajú učeníci, ktorí v Ježišovi, dospelom mužovi, spoznali Spasiteľa. A už o Ježišovi – dieťati k nám prehovárajú tak, že jeho veľkosť, dôstojnosť a rola sú v tom predznamenané a zreteľne obsiahnuté.

Svätý Bernard v celom texte svojho kázania vysvetľuje a opakuje trojité prínos Kristovho narodenia pre nás a spája to s tromi menami (alebo titulmi), ktoré Dieťaťu, narodenému v Betleheme, Písmo a naša viera dávajú: Ježiš, Kristus, Boží Syn. Barokový komentátor a vydavateľ Bernardovho diela to vyjadril v poznámkach na okraj textu takto:

Trojité ovocie Narodenia:

1. Niči hriechy.
2. Uzdravuje neresti.
3. Povyšuje nás.

Odpustenie hriechov je vyjadrené menom Ježiš. Uzdravenie z moci zlých návykov (nerestí) je spojené s menom Kristus (Pomazaný). A povýšenie k dôstojnosti Božích detí úzko súvisí s tým, že Ježiš je Boží Syn. Tento trojitý význam narodenia Pána zdôrazňuje a vďačne vychvaľuje svätý Bernard v rôznych obmenách znova a znova. A teraz už teda prenechávam slovo jemu samotnému:

A naozaj to nie je narodenie bezvýznamné alebo neužitočná okázalosť!
Ježiš – Kristus, Boží Syn sa dnes narodil v Betleheme judskom.
Vy, ktorí prebývate v prachu, prebuďte sa a plesajte (Iz 26,19)!

Hľa, Pán prichádza s uzdravením, prichádza s pomazaním, prichádza so slávou.
JežišKristus bez pomazania
a Boží Syn neprichádza bez slávy,
veď on sám je uzdravenie, on je pomazanie, on je sláva
– ako je napísané (v knihe Prísloví): Slávou otca je múdry syn (10,1).

Šťastná duša, ktorá okúsila ovocie uzdravenia,
a tým priťahovaná beží za vôňou (jeho) masti (Pís 1,3),
aby videla jeho slávu, slávu akú má od Otca jednorodený (Ján 1,14)!

Znova sa nadýchnite, stratení: prišiel Ježiš
hľadať a zachrániť, čo zháňalo (Lukáš 19,10).
Zjavte sa, chorí: prišiel Kristus,
ktorý skrušené srdce uzdravuje (Lukáš 4,18) pomazaním svojho milosrdenstva.
Zajásajte, ktokoľvek túžite po veciach vyšších: zostúpil k vám Boží Syn,
aby vás učinil spoludedičmi svojho kráľovstva.

A tak ťa zaprisahám: uzdrav ma, Pane, a budem zdráv,
spas ma a budem spasen (Jeremiáš 17,14),
oslav ma a prostúpi ma sláva.

A tak bude moja duša dobrorečiť Pánovi
a všetko, čo je vo mne, jeho svätému menu (Žalm 103,1),
keď sa zmiluješ nad všetkými mojimi neprávosťami,
uzdravíš všetky moje neduhy
a moju túžbu naplníš dobrými vecami (Žalm 103,5).

keď počujem, že sa narodil Ježiš, Kristus, Boží Syn.

než preto, že on spasí svoj ľud od ich hriechov? (Matúš 1,21.)
A prečo chce byť nazývaný Kristus (Pomazaný),
než preto, že (ako čítame u Izaiáša): jho sa z teba zhodí ako po oleji? (Izaiáš 10,27.)
Prečo sa Boží Syn stal človekom,
než preto, aby každého človeka učinil Božím synom?

Kto sa postaví na odpor jeho vôli?
Ak Ježiš ospravedlňuje, kto odsúdí (Rím 8,34)?
Keď Kristus uzdravuje, kto zraní?
A ak Boží Syn pozdvihuje, kto poníži?

Rodí sa teda Ježiš: a nech sa raduje ktokoľvek, nad ktorým vedomie hriechov vyhlásilo ortieľ, že je vinníkom k večnému odsúdeniu. Ježišova láskyplnosť totiž presahuje každé množstvo či spúšť hriechov.
Rodí sa Kristus: nech sa teší každý, na koho útočia staré neřesti. Pretože voči Kristovmu pomazaniu nemôže obstáť úplne žiadny neduh duše, akokoľvek zastaralý.
Rodí sa Boží Syn, nech jásá, kto znova a znova zakúša túžbu po veľkých veciach, lebo prišiel veľký obdarovateľ. Bratia, tu je dedič (Mk 12,7), zbožne ho prijmime, a tak aj dedičstvo bude naše (Mk 12,7).

Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Ján 1,14). Jednoro­dený Boží chcel mať bratov, aby on sám bol prvoro­dený medzi mnohými bratmi. A aby malomyselnosť ľudskej krehkosti neváhala, stal sa najprv on sám bratom ľudí, stal sa synom človeka, stal sa človekom. A považuje to človek za neuvěřiteľné, vieru (teraz tým, čo vidí) podopierajú oči.